Švédi z osady
Keď rómsky najdúch dostane šancu

Švédi z osady približujú životy troch mladých mužov, ktorých začiatkom 90. rokov adoptovali z detského domova v Mlynkoch švédske páry. Volajú sa Alexander, Erik a Christofer. Dnes sa vracajú na Slovensko, aby vyhľadali svojich biologických rodičov.

Všetkých troch sa rodičia vzdali alebo im boli odobratí krátko po narodení. V skratke, neboli schopní sa o nich postarať. Alexov otec mal v čase jeho narodenia iba 15 rokov a bol bratom muža Alexovej matky, ktorý bol v tom čase na vojne. Alebo tak nejak. Bol to vtedy škandál.

Po rokoch už hanba opadla. Pôvodní príbuzní o chlapcoch nevedeli dlhodobo nič, ani len či žijú. Keby sami potomkovia nemali záujem ich vyhľadať, s najväčšou pravdepodobnosťou by to tak ostalo.

Biologickí rodičia sa nemóžu veľmi sťažovať. Nechodili deti navštevovať, kým boli ešte v slovenskom domove. Treba tiež priznať, že niektorí žili pomerne ďaleko a na takú cestu jednoducho nemuseli mať prostriedky a možnosti. Starali sa o ďalšie deti. A tak boli tieto ponúknutú na adopciu.

Riaditeľka domova doktorka Leksová, ktorá adopčný proces iniciovala, vlastne pre chlapcov vytvorila úplne nový život. Lebo ako hovorí – a nedá sa s ňou nesúhlasiť – cigánske deti by tu aj tak nikto nechcel. Zabezpečila pre nich životný štandard vyšší než mali v tom čase priemerné deti z majority. Ak sa chce závidieť, nech sa páči.

Dokument ukazuje veľmi konkrétne dôsledky transformačného procesu po roku 1989, chudoby a zaostalosti rómskych komunít. Pri tom aj ostáva. Chápeme (azda), že táto trojka je len výsekom z omnoho rozsiahlejšej špirály sociálneho vylúčenia a znevýhodnenia.

Počerné deti plavovlasých a modrookých škandinávskych párov museli vzbudzovať otázky. Hlavne Erikova kriminálna minulosť svedčí, že mal problémy so zaradením. Ale nikde nenaznačuje (ani jeho nová rodina), že by to súviselo s jeho farbou pokožky. Otázku génov vs. výchovy film ukazuje ako vyriešenú v prospech výchovy (prostredia atď.), v čom ide účinne proti predsudkom. Rómske deti stále skoro nikto nechce.

Christofer si napríklad myslel, že tak ako on vyzerajú všetci Slováci, až kým mu niekto nevysvetlil, že je Róm. Úsmevná zmienka poskytuje aj príklad vonkajšieho pohľadu stierajúceho lokálne rozdelenie.

Keďže nikto z troch mladíkov nie je blbec, na chudobu a špinu, z ktorej vyšli, sú pripravení. Nešokuje ich. Ostáva im iba prežiť momenty trápnosti pri prvom (druhom, treťom) stretnutí s ľuďmi, ktorým akoby z oka vypadli, no inak s nimi nemajú nič spoločné.

Striedajú sa chvíle dojímavé s odľahčenými. Pri prechádzke jednou osadou zaznie poznámka, že to vyzerá ako v Boratovi. Napätie vzniká azda len pri identifikovaní Alexovho otca, pretože pri prvej návšteve sa táto vec prechádza rozpakmi a náznakmi.

Erikove problémy v minulosti ostávajú v minulosti. Zdá sa, že práve pre podporu rodiny a širšej komunity sa „napravil“. Christofer svojim adoptívnym rodičom má čo vyčítať, ale rozpor medzi nimi ostáva iba naznačený.

Dôležitejšie pre režisérku je zachytiť aj jeho stretnutie s pokrvnou rodinou, k čomu sa dostávame cez populárny televízny formát Pošta pre teba. Niekto povie, že len oni boli schopní vypátrať skutočných rodičov.

V tomto vidím vrchol emocionálnej manipulácie filmu alebo nie veľmi skrytú ani vkusnú sebaprezentáciu RTVS, ktorá film produkovala. Nebolo to treba. Tie minúty z posedenia s Katarínou Brychtovou a jej sugestívnou extrakciou „nervov“ a „stresu“ mohli byť strávené napríklad skúmaním toho, čo – ak vôbec niečo – sa s náhlym návratom švédskych synov zmenilo v živote ich pôvodných rodín.

V záberoch z osád sa (vôbec nie zbytočne) zdôrazňuje ľudskosť ich obyvateľov. Sú chudobní, ale neváľajú sa v špine. Nevykrikujú rozčúlení a hysterickí do kamery. Správajú sa normálne, ako by sme očakávali vzhľadom na situáciu. Hovoria – pokiaľ sa nehanbia – pokojne, plynulou, peknou slovenčinou, aj keď napríklad Erikovej rodine je bližšia maďarčina.

Švédi z osady skladajú obraz obhajoby medzinárodných adopcií, ktoré dávajú šancu najviac ohrozeným deťom prežiť „normálny“ život, vymaniť sa z generačnej chudoby, ktorá ich hádže do systému štátnej opatery. A tiež obhajoby otvorenosti pri výchove adoptívnych detí, hľadania koreňov, lebo stretnutie so svojimi biologickými rodičmi trom Švédom zmnožilo, prehĺbilo povedomie o svojej identite. Aj keď iba Alex sa na Slovensko vracia.

Ak aj iba jediný pár, uvažujúci o adopcii, na základe filmu zahrnie do svojho uvažovania aj rómske deti, potom nenápadný dokument Kataríny Farkašovej niekomu reálne pomôže. A keďže rómskych detí, odkázaných na adopciu, tu bude ešte roky prebytok, má aj zmysel meniť uvažovanie potenciálnych adoptívnych rodičov.

---