Foxtrot (2017). © ASFK

Generácie izraelskej spoločnosti od vzniku štátu (a vlastne ešte pred ním) vyrastajú v atmosfére nepriateľského obkľúčenia a teroristickej hrozby. Na traumy z holokaustu sa nabaľujú ďalšie. Ktoré si Izraelčania spôsobujú sami politikou voči Palestínčanom alebo agresívnym vystupovaním voči okolitým štátom.

Samuel Maoz si nesie takúto traumu z hanebnej vojny v Libanone, keď bol v roku 1982 v jednom z prvých tankov, ktoré vtrhli na územie na juhu krajiny. Téme sa venoval v čiastočne autobiografickom debutovom hranom filme Lebanon (2009).

Jeho nasledujúci film Foxtrot sa odohráva v súčasnosti. Útočenie, agresivitu z predchádzajúceho príbehu nahrádza paranoja a statické stráženie stanovišťa v púšti skupinou štyroch vojakov. Ich úlohou je kontrolovať posádky prechádzajúcich áut, čo sa stane asi tak raz denne. Inak sa na smrť nudia.

Druhá časť deja sa odohráva v domácom prostredí jedného z vojakov Jonathana (Jonathan Širai), kam v úvode filmu prichádzajú zástupcovia armády oznámiť rodičom, že ich syn „padol“ v službe. Vojsko prejavuje až blahosklonnú starostlivosť o pozostalých. Matke (Sarah Adler), ktorá reaguje na správu záchvatom, pichnú injekciu (sedatívum?) a uložia ju do postele. Otcovi každú hodinu pípa upozornenie, aby vypil pohár vody. (Chápu, že asi nemá chuť do jedla.)

Majiteľ štýlového bytu (Lior Aškenazi) prechádza z izby do izby, pričom Maoz používa nezvyčajnú vertikálnu perspektívu. Svet sa s ním cynicky pohráva, „vyššia moc“ naňho hádže oficiálne povinnosti a vysporiadanie sa s otravnými príbuznými. Hnev si vybíja na psovi, žene v bezvedomí nežne napráva odlepenú náplasť.

Foxtrot (2017). © ASFK

Armáda je skúpa na informácie, kde a ako jeho syn zomrel. (Opäť – padol počas výkonu služby. Čo viac treba vedieť?) Nakoniec otec nadobudne presvedčenie, že nemajú ani len jeho telo. Hnev už nevie zastaviť ani prebudená manželka.

Niekde v tomto bode dochádza aj k absurdnému zvratu, ktorý zásadne mení pohľad na dovtedajší vývoj. Maoz si vymyslel až groteskne cynickú štruktúru. Neprimeraná reakcia na planý poplach nepriamo vedie k skutočnej tragédii. A popri prvotnej reakcii film sleduje aj premenu žiaľu s odstupom času, vyrovnávanie sa so smútkom, v dlhých konverzačných scénach s odhaľovaním vnútra postáv až na kosť.

Absurdno, okrem skladania príbehu, sa prejavuje aj v nečakane komických záberoch a scénach s migrujúcou ťavou, vojakom tancujúcim s puškou či veliteľom prichádzajúcim povzbudiť štvoricu vojakov.

Z humoru šľahajú plamene sociopolitickej kritiky. Naklonený kontajner, v ktorom vojaci prespávajú, sa potápa v bahne ako metafora morálnej erózie židovského štátu, dlhodobo vytvárajúceho z palestínskych autonómnych území novodobé getá. Alebo hroby, ako zasa ukazuje scéna s bagrom zahrabávajúcim rozstrieľané civilné auto v skalnatej zemi, aby neostal žiadny dôkaz, čo za svinstvo vyplašení vojačikovia spáchali.

Táto kritika neušla izraelskému politickému vedeniu a minister kultúry sa pohoršoval nad obracaním mládeže proti „najmorálnejšej armáde sveta“. A keď už reagujú vládni predstavitelia, je dosť pravdepodobné, že Foxtrot trafil citlivú strunu.

Foxtrot (2017). © ASFK

Otázku, či je izraelská armáda tou najmorálnejšou na svete, mi v tomto texte riešiť neprislúcha. Nemyslím si ani, že armáda je hlavným terčom Maozovej kritiky. Skôr sa zamýšľa nad mutáciou pôvodného sionistického étosu Izraela ako zeme, kde prenasledovaní utečenci konečne našli bezpečný domov na krajinu, ktorá prenasleduje a vytvára svojich utečencov.

Niekde týmto smerom zrejme treba hľadať význam naoko nezmyselného podobenstva, ktoré rozpráva Jonathan ostatným príslušníkom. Ich rodina vraj po generácie opatrovala zvitok s Tórou, babičke sa ho podarilo dokonca zachrániť z koncentračného tábora. Sľúbila ho Jonathanovmu otcovi po vstupe do armády. No on židovskú bibliu vymenil – hnaný pubertálnou žiadostivosťou – za výtlačok Playboya.

Nahotinkový magazín patrične aj s kamarátmi používal, pošpinil, polepil (…) a vyhodil. Zato Jonathanovi pri jeho vstupe do armády daroval iný originálny výtlačok toho istého čísla Playboya zo 70. rokov – teraz už vzácny, zberateľský kus – aby ho opatroval tak, ako mal on kedysi opatrovať Tóru.

Ale Playboy nie je Tóra a dnešný Izrael nie je zem svätá.