Woman at War
Štyridsiatnička z Islandu, ekologická aktivistka, Rambo dneška

V lekcii severského filmu Scandi, výročnom projekte distribučnej spoločnosti Film Europe, sa tento rok ocitol už druhý film islandského herca a režiséra Benedikta Erlingssona. O koňoch a ľuďoch (Hross í oss, 2013) bol prvý, Erlingssonovi vyniesol všeobecné uznanie, čo neplatí na tejto stránke, kde mu ex-kolega Ivan venoval dosť príšernú recenziu. Videl som ho nedávno a myslím, že sa mi páčil oveľa viac ako Ivanovi.

Nová práca sa volá po islandsky Kona fer í stríð, čo je do angličtiny preložené ako Woman at War, do češtiny ako Žena na válečné stezce, a keď to chcete po slovensky, Google Translate vyhodí znesiteľné Žena ide do vojny. Distribučná spoločnosť, ktorej meno som už uviedol, sa však rozhodla film na Slovensku premietať pod anglickým názvom. Whatever.

Erlingsson sa vo svojom debute predstavil ako tvorca obdarený drsným zmyslom pre humor a hlbokým vzťahom k islandskej krajine a jej obyvateľom. Tento vzťah sa dá nazvať láskou, ale určite nie slepou, pretože nezakrýva, skôr otvorene priznáva a pre dramatický (zväčša komický) efekt zvýrazňuje ich úchylky a poklesky. V spojitosti s krásou nevinných koníkov ľudské bláznovstvo vystupovalo ešte viac do popredia.

Unikátna ostrovná príroda má stále v obrazovom pláne dôležité postavenie a práve zachovanie jej krásy motivuje hlavnú hrdinku Hallu (Halldóra Geirharðsdóttir) k sabotovaniu rozvodovej siete, ktorá zásobuje elektrinou továreň na spracovanie hliníka. Robí to opakovane a spôsobuje fabrike povážlivé škody, navyše ohrozuje prílev zahraničných investícií do krajiny; príznačne sa spomínajú Číňania. Takže sa stáva verejným nepriateľom. Náskok pred políciou si udržiava len vďaka Baldvinovi (Jörundur Ragnarsson), štátnemu úradníkovi, ktorý ju informuje o postupe vyšetrovania.

Halla vedie spevácky zbor, kam chodí aj Baldvin. Pod zámienkou kopírovania notových osnov sa zatvárajú v kancelárii, mobily zavrú do chladničky a konšpirujú proti systému. Podľa Baldvina je vláda vyprovokovaná natoľko, že by mohla chcieť celú vec ututlať, preto treba prísť s politickým vyhlásením, prihlásiť sa k zodpovednosti za sabotáže v mene vyššieho cieľa. Halla sľúbi, že nad tým popremýšľa.

Rozmýšľať však musí aj nad niečím iným. Kým doteraz (má okolo štyridsať) žila sama a nebola zodpovedná za nikoho iného, jej niekoľkoročná žiadosť o zahraničnú adopciu sa zrazu pohla a môže sa stať matkou osirelej štvorročnej Niky z donbaskej Ukrajiny. (To je tá neexistujúca vojna, v ktorej podľa OSN za štyri roky zomrelo asi 13 tisíc ľudí, z toho 3300 civilistov).

Fanúšikov O koňoch a ľuďoch poteší, ze režisér si odtiaľ preniesol postavu „strateného“ španielskeho turistu Juana Camilla. Ten aj v tomto filme blúdi ostrovom, občas skríži cestu Halle, občas policajtom, čo naháňajú neznámeho/u terorist/k/u, a so svojou neupravenou brčkavou hrivou s Che Guevarom na tričku vyzerá dostatočne podozrivo.

Výsmech zo stereotypov pokračuje: žena loví lukom a šípom elektrinu (vedenie), neskôr dron (lebo čo bolo dobré za Viliama Dobyvateľa je dobré aj teraz), „údajný“ nápomocný bratranec (lebo na Islande sú si všetci príbuzní, rodina), prihlúpli policajti oklamaní tradičnou komickou zámenou postáv (lebo jednovaječné dvojčatá).

Islandská zem akoby aktívne napomaháhala hrdinke – ponúka jej skrýše, či už v teréne, vo vode alebo ako zdochlina ovce. Pred zrakmi z vrtuľníka sa schová pod jej kožuchom, rambovský stupeň prežitia prenasledovaného jedinca vo voľnej prírode. Aj krv pretečie a bude to mať následky pre dej. Minimalistická a „ukotvená“ akcia vo Woman at War sa smeje viac so žánrom ako zo žánru.

Preto má svoje čaro aj záverečná apokalyptická scéna, pred ktorou Halla varovala vo svojom patetickom manifeste („zákony nad zákonmi“), prírodná katastrofa v priebehu (lebo ruské/ukrajinské filmy sú metafyzicky smutné).

Filmová hudba komentuje vo Woman at War dej veľmi názorne. Na scéne umiestnená folková kapela alebo tri ľudové speváčky z Ukrajiny (niečo ako trávnice) reagujú na signály od hercov, tvoria tak hudobný podklad aj akoby divadelný chór, opakovane sprevádzajúci dejom. Ďalším chórom je Hallin zmiešaný dospelý zbor, pamätný najmä z chvíle, keď sa dozvedia o jej adopcii.

Rozumiete, muzikálové a antické prvky, slúžiace na zábavu. Hallino uctievanie Gándhího a Mandelu. Strihová montáž mediálneho spinu Hallinho manifestu z nej vyrába nepriateľku ľudu (čiže krajiny), kým ona sa chce prezentovať ako „pani hôr“ (myslí si, že krajinu bráni).

Ak je pravdivá veta z manifestu „islandskej verzie Andersa Brejvika“ (voľný citát z filmu), že sme posledná generácia, ktorá ešte môže zvrátiť globálnu podnebnú zmenu, že naše deti sa už do nej narodia, tak to asi nedáme. A možno je to len spôsob, ako sa cítiť dôležito. „Posledná generácia“. Neberte sa tak vážne, planéta vás určite neberie. Toto všetko a iné veci hovorí (a spieva) „Žena na válečné stezce“.

---