Favoritka
Boj o priazeň kráľovnej

Grécky milovník podivností Yorgos Lanthimos sa po dvojici autorských originálnych experimentov Homár (2015) a Zabitie posvätného jeleňa (2017) pustil do historickej látky scenáristov Deborah Davis a Tonyho McNamaru.

Po dobytí filmových festivalov a dvoch nomináciách na Oscara musel prísť pokus naplno preraziť v Hollywoode. Tentoraz síce Yorgos nestojí za scenárom, ale aj tak sa mu podarilo do deja prepašovať niekoľko svojich tradičných poznávacích znamení. Zasvätenci ich ľahko identifikujú, aj keď ich na svoje pomery vo veľkej produkcii celkom udržal na uzde.

Nachádzame sa na začiatku 18. storočia, keď Británii vládne panovníčka Anna Stuartová. Predčasná smrť jej 17-tich detí sa podpísala na vratkom psychickom stave. Narastajúce zdravotné problémy kráľovnej sťažovali vládnutie v náročnom období vojny s Francúzskom. Jej veličenstvo v podaní bravúrnej Olivie Colman pôsobí ako nerozhodná, náladová ba až tragikomická postava, ktorá je odkázaná na pomoc svojich komorníčok.

O priazeň žalostnej aristokratky zápolia dve ženské postavy. Staršia, priebojná Lady Sarah (Rachel Weisz) sa snaží odhryznúť si čo najväčší kus mocenského koláča a mladučká slúžka Abigail (Emma Stone) by zasa chcela získať naspäť stratený šľachtický titul. Rozohrávajú tak nebezpečnú hru ženských intríg, v ktorej sa ich prístupy líšia. Sarah útočí viac priamo a silovo, zatiaľčo Abigail k hre pristupuje rafinovanejšie a s odstupom.

Favoritka nám trpko zábavným spôsobom približuje dobové politické hry na kráľovskom dvore, zápasenie o moc medzi pohlaviami z čisto ženského pohľadu s nadčasovými presahmi prirovnávajúcimi poddaných k domácim králikom. Lanthimos podáva kostýmovú tragikomédiu pre širšie publikum stráviteľnejšiie, než tomu bolo pri jeho doterajších filmoch. Ušetril nás šokujúcich bizarností, hoci jeho cynický rukopis v dialógoch občas zarezonuje.

Konvenčné prostredie kráľovského dvora výrazne oživuje rybie oko kamery, ktoré sa pozerá na komnaty či tajné chodby netradičným zaobleným pohľadom. Potešia aj občasné úlety ako tanečné choreografie neprislúchajúce dobe. Stiesňujúcu atmosféru na plátne umocňuje iritujúca sláčiková hudba klasických autorov.

Rozvláčne tempo z úvodu sa po pol hodinke celkom slušne rozbehne, no aj tak si myslím, že by filmu pristalo zostrihať dej aspoň o 20 minút. Dve hodiny sú pri pozvoľnom tempe rozprávania až prílišne štedré. Nie, že by sa na trojicu vynikajúcich ženských protagonistiek nedalo pozerať – dej sa ostatne krúti čisto okolo nich a muži sú v tomto príbehu spravodlivo v úzadí. Yorgos Lanthimos však neponúka dostatočne pestré úvahy či reflexiu našej spoločnosti, ako tomu bolo v jeho predošlých dielach. Možno práve táto striedma uhladenosť sa zámorským akademikom ako aj väčšinovému divákovi viac triafa do vkusu. Svedčia o tom Favoritkine tržby aj pozitívne ohlasy.

Osobne mi viac sedí provokatívnejšia reflexia doby so šokujúcimi pointami a čudesnejšími nápadmi. Z Lanthimosovej novinky cítim prílišnú snahu nedráždiť konzervatívcov jeho zaužívanými prvkami. Namiesto toho dokázal vytvoriť kvalitnú historickú drámu, a to aj za cenu určitej monotónnosti. Ak by do scenáru vložil viac zo svojej odvážnej kreativity, som presvedčený, že by z Favoritky vytvoril nezabudnuteľný zážitok.

Pravda, je možné, že by sa tým dopustil zopár historických prešľapov, ale napokon v 18. storočí sa králiky nechovali ako domáci maznáčikovia a príbehu tento fakt nijako neuškodil. Lanthimos ponúka vydarený dobový film, no chýba mu hlbší myšlienkový presah.

---