Zlodeji (2018). © Film Europe

dráma, krimi
2018 / 121 min. / MP 12

Originálny názov
Manbiki kazoku

Japonsko

Réžia
Hirokazu Koreeda
Scenár
Hirokazu Koreeda
Vychudnutý muž s trochu prihlúply výrazom a vlasatý chlapec, obaja v obnosených šatách, vstúpia do obchodu. Pozdravia sa päsťami, rozdelia sa, a keď sa im stretnú pohľady, dorozumievajú sa gestami. Muž zapĺňa košík, chlapec si akože obzerá tovar. Na záver akcie sa muž aj s košíkom postaví pred chlapca, aby tak zakryl výhľad zamestnancovi obchodu. Chlapec si nepozorovane vsunie tovar pod bundu. Dospelák necháva plný košík ledabolo pohodený a obaja opúšťajú predajňu.

Súdiac podľa ich zohratosti a efektívnosti, nerobia to spolu prvýkrát. V krádeži sa miešajú prvky dobrodružstva, vzrušujúcej hry aj istá veselosť, vyplývajúca najmä z prejavu Osamu, staršieho z dvojice. Pri rekapitulácii záťahu zistia, že zabudli na šampón. Nebudú sa už kvôli nemu vracať; je strašná zima.

Po ceste domov narazia na dievčatko, čo sa hrá samo na balkóne. Osamu podotkne, že ju takto nevidí prvýkrát, a ponúkne ju svojou karbonátkou. Nakoniec ju berú so sebou. Do maličkého domu, akýmsi nedopatrením zachovaného medzi obytnými výškovými budovami, kde s nimi žijú ešte tri ženy troch generácií, babička, Osamova žena Nobujo a zrejme ich dcéra Aki.

Napriek zjavnej chudobe a privyrábaniu si drobnými krádežami rodina pôsobí harmonicky, žartujú spolu, preberajú novinky, spia natlačení na seba, zohrievajúc jeden druhého. Dievčatku dajú najesť a Nobujo s Osamom ju chcú vrátiť, kde ju našli. Zvnútra bytu počujú manželskú hádku a žena v obrane kričí, že nechcela dcéru porodiť. Rozhodnú sa dievčatko si ponechať.

Na obhajobu svojho konania aplikujú svojskú logiku. Kradnúť z obchodov sa môže, lebo tovar sú veci, ktoré ešte nemajú majiteľa. Neskôr sa to Osamovi vráti, keď ho Šóta (chlapec) upozorní, že kabelka, ktorú chce ukradnúť z auta, už majiteľa má. „No a čo?“ Odvrkne Osamu, prispôsobujúci svoje princípy záujmom (ľahšieho) prežitia.

Ponechať si päťročnú Juri (dievčatko), premenovanú na Rin, môžu, lebo ak nevymáhajú výkupné, tak to nie je únos. A jej biologickí rodičia o ňu zjavne nemajú záujem, keď jej stratu nenahlásili hneď na polícii. Aj Rin volí radšej zostať v tejto náhradnej rodine, než by mala byť s matkou a otcom, ktorí ju zanedbávali a týrali.

Zlodeji (2018). © Film Europe

Táto rodina je vyskladaná svojsky, lebo postupne vychádza najavo, že ich dokopy dala náhoda a výhodnosť vzájomného spolužitia, nie pokrvné väzby. Nobujo a Osamu nie sú rodičia nielen Rin, ale ani Šótu a Aki. A babička nie je ich babička.

Osamu to trochu trápi a chcel by, aby ho Šóta oslovoval „otec“. Šóta nechce, ale pridáva k tomu nádejnú vsuvku „zatiaľ“. Pokiaľ by Osamu nevyužíval Šótu ako komplica pri drobných krádežiach, ich vzťah by sa dal označiť za ukážkový.

Nobujo sa formalitami zaoberá menej, zmýšľa nanajvýš pragmaticky. Rodina sú preto, lebo sa o seba navzájom starajú a je im spolu dobre, nezáleží jej na tom, či ju Šóto a Rin (alebo Aki) oslovujú „mami“. V tvorbe a udržiavaní tohto nekonvenčného zväzku bola pravdepodobnejšie dôležitejšia ako naivný, niekedy až detinský Osamu.

Vzájomné spolužitie šiestich ľudí s vrúcnymi vzťahmi prudko kontrastuje s odosobnením vonkajšieho sveta, ako aj ich skromný domček kontrastuje so sieťou vežiakov okolo. Anonymitu a odstup vidno v Osamových a Nobujiných kontaktoch v zamestnaní.

Osamu pracuje občasne (povaľač a príživník, ale sympatický). Keď sa zraní na stavbe, domov ho privedie jeho predák. Prekvapuje ho, že Osamu nežije sám, čo naznačuje, že o ňom nič nevie. Osamu si len povzdychne, že to si o ňom myslia všetci.
Nobujo má stálu prácu. Rozumie si so svojou kolegyňou. Ich vedúci vstupuje do diania až vtedy, keď je nútený jednu z nich prepustiť. Navyše sa majú dohodnúť ony samy, ktorá z nich príde o prácu. Vyhýba sa tým zodpovednosti a rozoštváva ich proti sebe. (Nobujina kolegyňa si prácu udrží vydieraním – vie o Rin.)

Najvýraznejšie sa odľudštenosť súčasnej (japonskej) spoločnosti prejavuje pri Aki. Pracuje v zariadení, kde sa mladé dievčatá ako ona vyzliekajú do spodného prádla a predvádzajú sa klientom, ktorí sedia za zatemneným sklom. Klient počuje Aki, sám s ňou komunikuje iba písaním na tabuľku. Keď chce Aki Pána č. 4 vidieť a počuť, pozve ho do takzvanej „talk room“. Dojatý mladík ani tam neprehovorí.

Zlodeji (2018). © Film Europe

Tón rozprávania sa príkro mení, keď sa Šóta po nepodarenej lúpeži na úteku zraní, chytia ho a ocitne sa v nemocnici. Nobujo a Osamu ho ešte chcú navštíviť, ale keď zistia, že by museli úradom poskytnúť citlivé informácie, pokúsia sa utiecť (čím fakticky Šótu zrádzajú).

Prichytia aj ich a počas výsluchov vychádzajú najavo skutočnosti, ktoré boli doteraz iba naznačované, ak vôbec. Režisér Hirokazu Koreeda tu využíva sebe vlastný dokumentaristický prístup, keď z priameho uhla sníma Nobujo, Osamu alebo ďalších z rodiny, ako vypovedajú počas výsluchov. Otázky kladú policajti akoby spoza kamery.

Autority a verejnosť zastúpená médiami odsudzujú Nobujin a Osamov spôsob života. Ich starostlivosť o Rin je klasifikovaná ako únos, dieťa má byť prinavrátené rodičom. Ak sa aj žena nestáva matkou automaticky tým, že porodí, ako tvrdí Nobujo, rozhodne nemôže byť matkou, ak je neplodná, ako tvrdí vypočúvajúca policajtka.

Nezáleží na tom, že Nobujo a Osamu sa zväčša prispôsobovali nepriaznivým okolnostiam a ich falošná rodina fungovala lepšie než mnohé konvenčné. Z pohľadu majority Juri/Rin má vyrastať pri matke, ktorá ju týra, lebo sama je týraná svojím mužom. Pokiaľ toto týranie nepresiahne určitú hranicu – nedostane sa na verejnosť – spoločnosť sa ním nemusí zaoberať.

Z pohľadu majority Šóta má chodiť do školy, lebo ako mu vysvetľuje zástupca štátnej moci, niektoré veci sa nedajú naučiť doma. Navonok to znie rozumne, ale keď sa Šóta pýta, aké veci to sú, dostane sa mu nepresvedčivej odpovede.

Zlodeji (2018). © Film Europe

Naučí sa vraj spoznávať nových ľudí a vytvárať si priateľstvá. To by určite dokázal aj bez školy, akurát by nebol obmedzovaný na skupinu detí v rovnakom veku, zoskupených podľa teritoriálneho alebo iného princípu, podľa ktorého funguje daná škola.

A potom sa spolu s Juri zaradí do spoločnosti, kde vrcholom intimity, blízkosti a porozumenia bude preňho poležať si zopár minút v lone dievčiny, pre ktorú bude zákazníkom s číslom.

Spočiatku hravý a nadľahčený príbeh nevšedného spolužitia niekoľkých generácií prerastá do závažného a provokatívneho vyšetrovania premien a (ne)funkčnosti rodiny, významu biologických a dedičných väzieb pri výchove, zasahovania spoločnosti a štátu do medziľudských vzťahov a jeho oprávnenosti.