Studená vojna (2018). © ASFK

Poľská kinematografia síce minulý rok prišla o velikána Andrzeja Wajdu, avšak naši severní susedia stále produkujú veľmi úspešné filmy, ktoré bodujú ako u divákov, tak aj na zahraničných festivaloch. Mená ako Smarzowski (Wołyń, 2016), Holland (Cez kosti mŕtvych, 2017), Matuszyński (Posledná rodina, 2016) či Paweł Pawlikowski prezentujú Poľsko ako európsku filmovú veľmoc aj naďalej.

Práve posledný menovaný do Poľska priniesol za svoj predposledný film Ida (2013) sošku Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Po piatich rokoch sa vracia s čiastočne autobiografickou snímkou Studená vojna.

S predošlým filmom režiséra má jeho nová snímka tématicky i formálne pramálo spoločného. Jedinou podobnosťou je čiernobiele spracovanie a dej (sčasti) zasadený v Poľsku. Kým Ida bola hĺbavá a pomalá štúdia, Studená vojna priam až prekvapí tempom. Od úvodných sekúnd je divák vtiahnutý do deja a poldruhahodinová stopáž uteká neuveriteľne rýchlo.

Vo filme sa vraciame do čias stalinistického Poľska, kde sa odohráva príbeh osudovej lásky učiteľa a skladateľa Wiktora (Tomasz Kot) a jeho žiačky, charizmatickej papuľnatej Zuly. Okrem Poľska sa počas ich spoločnej i rozdelenej cesty dostávame aj do Berlína, Juhoslávie či Paríža. Predstaviteľku Zuly si takisto môžu diváci pamätať z Idy. Joanna Kulig, výborná herečka aj náramne talentovaná speváčka, tu dostáva ďaleko väčší priestor a doslova počas celej stopáže „steals the show“.

Studená vojna (2018). © ASFK

Nielen spev, ale celková hudobná zložka filmu je extrémne dôležitá, využíva folklórne aj socialistické (neskôr džezové) motívy, a tak zábery z koncertov či skúšok zhltnú značnú časť stopáže. Ak k tomu prirátame retro look s formátom obrazu 4:3 a perfektne zaranžovanými scénami, dostáva sa divákovi silný audiovizuálny zážitok. To si všimla aj porota v Cannes, keď Pawlikowskemu udelila cenu za najlepšiu réžiu.

Aj napriek obohratej téme zhubnej lásky, kde neexistuje nič ťažšie ako byť bez milovanej osoby, až kým s ním/ňou naozaj nie ste, sa film dokáže vyhnúť klišé a pôsobí veľmi ľudsky. Snímka preto necieli len za kritickým ohlasom (ktorý bol mimochodom ohromný – 18-minútové standing ovation na premiére v Cannes hovorí za všetko), ale dokáže sa s ním stotožniť široká skupina divákov.

Avšak film je komponovaný tak netradične a s veľmi vierohodnou reprodukciou politickej situácie, ktorá v tej dobe fungovala v Poľsku i v Európe, že má skvelú výpovednú hodnotu aj z historického hľadiska. Tu vidím silnú devízu filmu, keďže sa Pawlikowski nesnaží moralizovať, skôr len načrtáva obraz doby na pozadí vzťahu hlavných protagonistov, ktorí ako všetci ostatní prežívajú aj svoje osobné tragédie.

Studená vojna (2018). © ASFK

Pre mňa osobne bola snímka vrcholom festivalu Cinematik, keďže aj na pomerne krátkej stopáži a téme, ktorá nie je úplne moja šálka kávy, vedela zaujať natoľko, že si počkám na ďalšie premietanie. Studená vojna je veľkou poctou poľskej kinematografii nepokoja 60. a 70. rokov. Iste, dá sa vytknúť príliš nápadne využívanie niektorých formálnych postupov a najmä k blížiacemu sa záveru je snímka pomerne repetitívna, keď na pozadí ťažkých časov sledujeme scény v podstate s tým istým výsledkom, len aby sme sa mohli posunúť v príbehu ďalej.

Aj napriek tomu film vtiahne divákov do deja, na postavách vám záleží a ste zvedaví na vyvrcholenie. Studená vojna je veľmi živou snímkou, aj keď je nutné povedať, že pomerne okato kalkuluje s emóciami diváka. To všetko však hrá do konceptu silného filmu s jednoduchou premisou, no o to prepracovanejšími detailmi, ktorý môžu doceniť profesionáli aj laici. Nájde sa len veľmi úzka skupina divákov, ktorí budú považovať Studenú vojnu za stratu času.