Recenzie

V nedávnom období sa objavilo niekoľko filmových spracovaní éry mečiarizmu a najzávažnejších káuz, ktoré sa s ňou spájajú. Najprv prevalcoval kiná triler Mariany Čengel-Solčanskej Únos a následne tému spracovala Tereza Nvotová v dokumente Mečiar. Najnovšie sa 90. rokom venuje Barbora Berezňáková a jej Skutok sa stal. Ako Nvotová, aj Berezňáková v celovečernom dokumente debutuje. Jej film je na jednej strane informačne oveľa nasýtenejší než Terezin a na druhej strane je z trojice menovaných titulov aj najsubjektívnejší. Pôsobí dokonca „autorskejšie“ než Solčanskej hraný Únos.

Je veľmi nevšedné, aby v rovnakom dátume prišli do kín dva slovenské (a ešte k tomu hrané) filmy. Stalo sa to práve minulý týždeň so snímkami Nech je svetlo a Casino.$k. Pozoruhodný je aj rozdiel v ich „účele“ a kvalite. Ak sa Škopov film snaží vypovedať niečo závažné o súčasnej slovenskej spoločnosti, Casino.$k predstavuje skoro dvojhodinový product placement.

Ak patríte k skalným fanúšikom tejto akčnej ikony, nevynecháte ani posledný filmový záblesk jeho smrtiacej zúrivosti. S lukom a povestným nožom ani na staré kolená nemá konkurenciu a svojich bezmenných nepriateľov porciuje hlava-nehlava, až to chvíľami pripomína horor.

V krajine, odkiaľ ľudia musia odchádzať zarábať inam, aby si mohli založiť a udržiavať rodiny, a počas svojej neprítomnosti majú zo svojich detí ešte vychovať morálne a inak príčetných členov spoločenstva, nikdy nebude svetlo. Ostane krajinou zbožných prianí a vlkov v ovčom rúchu, čo ich trhajú na cáry.

Jurij Bykov je jedným z najvýraznejších kritických hlasov súčasnej ruskej kinematografie. Vo všetkých jeho dramatických filmoch nájdeme témy korupcie, nefunkčnosti systému a nespravodlivosti. Jeho predposledný film Hlupák ohúril divácke publikum na celom svete vrátane slovenských filmových festivalov.

Silnou stránkou Ad Astry je atmosféra, ak vás chytí, udrží vás až do konca. Inak to asi nie je počin pre všetkých divákov a tipujem, že kasový trhák z neho nebude.

Je škoda, že nedostali v dokumente priestor odborníci na históriu, či vojnové letectvo. Zopár sa ich síce na kamere mihne, ale vždy len na pár viet. Ich úlohu trochu supluje rozprávač, ale stále tomu niečo chýba. Aj to je ďalší dôvod, prečo to nie je tradičný dokument. Je hlavne o emóciách a zážitku.

Spinoffový experiment zo zavedenej série vyšiel na výbornú. Rozum s logikou ale nechajte doma a pokojne dajte Hobbsovi so Shawom šancu. Ťažko povedať, či dostanú od štúdia druhú.

Vo Svetozárovi Stračinovi Barabáš vytvoril zdvorilý portrét zaslúžilého hudobného umelca. Rozpory neignoruje, ani ich nezdôrazňuje. Spomenie ich, lebo mu záleží na komplexnosti a celistvom pohľade na život význačnej osobnosti. Pokračuje tak v línii „zaobaľujúcich“ životopisných dokumentov z posledných rokov, akými boli napríklad Lančaričov Válek alebo Nvotov Inde o Alexovi Mlynárčikovi (oba 2018). Legitímne. A trochu profesorské.

Muschietti doručil solídne dokončenie načatého príbehu, v ktorom mnohí z nás nájdu svoje čriepky hrôzy. Medzi horormi sa To rozhodne nestratí a aj jeho druhá časť patrí k nadpriemerným dielam.

See You Yesterday je pripomenutím toho, že boj afro-američanov za občianske práva ešte neskončil, čo je síce iná tradícia než z akej vychádza science-fiction v našom kultúrnom priestore (boj proti fašizmu), ale stále je to funkčné. 

Z režijného debutu Jonaha Hilla presakuje, priam sa rozlieva atmosféra 90. rokov. Všetky atribúty, artefakty, situácie, na ktoré si spomeniete. Utopeniu sa v nostalgii zabraňujú humor, svižné tempo a striedma stopáž (85 minút). A keďže dospievanie je všeobecný fenomén, nemyslím si, že dnešní tínedžeri alebo tí diváci, ktorí si tútu fázu odbili pred poslednou dekádou 20. storočia, by mali problém pochopiť, o čo ide.