matka!
Nevidieť to, by bola chyba

Do kina nás láka hollywoodska produkcia na čosi strašidelné a desivé s výkričníkom v názve. Teda, aspoň to vyplýva z traileru, ktorý na Matku! videl takmer každý, kto v posledných týždňoch vošiel do kina. Ambiciózne čosi, čo zaváňa hororom, muselo mať podľa predpokladov s takým hereckým obsadením aj veľký záujem divákov a kritikov. Otázka je, či film naplnil očakávania.

Pán režisér si azda najväčšiu slávu vyslúžil za film Čierna labuť (Black Swan, 2010). Nie je to tak dávno, čo sa v kinách objavila jeho biblická verzia príbehu o Neomovej arche (Noah, 2014). No a nespomenúť Wrestlera (2008), to by bola tiež škoda.

Zaradiť matku! do jedného žánru (ani do dvoch či troch) nie je vôbec jednoduché. Ak by existovala taká kategória, tak by sa mohol hodiť do „znepokojivého čuda“ či skôr „riadeného chaosu“. Je teda ťažké pripraviť sa na to, čo diváka čaká. Je to aj strach, je to aj kusisko drámy a ešte sa možno aj zasmejete. Len si nie som celkom istý, či zámerne.

Spomínané silné herecké obsadenie je len ťažké kritizovať. Hlavne Jennifer Lawrence presviedča o svojich kvalitách. Z kamennej ženy snažiacej sa nevyjadriť žiadnu emóciu je naraz vybuchujúce klbko nervov, ktoré máte chuť utešovať, pretože si jednoducho to utrpenie nezaslúži. A to utrpenie jej spôsobujú mená ako Ed Harris, Michelle Pfeiffer (či pre mňa veľmi potešujúca Kristen Wiig), ale hlavne Javier Bardem.

Ten ako megaúspešný básnik živí rodinu písaním. Teda, v poslednom čase sa mu vôbec nedarí, a tak hľadá inšpiráciu. Domov si volá cudzincov, no jeho pani nie je vôbec nadšená. On to síce vidí, no stále má akúsi potrebu byť obdivovaný. No a predsa: manželka je fajn, ale davy fanúšikov, to je lákadlo. Z muža žijúceho v ústraní sa tak postupne stáva celebrita, ochotná obetovať vlastné súkromie. Alebo možno aj nie.

Problémom (alebo výhodou?) môže byť pre diváka to, že je svedkom nejednoznačného, metaforického príbehu, ktorý vyzerá príliš (a často až nechutne) reálne. Práve metafory nemusia byť celkom pochopené, a to môže celkovému dojmu veľmi uškodiť. Pravdou je, že Aronofsky ponúka viacero rovín, ako na príbeh nahliadať.

Môžeme sa na matku! pozerať ako na príbeh, v ktorom sa odzrkadľuje biblický Starý (a miestami snáď aj Nový) zákon. Vidíme súboj dvoch bratov na život a na smrť, čo pripomína Kaina s Ábelom. Vidíme aj to, ako fanatickí fanúšikovia prijímajú požehnanie od slávneho básnika (žeby metafora na Ježišove krsty?) a báseň, ktorú si každý vysvetľuje po svojom a na ľudí má silný vplyv, môže byť slovom Božím (napríklad desatoro?). Nápovedou môže byť aj jeden z plagátov k filmu, na ktorom Jennifer Lawrence vyzerá ako soška Panny Márie.

Matka! tiež môže predstavovať našu planétu a matku prírodu. Prečo by aj nie, vo filme je predsa jasne povedané „Ty si tento dom“. Dom ľudia ničia, pretože si nevážia jeho pohostinnosť. Niektorí ho zase maľujú, čo ale pri výtržnostiach naozaj nepomôže. A v konečnom dôsledku môže byť matka aj silná kritika postavenia žien v manželstvách, kde sú uprednostňované výlučne úlohy muža.

Temný tón, nedostatok svetla v dome a nápor na psychiku hlavnej hrdinky robia z filmu strašidelnú (aj keď ťažko povedať, že hororovú) snímku, miestami pripomínajúcu Rosemaryno dieťa (1968). Jedno je však isté. Nie je to žiadna oddychovka, aj menšie uhnutie pohľadom môže mať fatálne následky v podobe nepochopenia istej súvislosti. V tomto nemá režisér zľutovanie, a to aj napriek tomu, že zámerom autora je zároveň vtiahnuť diváka do (ním riadeného a na pohľad nekontrolovateľného) chaosu, a tak trochu sa pridať k hlavnej postave, ktorá tápa v tom, čo sa okolo nej deje.

O matke! sa bude hovoriť. Pre jej záver, pre jej zámer, kvôli hereckým výkonom a aj preto, že rozdeľuje publikum. Je teda ťažké zaujať k nej stanovisko a pridať finálne hodnotenie. Dať ho príliš nízke by znamenalo odsúdiť ju do spoločnosti k vyslovene nevydareným pokusom. Tým rozhodne nie je napriek tomu, že zrejme neprekoná hranicu očakávaných tržieb.

Napáliť päť hviezdičiek by zase znamenalo ignorovať niekoľko chýb aj zjavný zámer autora hrať s divákom hru, v ktorej možno ani on sám nevie „čo chcel básnik povedať“. Prípadnému nízkemu hodnoteniu sa teda dá rozumieť. Nad matkou! však treba premýšľať, pretože zostane v hlave. A to aj napriek absencii hudobnej zložky či kontroverznému koncu.

---