Rokošný Ivan

Po 11 rokoch sa na plátna kín vracia starý dobrý Guy Ritchie, ktorý chce svojim fanúšikom dokázať, že ešte nezabudol, čím si získal srdcia miliónov. Veď to poznáte: „fish, chips, cup ‚o tea, bad food, worse weather, Mary fucking Poppins… LONDON.“ Ritchieho nový film nás opäť zoberie do špinavého podsvetia anglického hlavného mesta plného zábavných postavičiek, nevyberavého slovníka, zbraní, trávy a coolových lokácií. Je to osviežujúca zmena, hlavne, keď sa obzrieme za filmárovou tvorbou pár rokov späť.

Prvý zradca jednoznačne nerobí hanbu mafiánskym filmom. Trochu klame telom a ponúka v skutočnosti o čosi menej, na čo sa hrá. Aj napriek tomuto konštatovaniu má veľa pozitív a nájsť dôvody, prečo naň zájsť do kina, je veľmi jednoduché. Precízne natočený životopis plný dátumov, miest a mien možno neponúka príležitosť dostať sa do hlavy prvého zradcu sicílskej mafie, no ponúka solídny mafiánsky príbeh s dôrazom na reprezentáciu skutočnej histórie.

Andreas Horvath je pomerne neznáme meno, aspoň čo sa týka kruhov hraného filmu. 51-ročný Rakúšan je skôr známejší ako spisovateľ, fotograf a v neposlednom rade dokumentarista. Po vyše pätnástke (väčšinou krátkometrážnych) dokumentov sa pustil aj do vôd fikcie. Rovnako ako v jeho predošlých dielach sa venuje kritike súčasnej spoločnosti, v ktorej často komentuje americkú kultúru. Jeho hraný debut Lillian nie je výnimkou. Pridanú hodnotu a zvýšený záujem priniesol producent filmu – jeho krajan a známy provokatér Ulrich Seidl.

Parazit je naozaj zábavný film svojou naratívnou zložkou i tým, čo leží pod povrchom. Emocionálne vyčerpá aj pobaví. Vytknúť sa mu dá ozaj veľmi málo. Tempo od pomalého nástupu stále graduje a vo vyvrcholení sa z komornej tragikomédie stáva priam akčný triler s poriadne grafickým násilím. Bong Joon-ho presahuje žánre, hrá sa s diváckymi očakávaniami a servíruje za mňa jeho najosobnejšie a najprepracovanejšie dielo. Potvrdzuje, že je jedným z najlepších súčasných režisérov, ktorý nevybočuje zo svojho štýlu a robí filmy pre radosť. Svoju aj divácku.

Jurij Bykov je jedným z najvýraznejších kritických hlasov súčasnej ruskej kinematografie. Vo všetkých jeho dramatických filmoch nájdeme témy korupcie, nefunkčnosti systému a nespravodlivosti. Jeho predposledný film Hlupák ohúril divácke publikum na celom svete vrátane slovenských filmových festivalov.

V najnovšej snímke je Almodóvar nesmierne osobný. Stretávame sa so starnúcim režisérom Salvatorom Mallom, polozabudnutým klasikom, ktorý za svoju bohatú kariéru nazbieral nespočetne veľa úspechov doma i v zahraničí. V súčasnosti však žije v samote, už dávno nič nenatočil a zoznam diagnóz, ktoré ohrozujú jeho každodenný život, sa zdá byť nekonečný.

High Life polarizuje divákov. Pre niekoho nudná, rádoby filozofická, sebastredná hovadina, pre iných komorná expresionistická rozprava tak málo vídaná v sci-fi kabáte. Na každým šprochu je pravdy trochu, no film jednoznačne stojí za pozornosť. Nemusí to byť snímka na viaceré pozretia, no za skúšku jednoznačne stojí. Zvláštnym spôsobom rozprávania mi pripadá ako kompilát dvoch pomerne odlišných filmov, s rôznou kvalitou i výpovednou hodnotou, doplnený výbornou hudbou, zlostnou, surovou nahotou a veľmi zaujímavým klimaktickým záverom. Jednoducho čudné, ale tak dobre.

Zdalo by sa, že po predchádzajúcich filmoch McQueen môže točiť čokoľvek. A tak sa teda rozhodol natočiť po svojom remake britského seriálu z 90-tych. Po 5 rokoch prichádza do kín jeho najnovší film Vdovy, prvýkrát bez Fassbendera, no opäť s hviezdnym obsadením.

Film veľmi pomaly odkrýva všetko, čo skrýva pod pomerne jednoduchou formou. Práve to je dôvodom, prečo postupným smerovaním k záveru pôsobí vznešene a pritom tak skromne. Spočiatku jednoduchý, no pritom geniálny – ako aj samotná Thelma. Diváka priková do sedačky strhujúcou atmosférou, prinúti premýšľať a utkvie v pamäti.

Európske filmové festivaly tento rok vzal útokom aj známy argentínsky podpichovač Gaspar Noé. Filmovým fanúšikom utkvel v pamäti ako majster provokácie, ktorý rúca konvencie a často šokuje. Robí autorské filmy – je režisérom, scenáristom, editorom aj producentom. Každým svojím filmom otvára horlivé diskusie a často polarizuje filmovú verejnosť.

Garrone do sociálnej drámy veľmi dobre komponuje odkazy na absurdnosť a nefunkčnosť právneho i sociálneho systému a uvažuje o hraniciach medzi morálkou a ľudskosťou. Silná snímka, často označovaná aj za mestský western, mení pozície psa a jeho pána a aj s drobnými chybičkami sa na ňu veľmi dobre pozerá.

Aj napriek tomu film vtiahne divákov do deja, na postavách vám záleží a ste zvedaví na vyvrcholenie. Studená vojna je veľmi živou snímkou, aj keď je nutné povedať, že pomerne okato kalkuluje s emóciami diváka. To všetko však hrá do konceptu silného filmu s jednoduchou premisou, no o to prepracovanejšími detailmi, ktorý môžu doceniť profesionáli aj laici. Nájde sa len veľmi úzka skupina divákov, ktorí budú považovať Studenú vojnu za stratu času.