Corpus Christi (2019). © ASFK Corpus Christi (2019). © ASFK

Poľská kinematografia neprestáva udivovať svetové publikum ani v súčasnosti. Mená ako Wajda, Kieszlowski či Hoffman nahradili mladé pušky, ktoré sa často neboja ísť proti pomerne komplikovanej domácej politickej situácii a neostávajú nič dlžní odkazu kinematografie vnútorného nepokoja. Za zmienku stojí aj veteránka Agnieszka Holland, ktorá v českej koprodukcii vystrelila so Šarlatánom aj na nomináciu našich západných susedov na Oscara a film sa dostal do užšej nominácie pre najlepší cudzojazyčný film. Či zabojuje aj o prestížnu trofej na finálnom ceremoniáli sa dozvieme už čoskoro (15.3., pozn. red.). Poľským filmovým svetom však v posledných rokoch hýbe miesto historických tém najmä vyrovnávanie sa so súčasnými problémami. Často veľmi naturalisticky zobrazené kontroverzné témy korupcie, náboženstva a politiky môžu byť inšpiráciou i pre domácich tvorcov. Je vidieť, že sa dá rozprávať aj o dnešných témach kriticky, bez zbytočného pátosu, či bagatelizovania komplexných problémov.

dráma
2019 / 115 min. / MP 15

Originálny názov
Corpus Christi

Poľsko

Réžia
Jan Komasa
Scenár
Mateusz Pacewicz

To všetko platí pre azda najvýraznejší poľský film, ktorý sa k nám minulý rok dostal do kina. Corpus Christi Poliaci poslali na minuloročných Oscarov a dostal sa aj do výnimočnej finálovej trojky LUX Awards za rok 2021 (Ceny európskeho publika). Spoločnosť mu vo finále robili najlepší film redakcie CinemaView.sk za minulý rok Chlast a dokudráma len pre silné žalúdky – rumunský Collectiv. Všestranný, 39-ročný režisér Jan Komasa si premiérovo sadol iba na režisérsku stoličku a scenár prenechal len 28-ročnej novej nádeji poľskej kinematografie, Mateuszovi Pacewiczovi, pre ktorého to bol scenáristický debut pre dlhometrážnu snímku. Komasa, u nás známy najmä Miestnosťou samovrahov, už stihol minulý rok natočiť aj pokračovanie tejto snímky, kde opäť spojil sily s mladým scenáristom. Corpus Christi mal premiéru už koncom leta 2019 v Benátkach, avšak pre komplikovanú situáciu s pandémiou sa k divákom na našom území dostal až v novembri 2020, u českých susedov to bolo o 2 mesiace skôr.

Corpus Christi (2019). © ASFK

Corpus Christi (v origináli Božie Ciało) je klasická európska festivalová dráma, ktorá na takmer dvoch hodinách rozbieha komorný príbeh a stojí na výraznej hlavnej postave, pomaly diktovanom tempe a klasickej dramatickej štruktúre. Príbeh sa točí okolo 20-ročného Daniela, problémového chlapca, ktorého dobehla minulosť a za svoje činy pyká v nápravnom zariadení pre mladistvých. Práve tam prechádza duševnou premenou a divák v podstate od úvodu sleduje jeho „nové ja“. Fanaticky pobožného, empatického, chápavého chlapca, pre ktorého je novonájdená cesta ku kresťanstvu šancou na čerstvý začiatok. Minulosť však nejde vymazať a jediný sen, ktorý mladý protagonista má, sa mu nikdy nesplní. So záznamom v trestnom registri ho totižto aj po prepustení neprijme žiaden seminár a Daniel sa tak nemôže stať kňazom. Aj napriek tomu, že si to plne uvedomuje, neprestáva snívať.

Katalyzátorom príbehu je príchod Daniela do malého mestečka niekde na konci sveta (Poľska), ktoré postretla kolektívna tragédia a práve tam sa za trošku prvoplánových a scenáristicky lenivých udalostí naskytne šanca uskutočniť svoj sen. Daniel sa stane novým kňazom, po zisku dôvery takmer všetkých naivných občanov prináša do tradičnej kresťanskej uzavretej komunity svieži vietor. Daniel je otvorený, avšak nezrelý a trocha zmätený človek, ktorý akoby našiel miesto, kam konečne patrí. Je však skôr chlapec ako muž, čo otvára príbehu viacero zaujímavých dverí.

Naturálne nakrútená snímka ponúka zaujímavé lokácie veľmi podobné slovenskému vidieku a stojí na výbornom hereckom výkone Bartosza Bielenia. Film pôsobí uveriteľne, avšak všetky vedľajšie postavy pôsobia skôr epizódne, často stereotypne či nevýrazne. Film je tak vo svojej podstate one man show, čo by nevadilo ak by sa snímka nesnažila diváka presvedčiť o opaku. Empaticky sa tak angažovať u všetkých zúčastnených naštrbuje štruktúry príbehu, na ktorom film stojí. Aby to fungovalo, snímka by potrebovala silnejší základ vo vedľajších postavách, ktoré dostanú buď málo priestoru, alebo s ním nie je vynaložené úplne najšťastnejšie. Daniel je tak jedinou postavou, ktorej motivácia i osud diváka zaujmú natoľko, aby sledoval jeho nie zle myslený podvod, na ktorý teda občania mestečka len tak nezabudnú.

Daniel využíva zložitú situáciu v miestnej obci, ktorá je spätá kolektívnym zármutkom a divák len postupne odhaľuje kúsky skladačky. Zámerne neprezradím kľúčovú udalosť, vďaka ktorej sa Danielovi poľahky darí získať dôveru takmer celej komunity. Podľa môjho názoru však tú dôveru získava s takou ľahkosťou, až film stráca istú dávku uveriteľnosti. Samotná udalosť je prinajlepšom napísaná priemerne a keďže na nej stojí takmer celý príbeh, je za mňa nedostatočne komplexná. Tu vidím zrejme najväčšiu chybu filmu ako prezentovanej drámy. Mnoho vecí je príliš priamočiarych, nikto logicky neoponuje, všetko je čiernobiele a ide tak, akoby len trochu náročnejší divák očakával. Aj keď film ponúkne zopár prekvapivých momentov, nedostavuje sa požadovaných wow efekt a jednoducho vyšumia.

Corpus Christi (2019). © ASFK

Na pomerne malom priestore tu možno sledovať úprimnú snahu hlavnej postavy zmeniť životy seba i ľudí okolo neho. Film však ponúka i viac ako je len osobná dráma. Vedľajšie postavy, aj keď epizódne, prežívajú vlastné i spoločné tragédie a film vôbec nešetrí kritikou na mnohé aspekty súčasnej poľskej spoločnosti. Problémom je, že nejde viac do hĺbky a možno tu badať nevyužitý potenciál. Autorov však musím pochváliť za pomerne hravý prístup, keďže film nespôsobuje len „ultimátnu depku“, ale aj napriek tragickosti celého naratívu ponúka úsmevné sekvencie a jednoduchý, no láskavý humor. K tomu možno pripočítať slušne vystavaný záver, ktorý z filmu robí vcelku pozerateľný zážitok. Človek by už z názvu snímky čakal možno silnejší konflikt s tradičným náboženstvom – ostatne, v poľskej súčasnej kinematografii to nie je nič výnimočné (Klerus, W Imie, Tylko nie mów nikomu). Ten však ustupuje osobnejšiemu prístupu k jednotlivcom a ich pohľade na smrť, vieru, odpustenie i nádej, čo beriem v celku pozitívne.

Corpus Christi je ďalším zo série poľských filmov, ktorý ponúka pohľad na súčasné dianie bez ružových okuliarov. Na trochu banálnom príbehu rozohráva pomerne solídnu a dobre pozerateľnú drámu, ktorej ústredným bodom je výborne zvládnutá postava Daniela. Herec Bartosz Bielen tu dokonalo kombinuje čistotu s divokosťou mladíka, ktorý nikam nepatrí, no má vlohy pohnúť masami a vlastne aj divákmi. Nemožno si nevšimnúť, že snímka pôsobí pomerne plocho a nevadilo by, ak by išla viac do hĺbky, respektíve ťala do živého. Aj napriek potenciálu film neprovokuje tak, akoby sa možno čakalo, no aj napriek tomu zanechá pomerne silný dojem.