Prvý zradca
Keď muži cti spievajú

Nový film Marca Bellocchia sa predstavil v našich končinách najprv na letných filmových festivaloch. Do užšej kinodistribúcie sa vracia s takmer polročnou odmlkou. Veterán na režisérskej stoličke, ktorý debutoval už v roku 1965, prichádza s výpravným životopisným filmom o jednom z najväčších bossov sicílskej mafie.

Film s jasným talianskym rukopisom, no pomerne širokou koprodukciou, sa stretával s pozitívnymi ohlasmi u kritikov i divákov, o čom svedčí aj účasť v súťaži o Zlatú palmu na prestížnom festivale v Cannes či selekcia za Taliansko na tohtoročného Oscara za najlepší cudzojazyčný film.

Prvý zradca rýchlo vtiahne diváka do deja. Šialené osemdesiate roky krásnej a nebezpečnej Sicílie spoznávame z pohľadu ústrednej postavy – Tommassa Buscettu, ktorého hrá Pierfrancesco Favino, slovenskému divákovi známy z hollywoodskej adaptácie bestselleru Dana Browna Anjeli a démoni. Viac pôsobí na domácej pôde a fanúšikom žánru krimi určite neunikol pozornosti vo výbornej Suburre (2015). Favino hrá vynikajúco, divák mu verí každý pohyb, gesto i repliku.

Film pracuje s pomerne silnou témou, nazeráme tu priam do kuchyne sicílskej mafie, kde rôzne rodinné klany bojujú o moc. Vláda aj polícia sú bezradné, ostrov patrí zločincom. Hybnou silou príbehu je práve Buscettovo konanie. Rozhodne sa totižto spolupracovať s políciou a je tak prvým zradcom, krysou (pentito) veľkej mafošskej rodiny. To spúšťa lavínu udalostí plných zrady, krivdy a pomsty.

Il traditore je po formálnej stránke výborne nakrútená výpravná snímka, v ktorej sledujeme príbeh na rozpätí vyše 30-tich rokov. Precízna kamera, fungujúci scenár a Piovaniho výpravná hudba spolu tvoria výborný mix. Film má aj pri dlhej stopáži stále čo povedať, napätie servíruje postupne a je poznať, že na ňom pracovali skúsení profesionáli, aj keď divák sa v istých momentoch nevyhne pocitu, že film je až rutinérsky presný. Chýba možno silný wow efekt, no po väčšinu času sa nestihnete nudiť.

Neprekážajú ani isté nedotiahnuté vedľajšie príbehové linky, do ktorých sa režisér púšťa, aby ozvláštnil dej. Niekedy som mal pocit, že Bellocchio chce do filmu natrepať absolútne všetko. V čase streamovacích služieb s kvalitným obsahom si myslím, že celkový (výborne nakrútený) materiál by mohol viac fungovať ako miniséria. Pre fanúšikov mafie a gangsteriek však ide o výborný počin, ktorý sa vyhýba glorifikácii mafiánov či bagatelizovaniu ich konania a ponúka svieži vánok a príjemné ozvláštnenie žánru.

Snímka v podstate funguje na dvoch úrovniach. Z jednej strany tu máme prepracovanú štúdiu hierarchie a fungujúcej lojality v rámci skupiny či klanu, obohatené o surové a brutálne zábery násilia. Na strane druhej film vystrieda akciu a mení sa na tzv. court room drámu. Podstatnú časť príbehu sledujeme z vnútra súdnej siene, kde sa priam až dokumentaristicky mapuje priebeh pojednávaní, ktoré v Taliansku dovtedy nemali obdoby. Práve preto od médií dostali aj príznačný názov Maxiprocesso. Trval 6 rokov a bol dovtedy najväčším antimafiánskym procesom v dejinách. Okrem toho sa považuje za najväčší súdny proces vo svetovej histórii.

Film je teda faktograficky veľmi presný, avšak práve to mu uberá trochu na potenciáli pohrať sa s divákom. Priveľa talianskych mien, priveľa obvinení a priveľa ďalšej zlej krvi má za následok miernu neprehľadnosť a divák potrebuje byť stále v strehu aby sa nestratil v mori postáv s perfektnými účesmi, sakami na mieru, silným akcentom a cigarou v ruke. Aby toho nebolo málo, diváka môžu zmiasť flashbacky a takmer identicky dramaturgicky zmenežované procesy, ktoré sa tiahnu celou druhou polovicou filmu.

Ako plynie minutáž, divák môže mať problémy s tým, aby vedel identifikovať, kto je vlastne kto. Snímka ponúka veľmi zaujímavý pomer akcie a inteligentne vybudovaného napätia, avšak absolútne zlyháva pri snahe ísť hlbšie pod kožu. Pramálo sa dozvedáme o motiváciách a pohnútkach Tommassina. Režisér sa vôbec nevenuje dôvodom, prečo sa vlastne rozhodol zbehnúť. Išlo o pomstu či ochranu svojej rodiny?

Tu narážam na najväčší problém snímky. Divákovi je jedno, čo s Tommassinom bude, pretože nerozumie jeho konaniu. Režisér necháva túto otázku otvorenú, akoby o nej mal rozhodnúť divák a oveľa viac sa vo filme sústredí na autenticitu vizuálu. Práve touto elementárnou chybou film doslova stráca dych. Je to pre mňa trocha nepochopiteľné, keďže z hľadiska koprodukcie aj plánov bol film definitívne zamýšľaný ako medzinárodný, no diváci mimo Sicílie či Talianska môžu mať a majú problém s pochopením istých súvislostí.

Záverečný akt prináša mierne uspokojivé zakončenie, kde konečne divák dostáva možnosť emočne sa s hlavnou postavou stotožniť. Záver sa nevyhýba tradičným klišé, no ponúka pomerne zaujímavý pohľad na život vo večnom strachu. Vizuálne snímka v mnohom pripomína Scorseseho klasiky, s ešte silnejším lokálnym talianskym puncom.

Prvý zradca jednoznačne nerobí hanbu mafiánskym filmom. Trochu klame telom a ponúka v skutočnosti o čosi menej, na čo sa hrá. Aj napriek tomuto konštatovaniu má veľa pozitív a nájsť dôvody, prečo naň zájsť do kina, je veľmi jednoduché. Precízne natočený životopis plný dátumov, miest a mien možno neponúka príležitosť dostať sa do hlavy prvého zradcu sicílskej mafie, no ponúka solídny mafiánsky príbeh s dôrazom na reprezentáciu skutočnej histórie. Film možno niekedy stráca tempo, no výborne sa naň pozerá a všetko pokope drží hlavne skvelý Faviniho herecký výkon.

---