Duša © 2020 Walt Disney Pictures Duša © 2020 Walt Disney Pictures

Minulý rok bol v štúdiu Pixar poriadne nabitý. Na jeho konci uviedlo film, ktorý sa stal favoritom v kategórii animovaný film pri Oscaroch. Originálna snímka Duša (v origináli Soul) z pera Petea Doctera, dlhoročného člena kreatívneho tímu z Emeryville, sa stretla s veľkým ohlasom u verejnosti i kritikov. Plešatú sošku si nakoniec film uchmatol. Okrem najlepšieho animáku film získal Oscara aj za najlepší originálny soundtrack a rad ďalších ocenení. Má čo Duša povedať tým najmenším, ale aj ich rodičom?

animovaný, dobrodružný, rodinný
2020 / 100 min. / MP

Originálny názov
Soul

USA

Réžia
Pete Docter
Scenár
Pete Docter, Mike Jones, Kemp Powers

Ústrednou postavou príbehu je Joe Gardner (Jamie Foxx), nadaný pianista, ktorý nevyužil svoje životné šance a zdá sa, že už nikdy nenaplní svoj veľký potenciál a sen – byť profesionálnym jazzovým hudobníkom. Celkom paradoxne je hlavným hrdinom animovaného filmu „pre všetkých“ chlapík s existenciálnou krízou a nenaplnenými ambíciami. Jeho život sa však obráti naruby, keď Joe dostane šancu preukázať svoj talent a oneskorene naštartovať svoju kariéru. Keď sa všetko začne obracať k lepšiemu, prichádza nevyhnutná platnosť Murphyho zákonu. Joe totiž cestou za novým začiatkom narazí na neprekonateľnú prekážku. Zomrie. V tomto momente snímka opúšťa reálie skutočného sveta a animák nás zavedie do prostredia pred i po živote. Joe, ktorému by za iných okolností zrejme smrť bola ľahostajná, tak bojuje so všetkými astrálnymi i vesmírnymi silami, aby sa vrátil medzi živých.

V rámci jeho nadpozemskej cesty sa Joe dostane aj do prostredia pred samotným vznikom života, kde stretáva nenarodené duše. Tu je omylom označený za akéhosi mentora či trénera, ktorý pomáha dušiam nájsť zmysel ich existencie. Joe po sérii náhod dostane pod svoje mentorské krídla Dušu č. 22., ktorá nikdy neopustila „svet predtým“, pretože nenašla svoj cieľ a život na Zemi ju nijak zvlášť nezaujíma. Komická dvojica si uvedomí, že vzájomná spolupráca im obom môže priniesť osoh a šancu na splnenie ich individuálnych cieľov.

Duša © 2020 Walt Disney Pictures

Z anotácie ťažko vyčítať, že ide o rozprávku. Pri temnejšom uchopení príbehu by film mohol fungovať aj ako poctivá existenciálna dráma. Pixar neostal zacyklený len v obľúbených príbehoch hračiek či autíčok a snaží sa reflektovať aj súčasnú dobu a posúvať hranice či už technologické, vizuálne, ale aj tie naratívne. Už dlhodobo je pri ich filmoch možné sledovať trend hľadania balansu medzi rozprávkou pre deti a animovaným filmom pre dospelých.

Soul sa nevyhne porovnaniu hlavne s filmom z dielne štúdia spred šiestich rokov – V hlave. Obe riešia komplexné problémy a ponúkajú inovatívne vizuálne aj metaforické poňatie. Kým v snímke V hlave sa riešili emócie a ich celkový priebeh v našich mysliach, pri Duši už snímka rúca všetky bariéry a púšťa sa, aspoň okrajovo, do filozofie zmyslu života. Možno s trochu priveľkým sústom sa scenáristi popasovali statočne, no ťažko povedať, či si mladší divák okrem pekných obrázkov odnesie aj pridanú hodnotu navyše. Film môže pôsobiť zmätočne najmä pre najmladších, ktorí sa ešte nepasovali s myšlienkou možnej smrteľnosti či s existenciou duše. Pre dospelých zasa film pôsobí aspoň spočiatku veľmi inovatívne, no príbehová linka, aj keď brutálne ozvláštnená o prepracované detaily i novátorské prvky, je v podstate veľmi jednoduchá a opozeraná. Spočiatku dvaja nepriatelia, neskôr priatelia, ktorí čelia mnohým nástrahám a očakávaným plot twistom sa ženú ku emocionálnemu, no predvídateľnému záveru. Duša naratívom, zasadením aj spracovaním posúva hranice, avšak na oboch frontoch (dieťa – dospelák) smerom ku koncu filmu začne trocha pokrivkávať. Dej plynie podobne metaforicky ako čas v živote po živote a mal som pocit, že by vôbec nezáležalo na tom, či by snímka mala 70, alebo 170 minút. Obsahovo je tak film možno o trocha prázdnejší, ako sa na prvý pohľad štylizuje. Ponúka toho strašne veľa, avšak len okrajovo sa púšťa do hlbších úvah. V tomto prípade teda u mňa vyhráva predchodca V hlave, ktorý to s posunutím hraníc myslel rovnako vážne (Pete Docter je režisér i scenárista oboch snímok), no balans medzi vtipnými slap-stick momentami a komplexnou problematikou zložitého procesu zvláda omnoho lepšie. Aj tak však o Duši možno hovoriť ako o veľmi nadpriemernom, možno aj výnimočnom filme.

Vizuálne je Pixar verný svojmu štýlu, ktorého technológia posúva neskutočne dopredu, avšak na rozdiel od iných megalomanských štúdií si drží svoju komornosť, kreativitu i iskru. Na film sa krásne pozerá, neopozerané lokácie zvláda kreatívny tím s obrovským prehľadom. Všetko baví, všetko hrá a je jasné, že každá scéna je premyslená po vizuálnej stránke do najmenšieho detailu. Dávka jednoduchosti (jednofarebná kompozičná štylizácia, dvojrozmerné postavy, kontrastná čiernobiela) v extrémne komplikovanom prostredí pôsobia úžasne a zážitok z kinosály musí byť jednoducho fantastický.

Duša © 2020 Walt Disney Pictures

Skvelý vizuál dopĺňa chytľavá hudba zložená z dvoch častí. Jazzové kompozície dopĺňajú elektronické prvky ostrieľaného dua z Nine Inch Nails – Trent Reznor a Atticus Ross (ktorý okrem Duše boli nominovaní za soundtrack k filmu Mank). Okrem hudby je Pixar opäť výnimočný aj vo voice-actingu. Koktejl zložený zo známych hercov na čele s Jamiem FoxxomTinou Fey podáva excelentný výkon. To všetko dopomáha k tomu, že Soul je ďalšou krásnou Pixarovkou takmer pre všetkých. Aj keď v poslednej dobe fandím menším štúdiám a ich novátorským prístupom k animácii, Pixar dlhodobo dokazuje, že vie robiť filmy pre ľudí a o témach, ktoré ťažko uchopiť a ešte ťažšie ich spracovať do veselej a hravej formy plnej nápadov.

Duša je príjemný zlatý štandard kreatívneho štúdia, ktoré nás už roky baví svojimi príbehmi a inovatívnym prístupom k počítačovej animácii. Čím ďalej, tým viac sa štúdio snaží poukazovať na diverzitu i komplexnejšie problémy, ktoré sú však stále riešené s hravosťou a jednoduchosťou detskej mysle. Pri Duši však treba konštatovať, že sa pod pekným a prepracovaným vizuálnym kabátom schováva stále trošku konzervatívny prístup k storytellingu i snaha o prílišné zjednodušovanie vecí, ktoré možno majú ostať zložité. Jednoznačne najdospelejší film z dielne štúdia tak dôležité témy síce zvýrazňuje, no výraznejšie sa do nich neponára a stráca tak úplnú pozornosť oboch spriatelených táborov (deti i dospeláci), o ktorých ako o divákov bojuje. Po otvorení kín však snímku odporúčam, pretože stále dokáže dojať, rozplakať i rozosmiať a pre zvedavých malých divákov otvára zaujímavé témy na rozhovor a otázky, na ktoré sami nepoznáme odpovede.