Lillian (2019)

dráma, road movie
2019 / 128 min.

Originálny názov
Lillian

Rakúsko

Réžia
Andreas Horvath
Scenár
Andreas Horvath
Andreas Horvath je pomerne neznáme meno, aspoň čo sa týka kruhov hraného filmu. 51-ročný Rakúšan je skôr známejší ako spisovateľ, fotograf a v neposlednom rade dokumentarista. Po vyše pätnástke (väčšinou krátkometrážnych) dokumentov sa pustil aj do vôd fikcie. Rovnako ako v jeho predošlých dielach sa venuje kritike súčasnej spoločnosti, v ktorej často komentuje americkú kultúru. Jeho hraný debut Lillian nie je výnimkou. Pridanú hodnotu a zvýšený záujem priniesol producent filmu, jeho krajan a známy provokatér Ulrich Seidl.

Dráma Lillian sleduje životnú cestu ruskej imigrantky, ktorú hrá Patrycja Planik takisto vo svojej prvej veľkej role. Keď jej vypršia víza v USA, ocitá sa v neľahkej situácii. Po neúspešnej modelingovej kariére padá do špirály a ocitá sa až na pohovore s krajanom, ktorý produkuje hardcore porno. Celkom zaujímavý námet, však?

Snímka po zopár celkom explicitných záberoch sľubujúcich bizár či aspoň hraničnosť, pod ktorou môže svietiť Seidlovo meno, zoberie diváka na úplne inú cestu. A to doslova. Po odmietnutí si zoberie čudná sympoška k srdcu radu od producenta, že by sa mala vrátiť naspäť. Rusko je na tom už lepšie, je to naozajstná krajina neobmedzených možností. Better than ever, USA sú jednoducho na druhej koľaji. Lillian sa vyberie späť domov. Pešo. Dráma transformuje na road (alebo teda walk) movie.

Z Horvathovho autorského filmu cítiť jeho silný cit pre vizuálnu estetiku. Je takmer bez dialógov, samotná hlavná herečka povie len jedno slovo. To však posúva do popredia pomerne zaujímavé zábery na skutočnú Ameriku 21. storočia. Drsnú, veľkú a… nudnú. Horvath si film napísal, natočil, zložil si doň hudbu a aj zrežíroval. Takýto kreatívny individualizmus môže byť nebezpečný, niekedy pomôže aj externý vklad do jasnej vízie tvorcu.

Na film sa dobre pozerá, to hej. No to je asi tak všetko. Spojené štáty tu spoznávame z odvrátenej, vidláckej stránky, kde sú všetci dedinčania, pivo otvárajú zubami a v garáži majú pravdepodobne labák na metamfetamín. Inu… ten stredozápad aj celkom trafili. Obsahovo i formálne z úvodu snímka pôsobí ako kumšt pre náročnejšieho diváka, no tento pocit sa rýchlo vytratí. Lillian síce má svoje estetické kvality, avšak príbeh je nudný, rozvláčny, repetitívny a plný do oči bijúcich klišé.

Je to ako zapnúť si novú survival hru s perfektnou grafikou na beginner móde. Ak ste hladný, bude jedlo. Ak vám je zima, bude zrub. Doslova neuveriteľný príbeh o ceste za sebou samým je plný opakujúcich sa motívov a metafor zabalených do pekného kabátika s epickou hudbou. Film námetom ponúka veľmi málo, avšak ani to autora neodradilo natiahnuť ho nad 120 minút.

Lillian (2019)

O hlavnej hrdinke vieme pramálo. Možno má maličké kúzlo v tých záhadných modrých očiach, avšak mĺkve putovanie pustinou s peknou kamerou mi jednoducho nestačilo na žiaden veľkolepý zážitok či stotožnenie s našou turistkou. Navyše Lillian svojim správaním doslova irituje. Žena v boji o prežitie plytvá všetkým (jedlom, vodou, šatstvom), k čomu sa dostane úplným zázrakom. Možno pekný symbolizmus a metaforický prostredník americkej konzumnej spoločnosti, no tiež iritujúce vzhľadom na povahu filmu, ktorý tlačí na diváka, aby sa stotožnil s našou sexi lúzerkou a veril jej mĺkve smutné oči i nejasné motívy nepredvídateľného správania.

Diváka uráža aj logická kauzalita pri deji, ktorý sa chce brať tak vážne, no pritom obsahuje toľko barličiek a hluchých miest ako dlhosekvečných záberov na zasnežené kopčeky. Teda hodně. Putovanie prvoplánovo obohatené o menštruačnú krv a v podstate všetky telesné potreby (lebo však art) trošku príjemne obmení pohľad na gýčovú prírodu sťaby ‚american live panorama‘, no film sa cyklicky stále uzatvára do ťažkopádnej nudy s nulovou gradáciou.

Pomerne zložitá cesta (pre Lillian i diváka), v ktorej hrdinka hľadá samu seba, smeruje k neodvratnému, mnou už 30 minút očakávanému záveru, ktorý má v divákovi vzbudiť silný pocit zúfalstva, tak dobre známy od Seidla či nebodaj Hanekeho. Záver, ťažiaci najmä zo silného „based on true incredible story“, však nedokáže plnohodnotne fungovať, ak mu predchádzal síce neuveriteľný, ale aj ubíjajúco nudný príbeh bez štipky originality. No holt, rakúsky pohľad s ruskou ďevočkou na Into The Wild.