Amnestie
Post-komunistický triler pre post-komunistickú generáciu

Nežná revolúcia znamenala pre väčšinu obyvateľov Slovenska, ktorí sú dnes v strednom a vyššom veku, zásadný životný prelom. (Pokiaľ si ju ráčili všimnúť.) Zakrátko budú niektorí z nich oslavovať, iní si pripomenú jej 30. výročie.

Je to už dosť na to, aby stihla vyrásť, dospieť a čiastočne reprodukovať ďalšia generácia. Ktorá si už revolúciu nemôže pamätať z vlastnej skúsenosti. Pre ktorú je to historický fakt. Ako Povstanie. Alebo vznik Československej republiky. Alebo príchod Cyrila a Metoda.

Keď takých ľudí na ulici zastaví anketár a spýta sa, aký majú názor na túto historickú udalosť, pokrčia plecami, obrvami, kútikmi úst akože nevedia, prípadne začnú miešať matné spomienky zo stredoškolského dejepisu a náuky o spoločnosti s porekadlami typu, že Havel zničil slovenské zbrojárstvo, že síce je väčší sortiment v obchodoch, ale za komunizmu sme boli potravinovo sebestační, alebo že amnestie zvýšili kriminalitu.

Takým je určený tento film. Post-komunistický triler pre post-komunistickú generáciu. Čiastočne ich utvrdí v pravdách a predstavách, uhniezdených v hlavách. Nadôvažok im dodá nové predstavy, v rôznej miere odrážajúce realitu.

Je to fiktívny príbeh na pozadí skutočných historických udalostí. A nie je to historický film, kde obvykle vystupuje mix reálnych a fiktívnych postáv. Tu majú aj postavy s reálnymi predobrazmi (Kňažko, Čarnogurský) zmenené mená, charaktery aj osudy. Aj toľko spomínaný Havel sa zjaví len na archívnych záznamoch. (Šikovné.) Amnestie sú triler s kriminálno-politickou zápletkou.

Stav krajiny, rozbúrená morská hladina, na ktorej sa zrazu ocitla prederavená archa s 15 miliónmi ľudí na palube, slúži ako atraktívne, nepredvídateľné pozadie vzrušujúceho príbehu niekoľkých atraktívnych jednotlivcov, spojených prevažne materiálnymi záujmami, maskovanými do symbolov a politických ideálov.

Miriam Kelemenová (Anna Geislerová), manželka populárneho herca Richarda (Marek Majeský), má uprostred steny plnej obrazov prázdne miesto. Patrilo portrétu jej „dědečka“ od Josefa Čapka. Portrét rodine ukradli komunisti a dostal sa do rúk, teda do domácnosti akéhosi funkcionára. Odtiaľ ho potiahol Drahomír Lupko (Juraj Bača), špecializujúci sa na kradnutie artefaktov z domov vysokopostavených komunistov. Lupka chytili a posadili do Leopoldova, no obrazy sa nikdy nenašli a iba Lupko vie, kde sú. To všetko sa Miriam dozvie od spoločného známeho, disidenta JUDr. Čierneho (Marek Vašut), sediaceho v tej istej väznici.

Kelemenovci majú teda eminentný záujem na Lupkovom oslobodení. Koncom roku 1989 prebehne revolúcia, Richard Kelemen získava miesto v novej politickej garnitúre, sťahuje sa s Miriam do Prahy, Havel chystá amnestie, dejiny im hrajú do karát. No hocako široké sú novoročné amnestie, Lupka sa netýkajú. V Leopoldove to vrie, až v marci 1990 vypukne vzbura. Lupkov život a s ním aj vrátenie obrazu so značnou (aj symbolickou) hodnotou sú ohrozené.

Prečo vlastne Lupko nedostane amnestiu? Nebol predsa zvlášť nebezpečný recidivista. Azda preto, že na chodbe televízie, kam sa dostane debatovať ako zástupca väzňov, sa poháda s manželkou, maskérkou Karin (Natália Germáni) a nakoniec ju zloží päsťou? Na jeho obranu, je to prakticky jediná (re)akcia, keď zneužíva svoju fyzickú silu voči slabšiemu. A manželka mu dala dobrú zámienku. Ešte lepšiu než žiadosť o rozvod. Lepšiu než to, že ho v lochu vôbec nenavštevuje. Lepšiu než to, že mu zahýba s hercom Kelemenom.

V rozumne vystavenej sieti vzťahov medzi ústrednými rodinami Kelemenovcov, Čiernych a Lupkovcov (rozumne vo filmovom zmysle) práve manželstvo Lupkovcov a ich charaktery vyvolávajú najviac podozrenia. Problémovosť postáv ešte zvýrazňuje herecká neskúsenosť oboch mladých predstaviteľov.

Prečo Lupko kradol? Z chaotickej montáže v úvodnej časti sa dozvieme: Približne preto, aby uspokojil materiálne nároky svojej manželky. Keďže morálne je pevne ukotvený, okráda iba papalášov (lebo tí zas okrádajú národ). V poriadku.

Väčšinu filmu strávi vo väznici, kde nadviaže korešpondenciu so známym disidentom Čiernym, pomáha mu udržiavať kontakt s vonkajším svetom bez ohľadu na riziko pre seba. Ako karatista a bývalý paragán chráni slabších väzňov pred predátorom Gujdom (Gregor Hološka) a jeho poskokmi. Drahoš je priehľadný kladný hrdina prakticky bez šrámov.

Prečo je Karin taká čúza? Mladý vyšportovaný blonďák, čo zbožňuje zem, po ktorej kráča, ju nebaví. Vymení ho za slávneho herca. Naivne verí, že ju miluje. Zato veľmi nenaivne chodí donášať agentovi komunistickej tajnej služby. Aj tým chce získať výhody v rámci prehnitého režimu?

Film neponúka takmer žiadnu informáciu o jej motivácii, jej pozadí. Vidíme ju síce v scéne s otcom, ale okrem toho, že sa (opäť z neznámych príčin) odcudzili, má tento dialóg v zásade iba ten význam, aby do deja uviedol pištoľ. Vo finále ju Karin otcovi ukradne a namieri (a vystrelí) na osobu, ktorá najmenej môže za jej problémy a nikdy jej neublížila. Naopak, niektoré by jej vedela pomôcť vyriešiť a v istom zmysle majú k sebe veľmi blízko. Čo je toto? Ženská logika? Karin, komplikovaná postava, ustrkovaná, trpiaca a pochybujúca, končí ako záporáčka, ešte aj so „zaslúženým“ trestom.

Keď sme si pekne vyčistili stôl a rozdelili odmeny a tresty pri najmladšej generácii, treba povedať aj to, že dynamiku vzťahu starších párov snímka vykresľuje poctivejšie, zvlášť manželov Kelemenovcov. Marek Majeský hrá sám seba, slávneho herca a magnet na ženy. V manželstve zotrváva pre zlé svedomie a pre dohodu, ktorá mu umožňuje pomerne široké extramaritálne vyžitie. Anna Geislerová, opierajúca sa o paličku, využíva toto zlé svedomie, aby ho ako šedá eminencia pomkýnala spĺňať jej vlastné ambície. A darí sa jej presviedčať ho, že sú to aj jeho ambície. On je pekné oči, ona mozog za nimi.

Okrem Geislerovej Miriam z ansámblu vyčnieva ešte jedna postava a jej predstaviteľ. Gregor Hološka má so svojím Gujdom, prezývaným Vlk, toľko srandy, že pre seba kradne každú scénu vo väzení, kde sa objaví. Bača pri ňom pôsobí ako pekne ohobľovaný insitný Jánošík. Gujdu nezaujíma sloboda v politickom či filozofickom zmysle. Je zhmotnením anarchie, esenciou agresie a násilných pudov. Možno je za mrežami, ale ako charakter a princíp je neudržateľný.

Tvorcovia si môžu dať za klobúk, že sa im podarilo vzbudiť dojem autentickej neskorosocialistickej atmosféry. Či už výprava alebo kostýmy, všetko, čo sa v scéne objaví, priam páchne startkami a pitralonom. Možno sa mohlo šetriť farebnými filtrami. Keďže väčšina deja sa odohráva v jeseni, zime a v skorej jari, stačilo viac veriť prírode, bežnému nedostatku svetla a farieb. Nešetrilo sa ani peniazmi za dobové západné skladby chutiace slobodou (Depeche Mode, A-ha, Eurythmics a i.).

Akciu napriek istým náznakom (aj v traileri) si veľmi nesľubujte, vzbura prebieha až v poslednej časti a potlačia ju za niekoľko filmových minút. Maximálne nejaké zábery na ťažkoodencov v dvojstupe, obrnené transportéry, niekoľko výstrelov, prelet vrtuľníka a explózia. Všetko efektne zostrihané a so spomaleným pohybom, ako vie len Jonáš Karásek (a všetci režiséri, čo vyrástli na Bayovi).

Amnestie sú najlepšie vtedy, keď atraktívne dejinné pozadie (politický a sociálny chaos) a atraktívnych protagonistov (Baču a Germáni) používajú ako rekvizity na zobrazenie súkromných pohnútok a rozporov ľudí revolúcie (Miriam a Richard) a primárnej zúrivosti, ktorej zmena politického režimu uvoľnila cestu (Gujda). Lenže fokus filmu je inde.

---