Firma Amazon už vyše 5 rokov produkuje filmy s cieľom rozvíriť vody moderného prístupu k produkcii kinematografie a vyrovnať sa gigantom typu Netflix či Disney+. Rok 2020 bol pre spoločnosť jednoznačne najaktívnejší a okrem distribúcie na platforme Prime Video sa niektoré ich filmy dostali aj do našich kín. V pomerne náročnom roku nielen pre kinematografiu sa tak k slovenským divákom dostali tituly ako Les Miserábles či Radioactive. Z 21 titulov uvedených v minulom roku bola uvedená aj snímka, ktorá okolo slovenských divákov prešle pomerne nepozorovane.
Sound of Metal
dráma, hudobný
2019 / 130 min. / MP 18
USA / Belgicko
Réžia
Darius Marder
Scenár
Darius Marder
Sound of Metal mal premiéru už v septembri 2019 na festivale v Toronte a prešiel aj zopár európskych festivalov. Práve vtedy si distribučné práva zaistil Amazon a kvôli pandémii sa film dočkal limitovanej kinodistribúcie len v USA v novembri 2020. Na streamovaciu službu bol uvedený mesiac nato. K divákom si teda prešiel strastiplnú cestu ak vezmeme do úvahy, že plány na natáčanie s režisérom Dariusom Marderom, pre ktorého to bola na režisérskej stoličke premiéra, boli známe už v roku 2016. Na začiatku s úplne iným hereckým obsadením, čo je pre film veľmi dôležité, no k tomu sa dostanem o pár odsekov nižšie.
Darius so svojim bratom Abrahamom pripravili scenár pomerne originálnej snímky, ktorá stojí na silnom audiovizuálnom zážitku a prepája jednoduchú premisu s detailne prepracovaným technickým spracovaním. Hlavný hrdina, bubeník Ruben (Riz Ahmed), tvorí so svojou frajerkou Lou (Olivia Cooke) metalové duo v začiatkoch svojej zjavne dobre našliapnutej kariéry. Hneď od úvodu diváka ohluší mohutné trieskanie do bicích, rev do mikrofónu a dynamický obraz. Kľúčová zápletka prichádza takmer okamžite a ak si aktívnejší divák čo-to o filme zisťuje už predtým, nezaskočí ho udalosť, ktorá je hybateľom celého príbehu. Ruben si pri koncerte odpáli ušné bubienky a takmer okamžite stráca zhruba 80% sluchu. Hudobný film sa tak okamžite mení na poriadne depresívnu cestu plnú hnevu, zapierania a hľadania samého seba. Ruben je odhodlaný pokračovať, keďže projekt s frajerkou je to, čo ho dostalo z drogovej závislosti a určilo smer jeho života, avšak divákovi je zrejmé, že to nebude jednoduché, ak nie nemožné. Práve tu začína cesta, ktorá ho prevedie cez zaujímavé miesta k ešte zaujímavejším ľuďom, ktorí mu majú pomôcť k akceptácii toho, kým bol, čím sa stal a ako s tým naložiť.
Sound of Metal trošku prekvapí divákov, ktorí možno očakávajú artovejší Whiplash či iný podobný film z hudobného prostredia. Oveľa viac sa ponára do vnútra postáv a hudba je iba lajtmotívom, sekunduje a vo väčšine filmu priam absentuje. Formálne ide o typickú americkú indie drámu, ktorá bez pátosu ale s istou dávkou citového zafarbenia zobrazuje anonymnú Ameriku a de facto protiklad steroidových Spojených štátov z 90-tych rokov. Zdravotníctvo je drahé, americké bistrá špinavé, cesty autom nekonečné a ľudia zlí. Všetko podnecuje výborný vizuál, ktorý mám tak často v obľube najmä v európskej produkcii s dlhšími zrnitými zábermi, citlivo zvládnutou strihovou skladbou a vhodne odkomunikovanou motiváciou postáv. Tento správny mix dáva pocit, že divák sleduje citlivú drámu bez zbytočného infantilného zafarbenia či vynúteného súcitu voči postavám, ktoré majú hĺbku a v deji neplnia len rolu štatistov.
Výkony hercov sú obstojné, avšak film stojí na dvoch pilieroch. Tým prvým je práve to, akým štýlom sa hlavnej úlohy zhostil Riz Ahmed. Jeho Ruben zažíva počas dvojhodinovej odysey neskutočný kokteil emócií, podčiarknutý problémovou minulosťou a ešte problémovejšou budúcnosťou. Aj napriek tomu, že si postava priam pýta tzv. prehrávanie niektorých scén, Ahmed je neskutočne uveriteľný. Jeho krik, zúfalstvo, odovzdanosť i premenu môže divák sledovať so zatajeným dychom a je vidieť, že si na tomto autori i samotný Ahmed dali nesmierne záležať. Herec absolvoval kurzy znakového jazyka, okrem toho bubnuje ako o život, svoj hnev i pokoru dávkuje v tých správnych pomeroch. Ako som na úvod spomínal, zmena hereckého obsadenia bola pre tento film možno kľúčová, keďže práve výkon Ahmeda je to, vďaka čomu film pôsobí tak autenticky. Osobne pre mňa jeden z hereckých výkonov roka. Riz Ahmed je skvelým príkladom hereckého chameleóna, ktorý vie zahrať rapera z Croydonu, pakistanského migranta v Anglicku, imperiálneho pilota v Star Wars či práve texaského metalcoristu veľmi uveriteľne a človek má pocit, že sa pre tú rolu snáď narodil.
Poďme ďalej. Herci, kamera či strih však nie sú hlavnou doménou filmu. Okrem Ahmeda je druhým pilierom výborného zážitku z filmu auditívna zložka. Práve kvôli nej sa film naozaj vryje do pamäti. Práca so zvukom, hudbou i dialógmi je veľmi prepracovaná, často diváka dostáva priamo do hlavy ústrednej postavy a jeho trápenie tak možno prežívať spoločne s ním. Zvukový dizajn je špičkový a zrejme prvýkrát môžem skonštatovať, že sa film oplatí pozrieť so slúchadlami. Práve zvuk a ticho sú kľúčovými témami a to aj napriek tomu, že vo svojej podstate nejde o hudobný film. Zvuk diváka doslova pohltí a vcucne do deja, ktorý však má aj mnoho chybičiek.
Aj napriek pomerne drsnému zobrazeniu prostredia sa film typicky nevyhne mnohým klišé, na ktoré si v americkej produkcii musíme zvyknúť. Oproti komplexnosti Rubena je jeho priateľka veľmi stereotypná, plochá postava, ktorá by si jednoznačne zaslúžila viac priestoru na odhalenie niektorých motivácií a to najmä z dôvodu, že aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je veľmi dôležitou zložkou celého príbehu. Snímka sa snaží pôsobiť komplexne, no má slabé momenty, v ktorých nefunguje ani základná logika. Film napriek výborne zvládnutej technickej stránke i hlavnej linke príbehu sklame, ak sa náročnejší divák zamyslí nad následkami niektorých činov, ktoré nesedia k charakteru postáv a jestvujú len preto, aby posunuli príbeh ďalej. Aj keď snímka nezvykne hrať na city, v minimálne dvoch scénach film skĺzava do infantilnosti a nevyužíva dobre rozpracovaný potenciál komornej a priamej drámy. Záver filmu prináša svetlé momenty avšak nemôžem si pomôcť, jasne nalinkovaný príbeh speje príliš skoro do veľmi predvídateľného záveru, ktorý síce zanechá v divákovi silné pocity, avšak rozum necháva chladným.
P.S.: Ak by diváci aj po zhliadnutí snímky mali chuť ešte na niečo z prostredia komunity nepočujúcich, odporúčam naozaj surovú, deprimujúcu ukrajinskú snímku Kmeň (2014). To je skutočná „depka“. A na záver – zvuku vo filme som sa venoval aj ja sám pri tvorbe môjho absolventského filmu, kde som takisto k zvukovému dizajnu, hluku a význame ticha pristupoval experimentálnejším spôsobom.