Kmeň

Dominik Hlubina
Recenzie

Kmeň, 2014Originálny názov: Plemja

Žáner: krimidráma
Minutáž: 130 minút
Krajina: Ukrajina/Holandsko
Rok: 2014

Réžia: Miroslav Slabošpickij
Scenár: Miroslav Slabošpickij
Kamera: Richard Van Oosterhout
Strih: Valentin Vasjanovič
Hudba: Sergej Stepanskij

Hrajú: Grigorij Fesenko, Jana Novikova, Rosa Babij, Alexander Dsiadevič, Jaroslav Biletskij, Ivan Tiško, Alexandr Osadčij a ďalší

Celovečerný debut Miroslava Slabošpického je odvážnym pokusom o čo najautentickejšie zobrazenie zvoleného prostredia – aj preto v celom filme Kmeň nepadne jediné slovo. Nie je to nemý film v klasickom zmysle, pracuje totiž so zvukmi a ruchmi. Paradoxne, takmer deväť desaťročí po prvom zvukovom filme je návrat ku koreňom a absencia ľudskej reči (ak nerátame posunkovú reč) považovaná za prejav experimentátorského prístupu k filmovému médiu. Samozrejme, to, čo vo filmovom praveku bol technický nedostatok, kompenzovaný najmä medzititulkami, je v dnešnej dobe autorský zámer, v prípade Kmeňa neuľahčujúci percepciu žiadnymi titulkami, medzititulkami ani voice-overom.

Do špeciálnej internátnej školy pre hluchonemých prichádza Sergej, ktorý si čoskoro uvedomí, že ak chce v tejto komunite „normálne“ žiť, nemá na výber a musí sa prispôsobiť hierarchii a pravidlám kmeňa. Slabošpickij z hendikepovaných študentov rozhodne nerobí „obete“ osudu a neočakáva, že divák ich bude kvôli ich telesnému nedostatku ľutovať, aká je častá prax pri filmoch o postihnutých. Táto organizácia, fungujúca na primitívnom princípe sily a násilia, rozhodne dokázala svoje postihnutie prekonať. Svoju budúcu možnú sociálnu a ekonomickú diskrimináciu riešia po svojom – najčastejšie krádežou. Sergejovi neostáva nič iné, ako sa do štruktúr kmeňa zaradiť. Po pár vlastných krádežiach začne robiť ochrancu dvojice dievčat, zarábajúcich ako prostitútky peniaze pre kmeň. Problém nastane, keď sa s jedným z dievčat vyspí sám a uvedomí si, že mu na nej záleží viac, ako pravidlá kmeňa akceptujú. V prostredí všeobecného marazmu, v ktorom je ľudská dôstojnosť redukovaná na absolútne minimum, nemajú city ako priateľstvo alebo láska miesto. Okrem toho, dievčatá, ktorým robil Sergej pasáka, mali v pláne odísť do Talianska. Neočakávané tehotenstvo je katastrofou pre všetkých.

Kmeň (2014)

Po dejovej stránke sa teda vo filme až tak veľa nestane. Aj to je dôvod, prečo sa divák v 130 minútach, nerozumejúc dialógom (pokiaľ, samozrejme, neovláda ukrajinskú posunkovú reč), nestratí. Dialógy sa pomerne spoľahlivo dajú vydedukovať a domyslieť z kontextu. Rozhodujúce je spracovanie. Šedivým, neprívetivým prostredím východoeurópskeho mesta plného betónu, graffiti a ošarpaných stien pripomína známy rumunský film 4 mesiace, 3 týždne, 2 dni. Hoci sa dej druhého menovaného odohráva na konci osemdesiatych rokov, dva roky pred pádom Ceauşescovho režimu, divák nemá pocit, že by v Kmeni, filme zo súčasnej nestabilnej a diskutabilnej ukrajinskej demokracie, nastal nejaký posun k lepšiemu. 4 mesiace, 3 týždne, 2 dni sa pripomenú aj pri nepríjemnej, až naturalistickej scéne ilegálneho potratu.

Slabošpického úmysel nakrútiť celý film len v znakovej reči by mohol vyznievať samoúčelne, keby celé prevedenie nefungovalo tak výborne, ako funguje. Informácie, ktoré sa divákovi nedostávajú jedným zmyslom, musí o to intenzívnejšie hľadať zmyslom iným, v tomto prípade zrakom. Do popredia tak vystupuje premyslená mizanscéna, mnohokrát s umne prepracovanou choreografiou hercov, ktorí svojím rozostavením na scéne, pohybom v pozadí alebo gestami (nielen posunkovou rečou) kódujú informácie, po ktorých vnímavý divák pátra. S tým úzko súvisí práca Richarda van Oosterhouta, ktorý často umiestňuje kameru ďaleko od toho, čo sa deje na scéne. Skvele orámovanými celkovými zábermi a pomalými jazdami vytvára priestor pre vyššie spomenuté skupinové herecké akcie, nehovoriac o tom, že tým povyšuje vizuálnu stránku filmu na novú úroveň.

Kmeň (2014)

Zaujímavosťou je, že vo filme hrajú len hluchí neherci, čo je prekvapujúce, ak si uvedomíme, s akou presvedčivosťou sa svojich rol zhostili. Najmä ústredná dvojica v podaní Gregorija FesenkaJany Novikovej si zaslúži uznanie za neľahké scény, plné otvoreného sexuálneho obsahu a násilia, ktoré museli zahrať. Týmto scénam sa film rozhodne nevyhýba, násilie, sex, krádeže, vydieranie a šikanovanie tvoria neodmysliteľnú súčasť sveta, do ktorého nás režisér voviedol. To všetko vygraduje v šokujúcej záverečnej scéne, pri ktorej sa najmarkantnejšie prejaví sluchový hendikep zobrazovanej komunity.

Niet pochýb o tom, že Miroslav Slabošpickij svojím celovečerným debutom dokázal zaujať. Pozitívne je, že sa mu to podarilo nielen vďaka zaujímavému nápadu alebo kontroverznému obsahu. Kmeň je poctivým kusom filmárskej práce, stavajúcej na ťaživej atmosfére, sociálnej kritike, ale aj na jednoduchom príbehu lásky v nepriaznivých podmienkach, to všetko zabalené v inovatívnej forme.