Nomadland © 2020 Hulu Nomadland © 2020 Hulu

Nominácie na Oscara za rok 2021 sú známe. Problematický minulý rok ovplyvnený Covidom-19 patril streamovacím službám. Aj odovzdávanie cien Akadémie, ktoré je naplánované na 25. apríl bude zrejme online záležitosťou. Medzi najlepšími filmami tak figurujú ťažné kone Netflixu či Amazonu, no zastúpenie má aj Disneyovská produkčná spoločnosť Searchlight, ktorá loví Oscarov už dlhé roky (4 z nich dokonca aj sošku za najlepší film získali). V užšej nominácii 8 najlepších filmov tak vôbec neprekvapí film Krajina nomádov, ktorý získal hlavnú cenu na festivale v Benátkach i Zlatý glóbus pre najlepšiu drámu. Za snímkou stojí Chloé Zhao – čínsko-americká multifunkčná autorka, ktorá film napísala, zrežírovala aj zostrihala. Raketovo sa tak dostala do povedomia širšej kinematografickej verejnosti a na mapu filmového sveta. Vo vrecku už má projekt pre Marvel a zisk cennej sošky by bol čerešničkou za úspešným projektom. Stojí však Krajina nomádov za to, alebo je za ním len ďalší mediálny „hype“?

dráma, road movie
2020 / 108 min. / MP 18

Originálny názov
Nomadland

USA / Nemecko

Réžia
Chloé Zhao
Scenár
Chloé Zhao

Emocionálna dráma s prvkami road movie sleduje Fern (Frances McDormand), dámu v rokoch a vdovu, ktorá okrem manžela stratila aj prácu kvôli kríze. Firmu zatvorili, mesto, ktoré nazývala svojim domovom, stratilo ešte aj PSČ a stalo sa z neho mesto duchov. Bez dobrých vyhliadok sa rozhodne opustiť korene, predať väčšinu svojich vecí, kúpiť si dodávku a vyraziť na cestu. Cestu plnú špinavých púmp, ešte špinavších kempov, zaujímavých scenérií a ešte zaujímavejších ľudí a hlavne… klišé. Ale k tomu sa dostanem o čosi neskôr.

Film sa hneď na úvod do diváka zahryzne a pomerne rýchlo vtiahne do deja aj napriek minimalistickému vizuálu. Poetická kamera dáva pocit, že sa človek díva na skutočné indie, či artovku európskej produkcie s tými najväčšími estetickými kvalitami. Obrovské prázdne pláne pôsobia metaforicky i melancholicky a po úvodných scénach práce v Amazone počas sviatkov sa ma zmocňoval skvelý pocit, že ma čaká naturalistická, drsná, bezpátosová dráma o odvrátenej strane amerického sna. Keď už som bol totálne pohrúžený do toho, že po dlhej dobe budem americkej produkcii veriť jej nenútenú hru na tú „skutočnú Ameriku“ prichádza sklamanie. Plesk, ostrý strih, motivačná hudba Ludovica Einaudiho ako vystrihnutá z reklamy na nové Volvo a nezmyselná výplň stopáže šoférovaním hore-dole po krásnej americkej prírode. Ako travel vlog na Youtube pekné, ako superdrsná artovka ani náhodou. Hm, zázrak sa teda nekoná, citlivo vybudovaná atmosféra naturalizmu vyprcháva rýchlejšie ako diétna kola. Nevadí. Stále ma možno čaká poetická moderná rozprávka, veď téma aj premisa sú zaujímavé, na Fran stvárnenú skvelou Frances McDormand sa dobre pozerá a aj ten hype okolo filmu nebol iba tak. Sledujem ďalej a čakám, že ma snímka nakoniec odrovná.


Nomadland © 2020 Hulu

Na 108 minútach tak sledujem radosti a starosti našej hlavnej protagonistky, ktorej drsnonežný prístup k životu je jednoznačne ťahúňom tejto drámy. Smutnosmiešne situácie, krásna príroda i pohľad do „kuchyne“ Ameriky mimo hlavných ťahov zlepšujú finálny dojem. Film sleduje istú lineárnu rovinu, avšak od klasického story-tellingu sa viac prikláňa k štruktúre presunu z miesta na miesto, podobne ako ich hlavní protagonisti – nomádi. Krajina nomádov totižto nie je výpoveďou len jednej postavy, Fran je pre diváka skôr sprievodcom mozaikou rôznych postáv, ktoré sú zabudnuté, ignorované a dobrovoľne či nedobrovoľne na okraji spoločnosti. Snímka zabŕda do problémov, ktorých majú Spojené štáty habadej. Je však hlavne o slobode, ktorú ale dávkuje veľmi špecifickým štýlom. Celý príbeh je len cyklickým cestovaním medzi jednorazovými prácami a momentami slobody v odľahlých kútoch štátov od severu na západ, od juhu na východ. Cesta, krásna kamera, motivačná hudba a čas od času kemp či stretnutie s inými nomádmi, na ktorých by mal stáť celý potenciál filmu. Chvíľkové metafyzické zamyslenie sa nad životom a znova – cesta, krásna kamera, motivačná hudba.

Povenujme sa však nomádom, ktorí sú hybnou silou filmu. Každá táto postava, na okraji spoločnosti poodkrýva svoju vlastnú filozofiu, skúma hranice slobody i vlastnej kontroly života. Tu však narážam na vážny problém. Aj napriek veľmi zaujímavej téme, ktorá má v dnešnej preinformatizovanej dobe veľa čo povedať, sú postavy jednotvárne, ploché a nesmierne predvídateľné. Mnoho kritikov film chváli pre svoj citlivý prístup a vierohodný obraz, no ja to nežeriem. Dialógy, monológy i životné príbehy hrajúce na city sú pre mňa proste strašne lenivo napísané a až donebavolajúco patetické a nepomáha, že vo filme vystupujú aj skutoční nomádi. Ak to myslia vážne, sorry, smejem sa. Film extrémne skresľuje realitu a ponúka len romantizovaný pohľad, moralizuje, vynáša súdy avšak ignoruje akékoľvek hlbší záber do problematiky, ktorú otvára.

Snímka na mozaike príbehov, ktorá štylizovane často pripomína dokument, tak predostiera pohľad na ľudí, ktorých sa nikto nič nepýta, no majú čo povedať. Problémom je, že tieto postavy, často v pozícii respodentov, nehovoria nič, čo by diváka zaujímalo. Chloé Zhao sa už pred touto snímkou štylizovala do pozície poetickej rozprávačky príbehov. Tento mix možno zafungoval na slabšie americké srdiečka a zabrnkal na citlivú strunu ich patriotizmu, no pre štandardného diváka s chuťou pre silnejšie či komplexnejšie drámy je to proste málo. Film vychádza z knižnej predlohy, ktorá môže byť nepochybne zaujímavým čítaním, ale spojením s poetickým vizuálom to jednoducho kompaktne nefunguje a zdá sa, že aj napriek silnej téme a dobrému vizuálnemu rozprávačskému štýlu autorov snímka nemá čo povedať. Aj na pomerne krátkej stopáži je Krajina nomádov repetitívnym filmom, ktorý dokáže skĺznuť do nudy a to najmä pri riešení „first world problems“ so smrteľnou vážnosťou. Iste, každý si nesieme svoj vlastný kríž, no v istých momentoch film skĺzne do patetizmu level Vilo Rozboril.

Nomadland © 2020 Hulu


Krajina nomádov je pekný film. Ale to je asi tak všetko. Nie je ani tak drsný, ani tak naturalistický, ani tak vtipný, ani tak poučný, ako sa sám štylizuje. Zo všetkého si vypožičiava trošku a zliepa to dokopy netradičným rozprávaním v cyklickom road movie obale. Film chce presvedčiť diváka o dôležitých hodnotách a najmä sa točí okolo ľudí, o ktorých nikto nehovorí. To akceptujem. Čo ale neakceptujem je, že mne snímka vychádza ako chladný Oscarový kalkul, ktorý majú americké produkcie tak v obľube, najmä v posledných rokoch. Atypický výrazový štýl, výrazná hlavná (ženská) herecká postava s existenciálnou krízou a citové vydieračky zaobalené do artového kabáta. Film sa však nevrýva pod kožu aj keď o tom diváka vehementne presviedča. Ja som však presvedčený, že filmy sa dajú točiť aj bez toho, aby si ceny dokázali doslova vyplakať. Ale natočené je to pekne, to hej.