The Takedown (Loin du périph) © 2022, Netflix The Takedown (Loin du périph) © 2022, Netflix

Remeselníkov podobných Louisovi Leterrierovi je mnoho. Oplývajú technickou zručnosťou, akú si človek vypestuje dlhoročnou praxou, pričom sa nikdy nevymania zo škatuľky rutinéra. Takáto režijná vybavenosť často stačí na solídny spotrebný kúsok, kde človek v pohode vypne, vychutná si humor, či bude krochkať blahom z akčných orgií. Leterrier takto zadanú úlohu splnil napr. pri Kuriér (The Transporter, r. 2002), Kuriér 2 (Transporter 2, r. 2005), Neuveriteľný hulk (The Incredible Hulk, r. 2008), Podfukári (Now You See Me, r. 2013), alebo Bratia z Grimsby (Grimsby, r. 2016). Francúzsky The Takedown vyzeral na úvod podobne štýlovo, avšak za túto úlohu si rodák z Paríža zaslúži 4 mínus a pravítkom po zápästí.

akčný, komédia, krimi
2022 / 119 min. / MP 15

Originálny názov
Loin du périph



Réžia
Louis Leterrier
Scenár
Stéphane Kazandjian
Ousmane (Omar Sy) je drsným šéfom francúzskej kriminálky. O protokol sa nestará, posily nepotrebuje a pre úder päsťou nechodí ďaleko. Jeho bývalý partner, François (Laurent Lafitte), je na druhú stranu menej akčný, za to má komplex nadradenosti, problémy so sexizmom a jeho kolegovia ho neznášajú. Náhoda chcela, že sa dvaja nesúrodí detektívi stretnú. Budú musieť spojiť sily pri pátraní po vrahovi, ktoré ich strhne na nepredvídanú cestu.

Premisa znie nádejne; evokuje akčnú klasiku Bad Boys (r. 1995) od Michaela Baya, tak akurát pozlátenú európskym cítením. V postavách centrálneho dua veľmi ľahko spoznáte charaktery Willa Smitha a Martina Lawrencea z onoho 90-kového hitu. Navyše, prológ pôsobí ako úspornejší úvod z pokračovania tohto titulu.

Obaja ťahúni sú nám predstavení jeden po druhom, aby sa zdôraznil vzájomný kontrast pováh. Potiaľto dobre. Háčik je v tom, že to sme iba u úvodnej 20-minútovky, a krimi-komédia má rovné dve hodiny. So zreteľom na práve uvedené si pozorne prečítajte nasledujúce: prvých 20 minút je kvalitatívnym vrcholom snímky.

Klady stelesňujú Sy s Lafittem, majú funkčnú chémiu, doťahujú sa a hecujú práve tak, ako to má divák rád napr. zo série Lethal Weapon (r. 1987 – 1998), mnou toľko omieľaných Bad Boys, či matky subžánru buddy movie – 48 Hours (r. 1982). Táto konštelácia zvyšuje efektivitu humoru, ktorý sa nie vždy trafí do čierneho, no divák sa nebude nikdy cítiť trápne. Čerešničkou na torte sú polemiky o relatívnosti rasizmu, o ktorých si nedokážem predstaviť, že by ich dnešný precitlivený Hollywood nenechal na dlážke strižne.

The Takedown (Loin du périph) © 2022, Netflix 

Vravel som, že sa nebudete cítiť trápne – ale trochu som zavádzal. Humor síce trápny nie je, zato ostatok už áno, t. j. príbeh, akcia, strih, kamera, scenár, „zvraty“… Chcete príklad? Tak fajn: kameru držal v ruke človek, čo evidentne trpel buď osteoporózou alebo mal alkoholický absťák – samé roztrasené, roztrasené a ešte viac roztrasené zábery. Strih robil človek, ktorý sa zrejme lieči zo syndrómu vyhorenia, pretože katastrofálne nasnímanú akciu sa ani nesnažil ako-tak zachrániť. À propos, akcia: pozostáva z niekoľkých naháňačiek, troch priemerných bitiek (zmasakrovaných práve tým strihom a kamerou) a… to je celé.

Niekto tu síce tu a tam vystrelí, no prestrelky prakticky nejestvujú. Scenár si (in)kompetentní nechali prichystať niekým, kto sa zasekol v rokoch osemdesiatych, keďže je tu prítomné každé jedno mysliteľné klišé krimi-komediálnej sféry. Ak vám do polky deja nedopne, ako to dopadne, nemáte toho asi nakukaného práve veľa.

Poviem to otvorene, točiť podľa scenára, aký má The Takedown v roku 2022, by sa malo trestať odobraním svojprávnosti. Jeho autor Stéphane Kazandjian by to mal s angažmánom skúšať inde – napríklad u ľudí, čo točia Seagalovky. A muž s taktovkou v ruke – samotný Leterrier? Toho, čo mohol urobiť, nebolo veľa. Neurobil ani to. Krásne lokality provinčného Francúzska a jedna šťavnatá smrť antagonistu nevyvážia splašky, aké nám tento dvojhodinový amatérizmus na celuloide nadelil.

Nepozerajte to. Fakt nie. Dajte si radšej tých Bad Boys, ich sequel (r. 2003) , resp. trojku (r. 2020). Ak vám imponuje Omar Sy, zapnite si seriál Lupin (r. 2021 – súčasnosť) alebo si po x-tý krát pozrite Intouchables (r. 2011). Toto vás len sklame, naštve a znechutí.