Film roka
Film o filme... o filme

Argentínske duo Cohn-Duprat, u nás známe najmä koprodukčným filmom Vážený občan z roku 2016, kde sa nevyhli kritike popkultúry, prinášajú do kinosál svieži závan španielskeho humoru a temperamentnosti v podobe veľmi zvláštne poňatého kúsku Film roka (v anglickom origináli Official Competition). Ako už z názvu vyplýva, môže naozaj prekvapiť a nájsť si cestu k širokej filmovej verejnosti. Veď film s takýmto názvom predsa nemôže byť zlý, však?

Dej sa točí okolo neoriginálnej zápletky. Starší úspešný riaditeľ nadnárodnej farmaceutickej firmy na sklonku života bilancuje, či si ho ľudia zapamätajú ako veľkého muža. Rozhodne sa, že svoje meno a odkaz vpíše do histórie. Jeho nápad je stupídny a zároveň brilantný. Bude produkovať najlepší film s tými najväčšími hviezdami a nezmazateľne sa tak zapíše do análov kultúry. O kultúre netuší nič, no všetko sa predsa dá kupiť, nie? Tak sa aj stane.

Boháč odkúpi práva na knihu, ktorá vyhrala Nobelovu cenu a na sfilmovanie zoženie to najlepšie, čo súčasný španielsky hovoriaci svet kinematografie má. Excentrickú režisérku Lolu Cuevas (Penélope Cruz), majsterku artovej kinematografie a víťazku z Cannes, ktorá dostáva kreatívnu voľnosť a vyberá tých najlepších možných hercov do hlavných úloh.

Zápletka knihy i chystaného filmu hovorí o dramatickom príbehu dvoch rivalov – bratov, ktorí sú nezmieriteľnými nepriateľmi. Toho mladšieho hrá hviezda blockbusterov, dokonalá celebrita známa v Hollywoode, svete nezávislého filmu, zbožňovaný influencer sociálnych sietí – Félix Rivero (Antonio Banderas). Do úlohy staršieho brata je obsadený samozvaný maestro, legenda divadla a širšej verejnosti neznámy, no ikonický herec pre intelektuálov s tvrdošijnou povahou – Iván Torres (Oscar Martinez). Obaja majú úplne iné metódy a procesy pri zvládaní svojho hereckého umu a majstrovstva. To ich stavia do nekonečného konfliktu plného vyhrotených situácií. No a s týmito dvoma hviezdami začína režisérkina spolupráca na nakrúcaní, na ktorom využíva všetko, len nie tradičné metódy.

Film roka je veľmi zvláštny. Nápad natočiť film o natáčaní filmu nie je extra originálny, veľkí tvorcovia i filozofi na režisérskej stoličke sa k nemu vracajú v podstate od vzniku pohyblivých obrázkov. V čom je však snímka výnimočná, je špecifický a veľmi netradičný prístup. Sledujeme zrod veľkofilmu, ktorý má tie najväčšie ambície (sláva, Oscary, filmové ceny) od absolútnych začiatkov. A sledujeme to veľmi intenzívne. Od absolútneho úvodu je jasné, že toto nebude jazda s úvahami o metaprepojeniach a význame umenia. Nie je to ani pocta filmovému remeslu. Je to jednoducho zábava. Od úvodu je divákovi jasné, že dostane v prvom rade čistokrvnú komédiu so všetkým, čo k tomu patrí. Autori sa neboja ironizovať, postavy sú vyhrotené do priam groteskných rozmerov bez väčšej snahy o sociálnu kritiku či presah. Traja hlavní a vlastne aj všetci vedľajší hrdinovia majú presne tie vlastnosti, ktoré od nich očakávate. Žiaden hlbší vnútorný konflikt, žiadne zmazávanie hraníc. Načo?

Priam až karikatúry vybraných charakterov vytvárajú špecifickú dynamiku, pričom nie je núdza o konflikty, ktoré sú riešené s humorom a čistými emóciami. Snímka pôsobí veľmi minimalisticky. Výborne sa na ňu pozerá, veď príprava na nakrúcanie s takými hviezdami musí prebiehať len v tých najdizajnovejších priestoroch. Ako však dej plynie, divák sa absolútne ponára len do vzájomného vzťahu dvoch úplne odlišných hercov, ktorých diriguje artová deva. Sledujeme nefalšovanú konverzačku, ku skvelému filmu vedie priam až nekonečná cesta príprav, skúšania, opakovania a cvičenia.

Z filmu cítiť, že autori svoje remeslo milujú a všetci zúčastnení sa pri nakrúcaní zabávali. Humor, ktorý Film roka ponúka je často prvoplánový, jednoduchý a niekedy až stupídny. To však absolútne nevadí. Presne to sedí do konceptu nastavenom tak, ako autori chcú. Scenáristicky brilantne zvládnuté budovanie napätia na pozadí jednoduchej zábavy necháva pootvorené dvierka premýšľaniu o tom, na čo sa vlastne divák pozerá. Konečne film o filmoch i umení nie je len pre kritikov, ale pre všetkých. Ako zaznie v samotnom filme – pre pasívnu masu hlupákov. A to je dobre. Filmu naozaj nie je nič sväté a brilantne využíva scenáristické kľučky k tomu, aby príbeh posúval ďalej. S láskavým humorom sebe vlastným.

Vizuálne rovnako ako obsahovo jednoduché, no hravé, presné a účinné. O hereckých výkonoch sa baviť ani netreba. Cruz, Banderas aj Martinez hrajú karikatúry samých seba s takou ľahkosťou a hravosťou, že to pôsobí, akoby sa pre toto narodili. Pretože sa narodili. V tom je krása tohto filmu. S absolútnou gráciou a bez štipky nudy ponúka divákovi nie len jednoduchú zábavu, ale aj výbornú sondu do sveta „veľkého“ umenia úplne bezprostredne. Netlačí sa do intelektuálnych otázok, skôr necháva na divákovi, či sa do nich chce pustiť, alebo si len užiť veľmi pozitívne ladenú jednoduchú zábavu. Ale pozor, nie primitívnu či nízku zábavu. Už len písať recenziu o tomto filme ma veľmi baví, keďže merať jeho kvalitu je viac než úsmevné. Po dlhej dobe som sa stretol s takýmto výborne ladeným filmovým chameleónom, ktorý možno nesadne úplne každému, no tak to už s komédiami býva. Jedno je však isté, nič podobné som dlho nevidel.

Ktovie, možno Film roka siahne aj na filmové ceny. A ak by aj nie, nevadí. O tom to presne je.