Drive My Car
Film, udalosť, zážitok

Japonské Drive My Car je tohtoročným držiteľom Oscara pre najlepší cudzojazyčný film. Okrem toho sa mu ušli i ďalšie tri nominácie: najlepší film, najlepší scenár (Rjúsuke Hamaguči, Takamasa Oe) a najlepšia réžia (Rjúsuke Hamaguči). Trojhodinový behemot sprevádzajú extatické ohlasy na všetky svetové strany – právom. Adaptácia poviedky japonského spisovateľa Haruki Murakamiho má k dokonalosti tak blízko, ako to na striebornom plátne len ide.

K deju vám stačí vedieť, že v strede diania je divadelný herec Júsuke Kafuku. Ten sa rozhodne režírovať vlastnú divadelnú adaptáciu Uja Váňu od Antona Pavloviča Čechova. Za týmto účelom pricestuje do Hirošimy, kde bude mať projekt premiéru na tamojšom festivale. Miestne pravidlá mu nedovoľujú to najmilovanejšie – jazdiť z divadla do dočasného bydliska a späť v jeho adorovanom automobile. Ako ale vraví japonské príslovie, ルールはルールです (rúru wa rúru desu), teda „pravidlá sú pravidlá“. Júsuke sa chtiac-nechtiac musí podvoliť a odovzdať kľúčiky mladej šoférke, ktorú najali organizátori produkcie.

Nebudem sa príliš rozpisovať. Dielo tak singulárne ako toto sa musí buď zhrnúť v krátkosti alebo mu treba venovať celú monografiu – neexistuje nič medzi tým.

Psychologické sondovanie, vrstevnaté paralely, tragické osudy, vybrúsené dialógy, bujné myšlienky, aké svojou komplexnosťou, hĺbkou, škálou, či interpretovaním v súčasnej kinematografii nájdete iba ťažko. Scenár je magický, vypiplaný, vťahujúci. Režijné vedenie Hamagučiho zase maximálne sebaisté, podprahovo efektné, priam fantastické. To, že Oscar mal ísť jemu a nie rutinérskej réžii Jane Campion pri The Power of the Dog, je jasné ako facka.

Herecké výkony atakujú strop a pri hŕstke scén ho nemilosrdne prerážajú.

Kamera je jednu chvíľu všeobjímajúca, vzápätí potom intímna, úzko zameraná. V jeden moment naše oči hodujú a nasávajú pestrosť rozkvitnutej prímorskej Hirošimy, v iný sú kŕmené mrazivým, zasneženým Hokkaidó. Obraz je znamenitý.

Hudba je zatlačená do pozadia s tým, že na sledujúceho vyštekne vždy v pravý čas – precíznym načasovaním. Spolu s kamerou, strihom a výpravou tvorí nepriestrelnú stenu pôžitku.

Toto nie je „dobrý“ film. Označiť ho za skvelý je stále nepatrične slabé. Drive My Car má tú česť a výsadu radiť sa medzi hŕstku kinematografických počinov, ktoré prekračujú hranice audio-video média. Ide o transcendentálnu záležitosť, ktorá je viac, než čokoľvek iné dych-vyrážajúcim stelesnením fenomenálnych schopností všetkých zainteresovaných. Je to majstrovský kúsok.

Ako hovorí postava Soni v Ujovi Váňovi: čo môžeme robiť, musíme žiť svoje životy. Obohaťte si ten váš o celuloidové stelesnenie excelencie. Tento export z krajiny vychádzajúceho slnka patrí na piedestál filmovej tvorby.

---