Z nakrúcania filmu Stop-Zemlia © 2022 Nikon Romanchenko
Minulý mesiac slovenské kiná uviedli oceňovaný ukrajinský film o tínedžeroch Stop-Zemlia. Získal veľa ocenení na ukrajinských festivaloch, ale aj na známom Berlinale. Režisérka Kateryna Gornostai vytvorila unikátny priestor, v ktorom vyskúšala viacero experimentov. Napríklad spojila vlastné dokumentárne skúsenosti s hraným filmom a vytvorila celkom svieži pohľad na realitu dnešnej generácie Z. Zaujímavý je aj preto, lebo hlavné úlohy stvárnili neprofesionálni herci. Pre prípravu však absolvovali “laboratórium” – herecký a režisérsky workshop, ktorý bol ďalším podareným experimentom.
S Katerynou sme sa porozprávali o jej filme, laboratóriu, improvizácii, ale aj o rozdieloch v ukrajinských a ruských filmových naratívoch.
Na Slovensku mala vaša snímka premiéru 21. apríla. Pre mňa sa stala posvätnou, pretože vypovedá o mojej generácii a do istej miery aj o mne. Niekedy je trochu strašidelné, že mimoukrajinské publikum nemusí niečomu porozumieť kvôli kontextualite. Ako Váš film prijali zahraniční kritici?
Je to zaujímavé, lebo som na to už zabudla (smiech). Bolo to dávno. Po záujme zahraničnej kritiky nasledovalo pre nás dlhé obdobie ukrajinskej kritiky, ktorej názory boli pre mňa vtedy dôležitejšie. Teraz sa vo filme objavila nová vrstva kontextu. Zaujímavosťou je, že ak si na Ukrajine kritici dávajú pozor na postavy, dialógy, jazyk, fakty vo vnútri filmu – aké postavy sú a ako sa vzájomne ovplyvňujú, v zahraničí si potom každý dáva pozor na formu. Zahraniční kritici hovoria najviac o fúzii dokumentu a fikcie.
Boli aj kritické recenzie a celkom zaujímavé. Týkali sa konštrukcie. V podstate všetky tieto tvrdenia beriem úplne normálne, pretože filmy pozerajú ľudia s rôznymi skúsenosťami a majú právo na akýkoľvek názor. Ide len o to, že sme tieto veci zámerne nespravili tak, ako by ich diváci očakávali. Je to ako povedať človeku, že má zelené oči a on odpovie – áno mám (smiech). Pravdepodobne to mohlo byť inak, ale nie v tomto filme.
Predtým ste nakrúcali krátke filmy. Ako prebehol Váš prechod na celovečerný film?
V určitom momente som sa začala v krátkej forme cítiť trochu stiesnene. V kinematografii je štrukturálnou jednotkou čas. Niekedy na niektoré príbehy nemáte dostatok času. Napríklad, keď sme nakrúcali Orgován, ledva sme ho zmestili do tridsaťminútového formátu. A vtedy sa mi zdalo, že mi je už tesno. Ak by sme urobili celovečerný príbeh, bol by pravdepodobne rozvláčny a v kratšej forme by bol nedopovedaný. Je to aj príbeh o tom, ako sa my režiséri učíme robiť filmy. Niekedy neviete, ako to bude a musíte to vyskúšať. Rovnako to bolo aj so Stop-Zemlia. Jeho scenár mal okolo 90 strán, čiže 90 minút. Ale poznala som našu metódu nakrúcania a vedela som, že film bude oveľa dlhší.
Kríza štruktúry filmu je teraz prítomná v akomkoľvek žánri – v celovečernom aj krátkom filme. A je zaujímavé hľadať formy, ktoré by neboli také dokonale jasné a klasické. Je zaujímavé skúšať veci, ktoré nie sú kánonom v dramaturgii.
Stop-Zemlia má veľa spoločného s vašou krátkometrážnou snímkou Krokodíl, v ktorej sú v centre pozornosti rovnako tínedžeri a hra. Ako spolu súvisia?
Krokodíl bol špeciálne vyrobený ako test pre celovečerný film. Orgován bol improvizovaný príbeh, v ktorom hrali herečky. Tu som bola zvedavá, ako je možné v takomto rámcovom námete, ktorý neumožňuje plne ovládať postavy, pracovať s ľuďmi, ktorí nie sú hercami. Najmä s tínedžermi, pretože celovečerný film mal byť o nich. Tak sme sa rozhodli nakrútiť Krokodíla ako prípravu na dlhší film. Veľa ľudí nakrúca teasery, ale my sme sa rozhodli vytvoriť celý krátky film, aby sme si to natrénovali. A veľa sme pochopili – aké chyby sme v krátkej forme urobili a ktorým sa bude treba v budúcnosti vyhnúť.
Napríklad akým?
Hlavnou chybou v Krokodílovi bolo, že sme ho nakrútili ako Orgován, teda veľmi dokumentárne – bez premýšľania o dôležitých prvkoch a detailoch. Pohľady, nuansy, ktoré vkĺznu do dokumentu a sú také jemné, že si ich divák často nevšimne, ak ich konkrétne nenaznačíte. Všetky chyby sme potom napravili v Stop-Zemlia.
Vtedy vznikla idea laboratória?
Nepamätám si, kedy vznikla, ale bolo to super logické. Mnohí sa ma pýtajú – nakrútili ste vo filme jednu triedu? Hovorím im – nie, títo ľudia sa predtým nepoznali. Zobrali sme skupinu cudzích ľudí a chceli sme, aby ich diváci naozaj vnímali ako skupinu. Ako ľudí, čo spolu študovali na jednej škole jedenásť rokov. To sa nedá dosiahnuť len niekoľkými skúškami pred nakrúcaním, ale len spoločne stráveným časom. Bol to teda logický nápad, ktorý vznikol súbežne so scenárom.
Čo bolo úlohou tohto laboratória a ako dlho trvalo?
Trvalo deväť týždňov. Trikrát do týždňa. Okrem univerzity, ktorá nemá s filmom nič spoločné, som vyštudovala v štúdiu dokumentárneho filmu Mariny Razbezhkinej. A toto je jediná forma vzdelávania súvisiaceho s kinematografiou, akú som kedy videla a zažila. Je to štúdium, ktoré mení optiku pohľadu. To znamená, že sa začnete pozerať na život trochu inak. Sformuje sa vám istý vkus a zmysel pre detail, pozornosť k druhému človeku a snaha o pochopenie. Dosiahnete to tak, že začnete pracovať najskôr sami so sebou a so svojimi skúsenosťami, aby ste ich najskôr pochopili. Aj svoje zlyhania. Je dôležité pochopiť, že tieto zlomeniny existujú aj u všetkých ostatných ľudí. Prestať súdiť seba a ostatných. Takto sa vychováva dokumentarista, ktorý sa potom bude môcť pozerať na iného človeka. Tam sme pracovali s autobiografickými príbehmi, študovali drámu na príklade našich autobiografií, pretože život je v skutočnosti príručka drámy. Je veľmi dobré vidieť a študovať dokumentaristiku na vlastnom materiáli, pretože si nemusíte nič vymýšľať.
Vzali sme si tú moju školu ako základ, ale zmenili sme dôraz na herectvo. Našli sme učiteľov, ktorí učili pohyb a prácu s hlasom. Najprv sme mali klasickú hereckú prípravu a potom sme prešli do dokumentárneho divadla. Robili sme dokumentárne divadlo, písali texty, autobiografie. Bola to živá štruktúra – menili sme ju, ak sme to potrebovali. Napríklad pozývali nových učiteľov. Všetko ukončili dve skvelé inscenácie, ktoré si naši herci vytvorili sami ako režiséri, ale aj účinkujúci.
Čo bolo najväčším úspechom laboratória?
Že si vyskúšali transcendentný herecký zážitok. Keď existuje skupina, v ktorej je improvizácia a podarí sa to, vyrastie z toho herecké obsadenie, ktoré si je veľmi blízke. To sa nedá dosiahnuť skúškami. Stali sa super nezávislými a bolo ich ľahké nakrúcať. Náladu vo vnútri javiska sme mohli meniť pomocou narážok, dialógov, pohybov. Toto je profesionálna práca. Sú to ľudia, ktorí cítia scénu a môžu ju prežívať rôznymi spôsobmi. Preto vždy hovorím, že by sa nemali volať neprofesionálni herci, ale herci s prvou skúsenosťou v nakrúcaní. Pretože proces bol veľmi profesionálny.
Takže aj vo filme bolo veľa improvizácie?
Improvizácia bola dôležitá vo fáze laboratória. Vtedy sme potrebovali, aby boli nielen hercami, ale aj režisérmi. Aby si vymýšľali sami. V etape nakrúcania to tak nebolo. Mali sme scenár, v ktorom boli prakticky všetky udalosti naplánované. Improvizácia bola najmä o jazyku. Spôsob, akým boli veci vypovedané. Mala som scenár, v ktorom boli uvedené všetky náznaky, ale herci ho nikdy nevideli. Iba skrátenú verziu, v ktorej boli napísané také základné frázy, ktoré by mali odznieť, pretože sú pre mňa dôležité ako záchytné body. Snažili sme sa nájsť logiku v tom, ako jazyk plynie. Improvizačná práca spočívala v tom, ako povedať text, ktorý potrebujeme vo filme. Pre mňa bolo dôležité, aby to povedali vlastnými slovami.
V skutočnosti išlo o hľadanie, ako to spraviť, čo najlepšie. Chcela som, aby to našli sami. V tom bola improvizácia. Ale aby sme prišli na miesto a nevedeli, čo presne ideme nakrúcať – to sa nikdy nestalo.
Vráťme sa k forme. Pri sledovaní sa môže zdať, že vo filme sú prvky dokumentu. Najmä pokiaľ ide o rozhovory. Vždy však zdôrazňujete, že ide stále o hrané prvky. Ako to teda musí vnímať samotný divák?
Neviem. Vo všeobecnosti by divák nemal na nič myslieť, ale len byť s týmito ľuďmi a dôverovať im. Kino je veľká ilúzia, ktorá je navrhnutá tak, aby diváci verili tomu, čo sa deje. Lebo aký to má potom zmysel?
Všetci rozprávajú o „dokumentárnych rozhovoroch“ vo filme. V skutočnosti nie sú dokumentárne, veľa sa rozpráva v mene postavy. Niekedy majú repliky niečo spoločné s hercom. Niektoré viac, niektoré menej, niektoré vôbec. Nezáleží na tom. Dôležité je, že každý z nich predstavuje archetypálneho tínedžera, ktorý existuje a ktorý podobný príbeh zažil, prežíva alebo zažije. Tomu rozumie každý v zahraničí. Tento príbeh je univerzálny. V Nemecku ma raz oslovil pán, ktorý mal okolo 80 rokov, poďakoval mi za film a povedal, že sa na chvíľu vrátil do mladosti. Nevedela som si síce predstaviť, že človek pred 65 rokmi zažil príbeh, ktorý nejako súvisí s naším kyjevským filmom, ale je to tak.
Čiže niekedy herci hovorili sami za seba?
Bol taký prípad – môžem o ňom povedať, pretože o ňom hovorí aj Jana. Jej príbeh o depresii vo filme má konkrétny základ. Počas prvého lockdownu jej diagnostikovali depresiu. Po prvej fáze nakrúcania mala ťažkú depresívnu epizódu. Prešla si celým tým príbehom, psychoterapiou a prvým cyklom liečby antidepresívami. Vie teda lepšie ako ktokoľvek iný, čo to je. Opýtala som sa jej, či by sme mohli o tom vo filme hovoriť a ona súhlasila. Vo všeobecnosti téma zdravia nie je v Stop-Zemlia rozoberaná do hĺbky, ale prejavuje sa najmä prostredníctvom jej postavy. Bolo pre mňa dôležité to rozpovedať. Ukázať, že je to také krásne dievča, ktoré sa zdá byť v pohode a aj napriek tomu stále cíti, že niečo nie je v poriadku.
Žiaľ, je to akýsi znak tejto generácie. Sú veľmi self-aware, a preto venujú väčšiu pozornosť svojmu duševnému zdraviu. Naša generácia nebola naučená byť tak zahľadená do seba, aby s tým vedela pracovať. A oni sú už reflexívnejší a kvôli tomu trpia depresiami častejšie ako my v rovnakom veku.
Na Ukrajine si ľudia často dávajú pozor na jazyk v Stop-Zemlia. Hrdinovia hovoria po ukrajinsky, čo nie celkom zodpovedá realite Kyjeva. Pýtali sa vás cudzinci na jazyk?
Nie, cudzinci sa nepýtali. Sama som sa s nimi snažila rozprávať o tom, že sme nakrútili ukrajinský film, ktorý v čase premietania v ukrajinských kinách celkom neodrážal realitu. Aby sme mohli nakrútiť tento film, navštívili sme mnohé školy. Vidno ich dokonca aj v titulkoch. Žiaľ, môžem povedať, že veľké percento ľudí v kyjevských školách hovorí po rusky, najmä počas prestávok. Veľmi veľa ruského kontextu je prítomneho v tínedžerskom svete, pokiaľ ide o hudbu, umenie. Spotrebúvajú veľa ruskojazyčných vecí a to je obrovský problém. Dobrý ukrajinský obsah nemôže odolať takejto konkurencii z hľadiska množstva a tínedžeri sa stávajú ruskojazyční.
Je zaujímavé sledovať, ako to mení vojna.
Pred vojnou to bol dosť znepokojujúci moment. Strácali sme budúcnosť nášho národa v kultúrnej a informačnej oblasti. Pretože všetci vedia po ukrajinsky a ovládajú ho, čo dokazuje aj náš film. Dôležité je, že ešte pred vojnou mnohí herci hovorili po rusky, dnes však už hovoria po ukrajinsky. To je zaujímavý príbeh. Teraz veľa ruskohovoriacich ľudí radšej volí pre komunikáciu ukrajinčinu. Toto je najväčšia irónia celej tejto vojny. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa Rusko snaží obmedziť protiruské aktivity Ukrajiny, pomáha to len tomu, aby sme boli všetci proukrajinskí. Jazyk je črtou identity filmu. Ide o ukrajinský film aj preto, že bol nakrútený v ukrajinčine. Okrem ďalších čŕt, ktorými sú mesto, ľudia a postavy.
Teraz sa svet začína zaujímať o všetko ukrajinské, objavuje ukrajinskú kultúru a konečne ju začína úplne oddeľovať od ruskej. Aké rozdiely vidíte v ruskej a ukrajinskej kinematografii?
Na pozadí bojkotu ruskej kultúry, ktorý sa snažíme presadzovať vo svete, mám veľa rôznych názorov o odlišnosti samotného naratívu v ruskej kinematografii. Predtým sa to nezdalo byť také viditeľné, ale teraz naozaj chápete, prečo by ste mali podporovať bojkot. Dokonca aj tie ruské filmy, ktoré údajne ukazujú, ako zle sa tam žije a aký tyranský a hrozný štát utláča ľudí, stále šíria veľmi nebezpečný naratív. Týka sa takzvaného “malého človeka”, ktorý o ničom nerozhoduje. Akoby bol nútený neustále odolávať tomuto nebezpečnému mechanizmu, ktorý ho prevalcuje a nakoniec sa to všetko skončí absolútnou tragédiou.
A ukrajinský naratív trochu zapadá do ruského – naratív obete. Koľko náš národ trpel, aké víťazné a hrozné sú dejiny. Ale predsa je to úplne iná stránka – človek sa snažil bojovať s týmto totalitným systémom aj po smrti, či porážke. A vždy to má veľký vplyv na budúcnosť. Plus sa u nás objavujú nové naratívy – to sú humanistické príbehy novej generácie. Toto je typ filmu, ktorý ma zaujíma.
To je zaujímavé, že niekedy sa niekomu môže zdať, že máme podobné naratívy, ale už dávno to tak nie je.
Raz na festivale v Nemecku ma oslovil člen poroty a povedal, že čakal na pochmúrny východoeurópsky film s chruščovkami, kobercami na stenách a otcom alkoholikom. Namiesto toho uvidel film, v ktorom sú absolútne európske deti, európske mesto, stredná trieda. Tieto temné príbehy nás často sprevádzali a stále sú prítomné v ruskej kinematografii. Vzniká tak stereotyp, že všetko je tu také zlé, hoci to tak nie je. Chcela by som rozprávať jednoduché príbehy obyčajných ľudí, ktorí sú už ľuďmi budúcnosti. Nechcela som sa ponárať späť do tém šikanovania, znásilňovania v škole. Sú v skutočnosti archaické pre moderný model života.
Najväčšou drámou tejto vojny je, že toto všetko sem Rusi prinesli v obrovskom množstve. Všetky tieto neľudské zverstvá, ktorých sa dopúšťajú, presahujú akúkoľvek ľudskú logiku existencie v našej dobe. Najväčšia hrôza je v tom, že prišli ľudia, ktorí prinášajú násilie, ktoré tu už nebolo. Ukrajinská spoločnosť na to vedela reagovať. Samozrejme, stále sa niekde vyskytne násilie. Rovnako ako vo švédskej spoločnosti sa každých pár rokov nájde maniak, ktorý strieľa do ľudí. To sa stáva, ale to neznamená, že je to normálne. A tu zrazu prídu oni a rozvinú na takom obrovskom území hrôzu, ktorá je absolútne z minulosti – strašnej stredovekej minulosti. A teraz je veľmi ťažké sa s tým vysporiadať.
Aké filmy by ste odporučili slovenským dívákom, aby lepšie pochopili ukrajinský kontext?
Odporučila by som Ukrajinských šerifov (Ukrainian Sheriffs) Romana Bondarchuka. Toto je veľmi dôležitý film, pretože je o Chersone. Teraz funguje novým spôsobom v kontexte vojny. Po tomto dokumente budete presvedčení, že Cherson je Ukrajina.
Súmrak (Prysmerk) Valentyna Vasjanovyča je veľmi dobrým príkladom ukrajinského dokumentu. Tiež by som odporučila Euromaidan. Rough cut pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o Revolúciu dôstojnosti. Tento film veľmi dobre poznám, pretože som jeho súčasťou. Toto je jeden z najzaujímavejších almanachov o týchto udalostiach. Jedna z prvých a najostrejších reakcií.
Z celovečerného filmu by som odporučila tragikomédiu My Thoughts Are Silent a akčný film Bezslavni kripaky. Zaujímavým prípadom je pre mňa aj Vasjanovičová Atlantída. Veľmi si vážim politické gesto v tomto filme. Je super, že v Benátkach to porota podporila a toto politické gesto sa objavilo na mnohých titulkách novín. Tiež by som odporučila Bad roads Natalky Vorozhbyt.
