Miro Remo

Sledujúc Remov portrét najväčšieho slovenského popového speváka nemohol som sa ubrániť porovnávaniu s Parou nad riekou, keďže je to tiež hudobný dokument z našich končín a videl som ho len nedávno. Základný rozdiel spočíva vo voľbe predmetu a protagonistov. Kirchhoff s Remundom sa zaoberajú tromi starými chlapmi, čo hrajú džez. V hudbe síce nemá oveľa väčší zmysel baviť sa o alternatíve a mainstreame než v médiách, ale skúsme uznať, že taký Laco Deczi môže byť rešpektovaný a v istých kruhoch aj za trubkársku hviezdu, ale od celebritného postavenia Richarda Müllera má veľmi, veľmi ďaleko.

Kým Para nad riekou ponúka trojmozaiku (pri všetkej úcte) dohasínajúcich muzikantských osudov, Miro Remo stopuje človeka, ktorý by sa za priaznivej súhry okolností mal pohybovať ešte okolo vrcholu, 55 rokov predsa nie je až tak veľa. Ibaže speváka dokument zachytáva nie práve v najpriaznivejšom životnom období. A s odvíjajúcim sa časom sa pred nami rysuje portrét zložitej, mnohotvárnej osobnosti, nielen v tom doslovnom zmysle, že Müller trpí maniodepresiou.

On sám niekedy nevie, čí je. Vezmite si trebárs nenápadne roztopašnú scénu v úvode: Richard sedí na terase podniku s pánkom, ktorý mu vykladá, že ho ako veľkého umelca chce akýsi výbor „vysoko múdrych“ ľudí oceniť ako identifikačnú známku Slovenska alebo nejakú podobnú blbosť. Obďaleč sedí skupinka spevákových kolegov vrátane manažéra. Vtom Richardovi zazvoní telefón (nejaké predpotopné smetie) a on bez ospravedlnenia prijme hovor, zatiaľ čo pánko za stolom stále nenútene vykladá čosi o slovenských lúkach a podkolienkach. Po pár slovách Müller do mobilu zahlási, nech to zostručnia, lebo robí rozhovor. Ale toto nie je nijaký rozhovor v zmysle interview. O chvíľu skladá a pokračuje v debate, akoby ju ani neprerušil, pánovi nič nevadí. No Müllerovi áno a rázne (no slušne) uzatvára debatu s tým, že pri vedľajšom stole má pracovné stretnutie.

Tu sa nenaznačuje iba rozlietanosť a zaneprázdnenosť, či sebastrednosť „hviezdy“. Objavuje sa tu prvýkrát zreteľne jeden z kľúčových motívov. Müller sa snaží byť tým, čo od neho iní očakávajú, celý svoj bdelý život sa pokúša naplniť predstavy iných ľudí o Müllerovi. Do istej miery to robíme všetci, keď si plníme úlohy syna, otca, manžela, zamestnanca, klienta, priateľa atď. Intenzita tejto skúsenosti je však bežne oveľa nižšia. Ak nie ste známy, oveľa menej ľudí od vás niečo očakáva a očakávajú menej. Vzorom môžete byť tak ešte pre svoje deti (do istého veku), ale celebrity berú ako svoje vzory aj dospelí ľudia. A celebrita sa potom vyzlečie na koncerte, ach.

Ostalo len veľmi málo, ak vôbec niečo, v čom si Richard Müller môže dovoliť byť sám sebou. A sám so sebou. Sám s inými môže byť často. Režisér si voľká v montáži presne takých pracovných stretnutí, na aké sa protagonista odvoláva v scénke s rozdávačom identifikačných známok – sled záberov, líšiacich sa iba priestorom a osadenstvom okolo Müllera, všetci sú ticho a hrajú sa so smartfónmi, Müller je tiež ticho, nehrá sa s mobilom, keďže je to starý šunt, namiesto toho pozerá do prázdna. A skoro by som zabudol, v obraze sa konštantne vyskytuje ešte jeden. Manažér.


Miro Remo

Toho všadeprítomnosť treba pripísať buď filmárskej manipulácii alebo šťastnej súhre jeho osobnej snahy pozdvihovať vlastnú dôležitosť pchaním sa do každého záberu a Removho akožepristúpenia na túto detinskú hru. Obzvlášť dobrý príklad poskytuje scéna spevákových „raňajok“, opäť s viacnásobným kódovaním. Najskôr Braňo Kostka hovorí s Müllerom o význame fyzickej kondície a cvičenia pred nastávajúcim turné. Po strihu sa Müller trasúcimi rukami cpe kuraťom, čo lakonicky komentuje dvoma slovami: „Raňajky. Kura.“ Po ďalšom ostrom strihu sa mohutný, vtedy (podľa vlastných slov) 160-kilový chlap postaví od dojedeného kuraťa a odšuchtá sa zo stredu záberu, čím odhalí, že za ním na gauči pri stene sedel celý čas Manažér (príznačne ohmatkávajúc smartfón). Čo tam ten robí? Dáva bacha, aby sa Müller nezadrhol kostičkou?

Hojne využívané archívne videá z 90. a nultých rokov kontrastujú so súčasnosťou, rozrušujú „kľud osobnosti“. Richard je na nich väčšinou ukecaný a hyperaktívny, v zarážajúcom protiklade voči súčasnej apatii, pasivite, mlčaniu a váhaniu. Postaví sa sám na kraji diaľnice do záberu vedľa budovy s obrovským logom Big Star, drzo naznačujúc, že je o ňom. Dnes sedí obklopený suitou hľadiac na scénu korunovanú nie menším logom Superstar, v mašinérii na výrobu celebrít zaspieva so skupinou Fragile jeden zo svojich najstarších a najväčších hitov, čo „poznajú aj deti“, aby odpromoval spoločné turné a cedéčko.

Apropo, promo. Scéna zo Superstar patrí do radu ďalších, kde Remo sleduje PR cirkus okolo práce v šoubiznise. Rôzne interview, účasti v televíznych reláciách, nahrávanie upútavok, fototermíny, vianočné a novoročné zdravice, krst albumu a na ňom nekonečný prúd ďalších interview, ktoré by vycicali dušu aj z boha fitnesu („ako to robíte, že vyzeráte stále lepšie?“), až si Richard pred fotografmi prikladá pokrstené CD k spánku ako zbraň.

Prítomná je aj dcéra Ema. Trefne a pre diváka pohodlne (nech zase fanúšikovia netrpia až príliš) zhrnie inú dôležitú výpovednú rovinu filmu. Jej otec by sa už rád aj utiahol, ale od jeho slávy existenčne závisí mnoho ďalších ľudí, celá tá suita, čo s ním sedí na „pracovných stretnutiach“, čo ho oblieka, čistí mu okuliare, podáva lieky, pomáha na pódium. Ľudia, čo ho nútia vystavovať sa svetu a zároveň ho pred ním kryjú. Ľudia, čo v chodbe pred šatňou kričia „všetci preč!“, aby ho o pár minút postavili pred vypredanú Inchebu.


Miro Remo

Kutranie v súkromí sa nezastavuje pri dcére. Vo vyváženom pomere účinkujú aj najdôležitejšie ženy v Richardovom živote, Soňa, Iva Bittová a posledná partnerka Vanda Wolfová. Vďaka nim spoznávame zakaždým zase trochu iného Müllera. Rodinného, domáckeho a šťastného, kým sa mu to šťastie s prvými dvoma nerozpadlo. Krízy a rozpady protagonistky zmieňujú decentne, do veľkej miery zahojené časom, klopkanie prstami a rozpačité úsmevy naznačujú viac, než môžu vypovedať slová. O alkohole zaznie niekoľko viet, drogovú minulosť pripomína jeden záber.

Nespoznaný popisuje otvorene a úprimne. Nikoho a nič neškandalizuje, takže kontroverzia v čase premiéry, ktorú vyvolal spevákov manažment a pridala sa aj družka, vyplynula buď z nedorozumenia alebo z nejakých postranných pohnútok (PR robia radi). V Müllerových priaznivcoch film vyvolá súcit a možno ešte silnejšiu identifikáciu, pretože nezakrýva jeho problémy. Naopak, odhaľuje ho ako slabého a trápiaceho sa človeka. Smutné? Ani nie, pretože stále nerezignoval. Napriek chorobe, napriek trápnosti a neznesiteľnosti šoubiznisového cirkusu, napriek tomu, že mladosť a pôvodná energia sa už nikdy nevrátia, Richard Müller z dokumentu Mira Rema zanecháva chuť tvoriť a milovať. Bez hierarchie.