ASFK

Laco Deczi v šortkách stojí na kúsočku hliny – na vlastnom ostrove – pár metrov od pobrežia. Drží v rukách obraz. Na pláži sa zastaví nejaký chlap, pýta sa, čo je na obraze. Laco vysvetľuje, že je to ostrov medzi Pacifikom a Atlantikom, kde sú stovky psychiatrických ústavov a on je jeden z pacientov. Obraz vraj stojí pol milióna dolárov. „Priveľa? Get the fuck out of here“, ukončuje Deczi konverzáciu v pravom americkom štýle.

Je jedným z troch predstaviteľov dokumentu režisérov Filipa RemunduRoberta Kirchhoffa. Spája ich džez, emigrácia a zašlá sláva. Deczi je trubkár, emigroval v roku 1985 do vtedajšieho Západného Nemecka a odtiaľ do USA, kde doteraz žije v New Yorku. Ján Jankeje hrá na kontrabas, odišiel do Nemecka už počas Pražskej jari. Saxofonista Ľubo Tamaškovič žil v 60. rokoch v Paríži, v roku 1973 sa vrátil do Československa. Zomrel v roku 2013.

hudobný, dokumentárny
2015 / 83 min.

Originálny názov
Pára nad řekou

Česká republika / Slovensko

Réžia
Robert Kirchhoff, Filip Remunda
Scenár
Robert Kirchhoff, Filip Remunda
O všetkých troch platí, že sa v zahraničí presadili, získali si renomé, hrávali so špičkovými interpretmi. Nestratili sa, a predsa sú stratení. Počas ich pôsobenia sa džez postupne zviezol do menšinového, aj keď rešpektovaného statusu. A oni sami sú výrazne excentrické postavy, svojrázne povahy, nedajú si skákať po hlavách, nenechajú si určovať, čo smú, držia sa svojich pojašených vízií.

Niekedy im už veľa iného neostáva. Úpadok, ústup z nenaplnených alebo nenaplniteľných ambícií sa prejavuje rôzne. Laco so svojou americkou kapelou Cellula New York hrá na festivale v Žiari nad Hronom, s harmonikárom Chrisom DePinom vypisuje maily Georgeovi W. Bushovi, či by mu nemohol spraviť súkromný koncert. Jankeje si privyrába na vianočných trhoch v bizarnej skupine džezových Santa Clausov. Melancholický Tamaškovič sa prediera Parížom hľadajúc zaniknuté podniky, kde kedysi účinkoval, a mŕtvych spoluhráčov.

Z dokumentu preto prchá veľa smútku. Avšak aj humor. Neoceniteľné britké dialógy optimistického DePina s večne nabrúseným Deczim. Úsmevné situácie v špinavých hoteloch. Snová anekdota v úvode, keď trubkára zatýka policajt priamo počas vystúpenia, lebo zahral zopár tónov falošne (nočná mora džezmena). Jankejeho vystrájanie s domácim kakadu. Všetci sú to blázni.

ASFK

Inak by asi nemohli hrať džez. Platí výrok režisérov, že ide o jeden príbeh v troch prevteleniach. Aký príbeh? Možno o odumieraní jednej hudobnej formy a celej subkultúry s ňou spojenej. Džez je rovnako o kolektívnej improvizácii ako o individuálnych sólistoch. Musíte byť na jednej vlne s ostatnými a zároveň čo najoriginálnejšie vyjadriť sám seba. Tamaškovič po celý čas odmieta hrať. Zároveň tvrdí, že vyvíja nový osobný štýl, už štvrtý v živote, nazýva ho „modern New Orleans“. A v jedinej scéne, kde naozaj vystupuje s kapelou, nehrá na saxofón (hoci ho má so sebou), ale spieva. Agonicky, prerušovaný záchvatmi kašľa. Ľudia v parížskej pivnici sa aj tak bavia, tancujú a tlieskajú.

Nenápadne sa sem vtiera aj známa česká a slovenská téma: malosť versus extravagancia. Najlepší spomedzi nás sú vydedenci. Zúfalo túžiac po ocenení, zazeráme cez prsty na tých, čo ho aj dosiahnu. Talenty nepodporujeme, staviame im barikády. Pudíme ich preč, a keď sa náhodou z rôznych dôvodov vrátia, chrstneme im do tváre: Tak vidíš. O čo si sa to vlastne pokúšal? Chcel si pochopiť Boha, džez a ženu? A teraz tu ležíš v rakve po niekoľkých posledných mesiacoch v hospici a kaplán sa ošíva, keď ťa kamarát prosí, aby si naňho počkal v nebeskom bare.

Ak jedno prevtelenie z troch vytŕča, je to Decziho. (Film mal byť pôvodne iba o ňom.) Je trošku na škodu, že iba on si užije vo filme akú-takú satisfakciu, príležitosť predviesť sa pred veľkým publikom. Ťažko viniť mladších alebo nepoučených divákov, keď si z filmu odnesú prevládajúci dojem o stroskotancoch, lebo v prípadoch Jankejeho aj Tamaškoviča je to, čo všetko v živote (čiže v hudbe) dokázali, skryté v náznakoch, útržkoch rozhovorov, v jednom-dvoch archívnych koncertných záznamoch. (Tamaškoviča zachytáva v produktívnejšej polohe krátkometrážny TV dokument Jas is Jazz z roku 2008.)