Cooltúra (2016)Žáner: dokumentárny
Minutáž: 68 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2016
Prístupnosť: ?

Réžia: Miro Remo
Scenár: Miro Remo, Marek Kučera
Kamera: Miro Remo, Ivo Miko, Jaro Vaľko
Hudba: David Kollár
Strih: Marek Kráľovský

Účinkujú: Martin Jakubec, Zuzana Fialová, Ján Lazorík, Viliam Rozboril, Dušan Grúň, Ľubo Virág, Stano Skala, Lýdia Volejníčková a ďalší

„Raz príde doba, keď sa vynoríme z tohto šialenstva, ktoré nám teraz vzbĺklo v hlavách a budeme sa za seba nesmierne hanbiť (…), keď si spomenieme, na čo sme sa pozerali, čo sme čítali a čo sme počúvali…“

Táto vec, táto sprostá vec. A ona ešte pokračuje, čo to sakra je, pripisuje sa Borisovi Filanovi, že vraj to povedal vo svojej relácii Pálenica v bývalom Slovenskom rozhlase 29. novembra 2008. Nemám si to ako overiť, lebo archív relácie na ich stránke siaha iba dva roky dozadu, inde to tiež nie je. A prisahal by som, že som videl Filana popierať autorstvo tohto proroctva, rovnako vágneho a v zásade určeného súčasníkom ako všetky ostatné proroctvá. A teraz to cituje etnograf Ján Lazorík, jednou nohou v hrobe, s výrazom storočného utrpenia, hanbite sa, ó rodáci.

No kto sa kedy – aspoň trochu – nehanbil, keď si spomenul na svoje detské vzory a sny, ako sa nechal olúdiť blýskaním svetiel a zvukovými efektmi, mejkapom, kostýmom, gestom, úsmevom, cukríkom, bozkom. V prítomnosti robíme chyby, s odstupom času sme múdrejší. Ja som podstatnú časť 90. rokov obdivoval Mečiara. Slovák, keď už sadne za stôl a začne písať alebo sa postaví za kameru, bol by div, aby z toho nevyliezla ďalšia Valaská škola mravúv stodola. A Lazorík bol herec a kazateľ, miloval pútať pozornosť. Kto neverí, nech si pozrie Škopove Iné svety.

Pôvodne, myslím, dostal Miro Remo objednávku na promofilm od Košíc, hlavného mesta kultúry 2013. Potom sa materiál začal pod rukami hromadiť. Miro sám priznáva, že na tvorbu reklamy nie je vhodný typ. Vznikol koncept filmu „o zmysle a stave slovenskej kultúry“ so spoluúčasťou RTVS. Na internete sa zavše objavili krátke ukážky, napríklad už spomínaný Lazorík a ďalší utešený rant nemenovaného uniformovaného hasiča na pravom plese (Forman by sa zaškeril), tento skôr o fungovaní právneho štátu a boji s korupciou.

Na začiatku roku 2016 bol film dokončený a pripravený do distribúcie, ibaže niektorí z účinkujúcich nesúhlasili, aby finálny zostrih obsahoval aj zábery s nimi. Tu si autor dupol nohou a v mene princípu nadradenosti kritického dokumentu nad subjektívnymi záujmami respondentov nevystrihol z filmu zlomky s Rytmusom a Majkom Spiritom. To sú zverejnení odporcovia zverejnenia filmu v zamýšľanej podobe. Fejsbuky sa rozohriali a kontroverzia utešene rástla. Netrpeli len sami filmári, chápať treba aj takú RTVSku, lebo hoci film spoluprodukovala, nemohla na ňom kapitalizovať ani len toľko, čo by ním zasadrovala hodinu vysielacieho času na dvojke.

Cooltúra (2016)

Sme v jari, Mira Rema aj s Cooltúrou si adoptuje prostredie nezávislej kultúry, respektíve bunky alternatívnej distribúcie. Dokument sa premieta po bytoch, salónikoch a v nezávislých kultúrnych centrách. Lebo tie sa snažia vytvárať alternatívu voči splaškám oficiálnej, tradičnej a mainstreamovej kultúry, vystavenej Removej znevažujúcej kamere. Prirodzené spojenie. Preto som v máji dohodol premietanie aj v trnavskom Berlineri.

Zrejme to má na mysli Mišo Kaščák, keď v Denníku N spomína verejnú prehliadku s názvom „Zakazované filmy Mira Rema“. Aby som bol úplne presný, boli to „zakázané filmy“. Nemohli sme dať do názvu, že ide o premietanie filmu, ktorý sa nesmie verejne distribuovať . A dúfali sme, že nám prívlastok „zakázané“ pritiahne divákov, aby sa nám vrátili náklady na premietanie. Bol to čisto marketingový ťah. Nevyšiel. Divákov prišlo o niečo menej ako sme potrebovali na nulu.

Rozumiem Kaščákovmu postoju. Remov dokument o jednom ročníku Pohody nebol zakázaný. Iba nebol uvádzaný ako oficiálny dokument o Pohode. Kosa padla na kameň v jednej scéne, ktorú Kaščák žiadal vystrihnúť a Remo odmietol. Kaščák tvrdí, že ako zamestnávateľ „a zároveň ako niekto, kto umožnil natáčanie v zákulisí“, iba chcel chrániť chalanov, ktorých v tejto scéne vyhadzuje, lebo nafúkali. Podľa neho to „nie je z dokumentačného ani umeleckého pohľadu dôležité“. Rozumiem aj Removi, že si túto epizódu chcel ponechať. Je to jedna z mála chvíľ, keď film nevyzerá iba ako predĺžený reklamný spot, konečne sa niečo deje, aspoň trocha konfliktu. Miro by išiel proti vlastným inštinktom, keby túto pasáž vyhodil. Čo na to Kaščák? „Odvtedy je film niekoľko rokov zavesený na jeho stránke a prebehlo nespočet jeho verejných premietaní. Ani proti jednému som nezasiahol, aj keď si o tom myslím svoje.“

Analogicky vidí Kaščák aj Cooltúru: „Ak sa dohodnem s Rytmusom, že ho dám do dokumentu po jeho schválení a on mi ho nedá, nie je to Rytmus, kto je za burana, ak trvá na dodržaní dohody. Rytmus nie je politik, nepodlieha onej módnej „verejnej kontrole“.“ Nechápem, prečo by mala byť verejná kontrola politikov módnym výstrelkom, podľa mňa ide o dosť dôležitú súčasť demokracie. Iste, Rytmus nie je politik, nespravuje naše dane, nerozdeľuje štátne zákazky. Je však takisto osobou verejného záujmu ako Róbert Fico, veď vychováva naše deti. Filmy patria pod slobodu prejavu rovnako ako spravodajstvo. Pokiaľ sa môžu bulvárni novinári hrabať aj v súkromí celebrít, prečo by si mal dokumentarista pýtať súhlas na použitie záberov z verejného vystúpenia alebo z bekstejdžu, ktoré samy osebe nijak nepoškodzujú dobré meno dotyčného rapera?

Cooltúra (2016)

Lebo sa mu nepáči kontext, do akého sú tie zábery umiestnené? A čo, „skutočný slovenský hip hop“ nie je súčasť slovenskej kultúry? Dopustili sa dokumentaristi vecnej chyby? O správnosti alebo relevantnosti piatich minút s Majkom Spiritom a Rytmusom v pomere k vyzneniu zvyšku filmu sa môžeme baviť… Mali by sme mať možnosť sa baviť. Nemali by sme byť odkázaní na to, že dvaja či piati z reálne stoviek protagonistov nebudú súhlasiť s použitím záberov, kde sa vyskytujú. Mal si Remo pýtať súhlas od všetkých? Jeho odpoveď: „Keby sme mali s každým respondentom, ktorý sa zjaví vo filme, spisovať niekoľkostránkovú zmluvu, tak nikdy žiadny film nevznikne.“

Na jeseň sa Remo pridal k projektu Dokument na kolesách. Prefíkané alebo z núdze cnosť, ako sa vám páči. Premietanie filmov na vzdelávacie účely totiž upravujú iné podmienky ako komerčnú distribúciu, a tak sa projekt, určený primárne na šírenie študentských filmov z VŠMU, stal platformou, kde môže Remo svoj film beztrestne premietať na školách (hlavne stredoškolákom sa zíde ako súčasť „mediálnej výchovy“). Spoločná kampaň crowdfundingového projektu a autorov Cooltúry priniesla plné sály v Bratislave, Trnave aj inde. Fejsbúky sa rozohriali do bodu varu. Kulminovalo to únikom „zakázaného“ dokumentu na internet. Rôzne úložiská, v čase, keď toto píšem, sa dá vidieť aj na jútube (13 500 zhliadnutí, len odkedy to sledujem, pribudla tisícka).*

Michal Kaščák sa na tom úprimne baví: „Autor je dokonca taký odvážny, že podobne ako Kočner nevie, kto mu namontoval do termostatu kameru, Remo nevie, kto jeho vlastný film zavesil na internet. To už hej!“ Ja to tak jednoznačne nevidím. Po toľkých súkromných a tajne-verejných premietaniach, a hlavne potom, ako sa Cooltúra dostala do rúk organizátorom Dokumentu na kolesách, Miro Remo podľa mňa už ozaj nevie, na koľkých harddiskoch sa nachádzal súbor s filmom pred únikom na web.

Môžete ho brať ako klamára alebo ho obviňovať z nedbalosti, ale v čase, keď na torrenty unikajú blockbustery hollywoodskych korporácií niekedy ešte pred premiérou, je tento spor úplne bezpredmetný. Skúsených manipulátorov s médiami a verejnou mienkou, akými taký Majk Spirit alebo Rytmus s 20-ročnou kariérou sú, mohlo osvietiť, že pokus zablokovať zverejnenie dokumentu vyústi iba do vyššej poptávky. Uprimne, dúfam, že do konca roka posty so sprisahaneckým žmurkaním „toto MUSÍTE vidieť!“ vyhynú. Zas až tak NEMUSÍTE.

Cooltúra (2016)

Cooltúra sa pridržiava formátu strihového dokumentu, v ktorom význam jednotlivých situácií a záberov vyplýva zo spojenia do reťaze iných situácií a záberov. Vznikajú divácke asociácie: Rytmus môže byť (nie nevyhnutne) spojený s provinciálno-absurdnou súťažou v kopaní hrobov alebo festivalom nasávania v dedinke, vhodne pomenovanej Slopná. Ak takáto asociácia vznikne, Rytmus sa už nezdá taký kúlový ako sa mohol zdať predtým. To je ako keď si predstavíte niekoho, koho silno rešpektujete, napríklad šéfa alebo profesora. Máte? A teraz si predstavte, ako šuká sviňu. Trošku z tej úcty opadlo, hm?

Ak by sa Cooltúra zameriavala len na takú kultúru, ktorá sa dá tým nešťastným prívlastkom označiť, bolo by to cool. Bolo by to kritické a relevantné a všetko. Chápete, raperi ťahajú davy, Fico ťahá davy, gospel ťahá davy. (Isté vrstvy davu, presnejšie.) No čo presne je cool na recitačnej súťaži v nejakom socialistickom kulturáku? Že to bol mainstream kedysi a teraz je pre mladých populárnejší Hviezdoslavov Brooklyn? A kedy nebolo hocičo populárnejšie než seriózne recitovanie. Rádio Šláger? Repeťáci majú asi najlepšiu reputáciu za sebou, minimálne z tej verejnoprávnej telky vymizli, nie?

Vynikajúce pasáže z Rozborilovej „prirodzenej“ fabriky na slzy, smeráckych osláv MDŽ alebo zo súťaže krásy na automobilových pretekoch striedajú štúdie úporného nostalgického sexizmu veľkonočných oblievačiek alebo spomínaná súťaž hrobárov z krajín V4. Postupom času sa tak dokument mení na výberovú, účelovú zbierku bizáru najrôznejšieho druhu, čo sa pri rozumnej stopáži, našťastie, nepremieňa pri sledovaní až na druh utrpenia. Dochádza iba k pocitu odťažitosti, dostaví sa indiferencia, už sa vám nad vecami nezastavuje hlava, máte ju preťaženú. Neplatí, čo vravia tvorcovia, že „na filme nie je nič hrané, dokument zachytáva iba realitu, nič viac“. (To predsa neplatilo nikdy, ani nerobia investigatívu.) Pri vatrách zvrchovanosti aj po metalovom koncerte sa spieva slovenská hymna. Sú metalisti, hádžuci vlasy a stoličky, horší alebo lepší ako národniari? Čo je vlastne také blbé na súťaži v kopaní hrobov?

Nič, ó rodáci. Je to bizár a zároveň je to paráda. Bohovský nápad, ktorý by si zaslúžil oveľa väčšiu propagáciu. Turistická atrakcia pre Trenčín ako lusk. Našlo by sa v tomto bazári bizáru viacero takých vzdorovitých položiek. Brániacich sa nálepkovaniu „coolovosti“ a vyžarujúcich starú dobrú zbližujúcu kurióznosť. Lebo kurióznosť je od zvedavosti. A keď sú dvaja ľudia zvedaví na to isté, majú spoločný záujem. Majú sa na čom zblížiť, vytvoria „záujmovú skupinu“ a v globále spoločnosť.

Cooltúra (2016)

Ešte aj pri kolektívnej oslave alkoholizmu v Slopnej sa dá chápavo pousmiať. Aspoň si ľudia v dedine pod kopcami nájdu zámienku na návštevu. Štátny zamestnanec sa zhodne so sivovlasým dôchodcom, že platy aj dôchodky sú hanebné, lebo potentáti všetko rozkradli. Ale čo s tým narobíš? Nič. Remova Cooltúra – podobne ako krčmová debata – vás za hodinu prevedie tristo problémami, ktorých vzájomná súvislosť je niekedy viac vecou vôle ako odrazom skutočnosti. A čo s tým všetkým narobím? Celkový dojem? Taký nijaký. Rovná sa zmiešaný.

Je Cooltúra aj to, čo je archaické a prežité, venuje sa tomu zopár bláznov niekde pánubohu za chrbtom, aj to, čo na nás šľahá z televíznych, počítačových a smartfónových obrazoviek? Je Cooltúra všetko, čo je v našej kultúre vulgárne (=ľudové) a primitívne (=jednoduché)? Všetko, z čoho sa dá pri dobre zvolenom uhle pohľadu a presnom strihu vysmiať? Cítiť sa potom inteligentne (na rozdiel od tých hlupákov) a dokazovať výšku svojho vkusu (na rozdiel od tých orgií nevkusu)? Pre Miša Kaščáka je to „film, ktorý sa začína pekným morálnym posolstvom starého človeka o celebritách, aby sme potom tie celebrity hodinu sledovali a podobne ako pri pozeraní na Martinku z Turca sa cítili kultúrne „na úrovni“.“ A ja s ním nesúhlasím absolútne, ale pre viacero (možno priveľa) pasáží v dokumente toto tvrdenie platí, žiaľ.

Ja ten pocit, keď sa pozerám na niečo, čo sa mi predkladá so zámerom a spôsobom, aby som to bez okolkov vysmial a odsúdil, nemám rád. Preto nerád pozerám Martinku z Turca alebo iné reality šou. Nie preto, že by som bol lepší ako ona alebo hocikto z tých, čo účinkujú inde. Nie som. Som rovnaký nenažraný sebec a magor, možno väčší, ako hocikto z nich a v tých naskriptovaných podmienkach by som rovnako hľadel na vlastný prospech. Pri tom vedomí sa zvíjam v kresle a odvraciam zrak od účinkujúcich, lebo oni (aj keď si možno myslia, že sú protagonisti alebo súťažiaci) sú skutočné obete reality šou.

Remo si v Cooltúre berie na paškál Rozborila aj inú spotrebnú fikciu (blahoslavený Panelák, ktorý dáva prácu desiatkam absolventov filmových a mediálnych škôl), aby potom ich postupy využíval v kresbe svojho vlastného „pravdivého“ obrázku o stave kultúry. A nútil ma zvíjať sa, odvracať zrak a hanbiť sa za to, že – tak ako často v reálnom živote – ani tu neviem (nechcem, nedokážem) zastať sa obetí. Párkrát sa to v priebehu filmu stalo. A to mi bráni povedať, že ho MUSÍTE vidieť. Môžete, keď chcete (čo je veľmi fajn). Len sa potom, prosím, netvárte, že ste spoznali pravdu o slovenskej kultúre. Pravdu ani p..u nám Cooltúra neukázala, hoci naznačuje dosť.

* Momentálne už na danom kanáli film nie je. „Arsy versy, s.r.o. si nárokuje autorské práva.“