Wilsonov, 2015)Originálny názov: Wilsonov

Žáner: krimiparódia
Minutáž: 115 minút
Krajina: Česko / Slovensko
Rok: 2015
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Tomáš Mašín
Scenár: Marek Epstein
Kamera: Martin Štrba
Strih: Petr Mrkous
Hudba: Michal Novinski

Hrajú: Vojtěch Dyk, Jiří Macháček, Táňa Pauhofová, Jan Kraus, Richard Stanke, Peter Šimun, Ľuboš Kostelný, Stanislav Majer, Csongor Kassai, Stanislav Zindulka, Petr Čtvrtníček

V paródii podľa rozsiahlej poviedky Michala Hvoreckého (Najhorší zločin vo Wilsonove) sa vraciame do roku 1919, keď ešte nebolo definitívne rozhodnuté, že Bratislava sa na večné veky stane hlavným mestom Slovenska. Jej obyvatelia, okolité novovznikajúce štáty, aj víťazné mocnosti prvej svetovej vojny zvažovali rôzne možnosti usporiadania a začlenenia mesta. Tvorcovia Wilsonova nám predostierajú scenár, že mestská smotánka nebojácne presadzovala pričlenenie Prešporku k Spojeným štátom americkým ako ich štátu číslo 49.

I keď podobná myšlienka existovala, v skutočnosti sa jej nedostávalo toľko priestoru ako vo filmovej zápletke, kde pre primátora a zvyšok honorácie ide prakticky o hotovú vec. Treba len stihnúť formality predtým, než na Michalskú bránu zaklopú česk(oslovensk)í legionári. Nadšenie z premaľovávania opery do hviezd a pruhov kazí iba drobná nepríjemnosť. Po židovskej štvrti behá mysteriózny masový vrah a neskúsené policajné sily vznikajúceho mestského štátiku si s ním nevedia rady.

Na popud policajného prezidenta Witticha (Jan Kraus) primátor Dangl (Richard Stanke) povolá americkú výpomoc, agenta FBI Aarona Fooda (Jiří Macháček), experta na vraždy (vyriešil ich už vyše 500, z toho dve po ceste z Ríma do Wilsonova). Ostrostrelec z Ameriky si ako partnera vyberá policajného čakateľa Kvída Eisnera (Vojtěch Dyk). Skúšky bude síce skladať až na Veľkú noc, ale je jediný, kto vražedné monštrum videl a prežil.

Wilsonov, 2015

A čo na tom, že v roku 1919 FBI ešte oficiálne neexistovalo? Historické reálie slúžia scenáristom Wilsonova ako kartičky na hernom pláne, ktoré možno všelijako upravovať, prehadzovať a deformovať v záujme parodovania žánrov lacnej detektívky a hororu. Filmári otvorene citujú ako inšpiráciu klasické komédie Oldřicha Lipského Adéla ještě nevečeřela a Tajemství hradu v Karpatech. V Adéle Michal Dočolomanský hral Foodovho duchovného predchodcu, neporaziteľného amerického detektíva Nicka Cartera. Atmosférou a bláznivým dianím Wilsonov niekedy pripomína minuloročný hit Grandhotel Budapešť od Wesa Andersona (tiež zasadený do polofiktívneho stredoeurópskeho prostredia v prvej polovici 20. storočia). Všimnite si napríklad cukrovinky alebo záber na priečelie Grand Hotelu Grand.

Režisér Tomáš Mašín chce baviť, nepotrebuje žiadnych pseudointelektuálov s túžbou „príliš rozpitvávať žáner“. Čo to znamená pre príbeh? Že okrem detektívnej a historickej zápletky nesmie chýbať milostná, prepojená so zvyšnými dvoma. Čakateľ Kvído je zaľúbený do Šajndele (Táňa Pauhofová), dcéry továrnika Poppera (Peter Šimun), o ktorú sa uchádza sám primátor. Láska a riadenie auta sú intuitívne záležitosti, Kvído dostane šancu preukázať, že za niečo stojí, keď Šajndele unesie na dvakrát najprv ešte neidentifikovaný a neskôr už známy vražedník. Možno mu (Kvídovi) Wilsonov na znamenie vďaky postaví jazdeckú sochu.

Macháčkov agent Food si na cestu do tejto „podělanej díry“ pribalil spoločníka tmavej pleti Bobbyho (Hoji Fortuna). Vo vtipoch okolo tejto postavy sa najviditeľnejšie prejavuje snaha o nenáročnú zábavu. Food Bobbyho využíva na podradné úkony (čistenie topánok), označuje ho v dobovom slovníku za „negra“ a pred Kvídom ľutuje zrušenie otrokárstva (ako všetkých dobrých vecí), hoci si naň pri svojom veku nemôže pamätať. Mňa ako pseudointelektuála tento druh humoru rýchlo omrzel.

Wilsonov, 2015

Viac oceňujem konzistentnú snahu o predstavenie multinárodnostného a multikulturálneho charakteru starej Bratislavy. Rôzne skupiny stretávame cez jednotlivcov v typickom oblečení a úprave zovňajšku (Maďarom nesmú chýbať fúziky, Židom kučery okolo tváre). Dve hlavné postavy, Eisner a Food rozprávajú rečou predstaviteľov (po česky), Kostelného neschopný komisár Brunner mixuje zárodky českoslovenčiny s onikaním, Stanke sa vyjadruje vzletnou literárnou štúrovčinou, zaznejú čriepky maďarčiny, nemčiny aj angličtiny.

Ak hercom zožeriete zborovo nadnesený prejav a vo väčšine prípadov aj charizmu, film vás zrejme bude baviť. Macháček, Luboš Kostelný, Peter Šimun sú typovo rodení komici. Richard Stanke v zhode s charakterom siaha až po operetnom preháňaní, aby zatienil všetkých naokolo. Vojtěch Dyk s okuliarmi a predkusom sa v ansámbli nestráca, Jan Kraus pôsobí autoritatívne. Táni Pauhofovej, nevinnej a koketnej zároveň, scenár mohol dať aj inú aktivitu než romanticko-obetnú.

Pri takom silnom obsadení ma spätne zaráža, že najzábavnejšie neboli pre mňa konkrétne herecké výstupy či dialógy, ale zábery z pompéznych osláv vstupu Wilsonova do Únie. Režisér a jeho výtvarníci sa vybláznili ako malé deti vrstvením a kombinovaním prvkov amerického a slovenského gýča (deti v indiánskom preoblečení, americká hymna so slovenským textom). Ako zlatý klinec nad javisko vystúpa živá Socha slobody s črtami a proporciami slovanskej matróny.

Wilsonov, 2015

Dokresľované pozadia vo veľkých celkoch mesta mi neprekážajú, skôr naopak, dodávajú filmu výtvarný štýl. Mašín síce vraj nechcel robiť „retro“ film, ale ak nemohol rozpočet nafukovať o fotorealistické počítačové efekty v záberoch a scénach, kde na fotorealizme vôbec nezáleží, čo iné mu ostávalo? Režisérovi viac než nutná výtvarná štylizácia (ktorú dokáže predať ako zámer) prekážal nedostatok natáčacích dní. Uponáhľanosť sa prejavuje v problémoch s kontinuitou. Mašín vraví: „To nie je ani o vašich schopnostiach viesť hercov, je to len o fyzickom fakte, že deň má 24 hodín. Snažím sa, aby bol obraz perfektný, aby svetlo sedelo.“

Niekedy však jednoducho nesedí. Keď Kvído sleduje Šajndele v zrkadle, ako polieva kvety, je biely deň. Zvoní telefón a Kvído trieli na bicykli za komisárom Brunnerom. Kým k nemu dôjde, je hlboká noc (a Brunner ho pucuje pre 90 sekúnd meškania). Iný príklad: Kvída a Aarona odvážajú žandári do väzenia. Vnútri vozu na nich zreteľne dopadá ostré slnečné svetlo. V exteriérových záberoch však voz prechádza večernými až nočnými ulicami.

Takéto pochybenia rozptyľujú sústredenie na príbeh, čiže znižujú zábavu. Pseudointelektuáli môžu mať problém aj s množstvom nápisov, niekedy dlhších textov vložených do obrazu, napríklad firemných názvov a reklamných sloganov na vývesných štítoch obchodov alebo novinových článkov. Oplatí sa ich čítať? Obsahujú nejaké druhé plány alebo len dotvárajú kolorit? Čo má znamenať, že predfinálna scéna na mestskom cintoríne sa odohráva v hrobke s menom Jonáš Záborský a latinským nápisom Alea iacta est? Záborský predsa umrel dávno pred svetovou vojnou, s Bratislavou nemal v podstate žiadne zväzky (určite tam nebol pochovaný) a daný výrok („kocky sú hodené“) je pripisovaný Juliovi Caesarovi. Takéto odkazy sú zmätočné ako Šajndele Popperová.

Wilsonovská fraška trpí technickými nedostatkami a degradovaním gotickej detektívnej zápletky na púhu atrakciu. Jedinou silnou vrstvou príbehu potom ostáva politická, romantická sa vyvíja čisto mechanicky (lebo dej). Historicko-politická rovina zdôrazňuje absurdnosť celej situácie, čo síce dáva rozum, ale na druhej strane vyvoláva neželaný efekt, že herci zatieňujú (alebo inak: prerážajú) svoje postavy (Stanke, Kostelný) alebo sú to postavy bez pochopiteľných osobných pohnútok (Wittich, Bobby). Macháčkov Aaron Food patrí do oboch kategórií. Pocta Lipskému? OK. „Nevšedné moderné dielo, dynamický a drzý film?“ Jakš takš.