Návrat do horiaceho domu © 2014

Originálny názov
Návrat do horiaceho domu

dokumentárny
2014 / 66 min.
Slovensko

Réžia
Anna Grusková
Scenár
Anna Grusková
Vyrastala v Bystrici v neortodoxnej židovskej rodine. Nebola krásna ani jemná, zato energická a vášnivá. Jazdila na motorke, zapájala sa do mládežníckych spolkov, verila v ľavicu a feminizmus. Volala sa Chaviva Reick (Marta Reiková alebo ešte Ada Robinson).

Na svadobnú cestu šla do Viedne v deň, keď začal anšlus (pripojenie Rakúska k nacistickému Nemecku). So vznikom Slovenského štátu a začiatkom vojny odišla do Palestíny ako súčasť veľkej prisťahovaleckej vlny a pracovala pri zakladaní jedného z mnohých kibucov. Rodinu, pozostalú na Slovensku, transportovali do koncentračných táborov v Poľsku. Chaviva sa v Erec Israel prihlásila do Palmachu, elitnej súčasti židovskej podzemnej armády (podzemnej, lebo oficiálne bola Palestína pod britskou správou). Prešla výcvikom. Aby sa mohla vrátiť do Európy a pomáhať v protinacistickom odboji (keď už nemohla zachrániť svoju rodinu), pokračovala vo výcviku v britských špeciálnych jednotkách (pod menom Ada Robinson).

Po vypuknutí Povstania v auguste 1944 sa nechala vysadiť na povstaleckom Slovensku, kde primárne v Bystrici organizovala zázemie pre uprchlíkov zo zvyšného územia a hľadala po okolitých horách roztratených amerických a britských výsadkárov. Keď koncom októbra Nemci obsadzovali mesto, ušla so skupinou Židov do lesov v blízkosti Bukovca. Zakrátko ich vystopovali. Na úteku pred Nemcami padla do zajatia Vlasovcov (vojenského oddielu Rusov, ktorí bojovali na strane Nemecka). Po asi mesačnom väznení ju zastrelili v Kremničke spolu s ďalšími 250 osobami židovskej národnosti.

Návrat do horiaceho domu © 2014

Anna Grusková Chavivin životopis rámcuje zábermi súčasnosti, o nič menej rozpornej než vojnová minulosť. Na jednej strane Chavivin veľký fanúšik Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea SNP, zábery na jej záhradu a najskôr plánovaný, v poslednom zábere už dokončený pomník. Strihy na zábery oficiálnych osláv Povstania so všetkým honorom a strojenosťou. Na druhej strane kotlebovci, brániaci sa zápalisto proti sionistom, liberálom a iným vrahom dobrých Slovákov.

Hovoriace hlavy patria hlavne pamätníkom, Chaviviným súčasníkom, ktorí ju poznali buď na Slovensku alebo v Izraeli, jej obrázky máme z (nemnohých zachovaných) fotografií, animovaných Andrejom Kolenčíkom. Režisérka stavia pred kameru aj Chavivine nasledovníčky – ženy vo vojenskej službe v Izraeli aj na Slovensku. Sú ich voľby motivované podobne ako Chavivine? Odpovede na slovenskej strane nevyhnutne ovplyvňuje 70 rokov mieru. (Potľapkajme sa za to.) Že režisérka stavia príslušníčky súčasnej generácie pred podobné otázky, za to si zaslúži pochvalu.

Zľahka sa otrieme o frivolnejšie prvky, Chavivinu promiskuitu a bisexualitu. „Komplikované vzťahy, ale vlastne normálne“, komentuje jej neter. Aby sa náhodou niektorí diváci necítili zmätene. Podľa Gruskovej „strašne málo vieme o našej minulosti, o ľuďoch, ktorí žili na Slovensku.“ Čo dokazujú aj slová Mičeva, keď vyratáva koľko (väčšinových) percent získal Kotleba v obciach ako Ostrý Grúň (vyvraždený a vypálený nacistami v januári 1945) alebo Čierny Balog (kde v novembri 44 Nemci upálili asi 60 Cigánov). Ak chceme o ľuďoch pred nami vedieť viac, neoplatí sa ich idealizovať a práve na to sú zmienky o Chavivinej neviazanosti a „výstrednosti“ dobré. Aby pred nami vyvstala plnokrvná žena s jej silami aj slabosťami, nie nejaká svätá panenka. Gruskovej aj tento zámer vyšiel.

Návrat do horiaceho domu © 2014

Navyše sa dlhšie sústredí na nosnú tému, ktorú v jej filmoch zastupujú rôzne postavy. Teraz je to Chaviva, predtým Gizi Fleischmannová, iná židovská hrdinka (dokonca sa s Chavivou poznali). Najbližšie chce Grusková točiť o Karpatských Nemcoch. Zámeru aj posolstvu môžu niečo vyčítať iba xenofóbi a cynici. Inak je to s niektorými realizačnými rozhodnutiami. Myslím napríklad na pokus o dramatizáciu útoku na kolibu, kde sa ukrývala partizánska skupina. Snažia sa to uhrať cez roztrasenú kameru, skokový strih, nahrané zvuky streľby a výkriky, ale keď je vidno, že nebude nič vidno, záujem sa vytráca.

Okrem drobných technických nedostatkov niekedy sa strácajú aj súvislosti (pri takom množstve ústnych informácií). Komentár v prvej osoby je štylizovaný, akoby sa nám Chaviva prihovárala z archívnych nahrávok. Postprodukčné zvyšovanie dojmu autenticity aspoň na mňa účinkuje práve opačne. Pri filme, ktorého autori si kladú za úlohu rozkladať mýty, považujem simulácie tohto druhu za problém alebo aspoň potenciálny zdroj rozporu. Priamu reč prednáša skúsený herecký hlas, je čiastočne rekonštruovaná z Chaviviných listov, čiastočne zo svedeckých výpovedí a čiastočne vymyslená autorkou. Ak iným divákom pomáha predstaviť si konkrétnu Chavivu pred sebou, potom plní účel.