Mami!

Juraj Kovalčík
Juraj Kovalčík
Recenzie

Mami! (Mommy, 2014)Originálny názov: Mommy

Žáner: psychologická dráma
Minutáž: 138 minút
Krajina: Kanada
Rok: 2014

Réžia: Xavier Dolan
Scenár: Xavier Dolan
Kamera: André Turpin
Strih: Xavier Dolan
Hudba: Noia

Hrajú: Anne Dorval, Suzanne Clément, Antoine-Olivier Pilon, Patrick Huard a ďalší

Od Xaviera Dolana som videl minulý rok (tiež na Cinematiku) Toma na farme, kde si zahral hlavnú postavu homosexuála, ktorý prichádza na vidiecku usadlosť na pohreb svojho milenca. Nebohého rodina pritom nevie o jeho sexuálnej orientácii, ani o jeho skutočnom vzťahu k Tomovi.

Nastavenie slúžilo Dolanovi na rozohratie sadistickej a v istých chvíľach dosť akčnej drámy. Psychologická presvedčivosť Tomovej postavy v druhej polovici ustúpila akejsi posadnutosti alebo efektu, aký režisér chcel dosiahnuť. Efekt môže byť stále silný, pokiaľ máte vybudovanú toleranciu na prehrešku voči realizmu v hororovom alebo akčnom žánri.

V ďalšom filme Mami! (2014), ktorý Kanada poslala do nominácií na Oscara, stále iba 26-ročný Xavier Dolan mierne ustupuje od blýskavosti. Aj keď príbeh uvádza dystopicky vyzerajúcimi titulkami o hypotetickej zdravotníckej reforme v roku 2015. Dolan sa už vo svojich filmoch viackrát zaoberal narušeným vzťahom medzi matkou a synom, hlavne v čiastočne autobiografickom debute Zabil som svoju matku (2009). Mami! nadväzuje na túto tematickú líniu a žánrovo sa dá zaradiť ako psychologická rodinná dráma.

Mami! (Mommy, 2014)

Podľa jedného z fiktívnych novoprijatých zákonov môžu rodičia vo finančnej núdzi, pri fyzickom alebo psychologickom ohrození zveriť svoje dieťa ľubovoľnej verejnej nemocnici. Beztrestne. Diane Després, vdova okolo štyridsiatky, sa nechce vzdať svojho dospievajúceho syna Stevea. Dala ho do ústavu po manželovej smrti, pretože Steve trpí ADHD (poruchou pozornosti s hyperaktivitou) a máva násilné afekty. Keď v ústave podpáli jedáleň a pri požiari sa zraní ďalší chlapec, hrozí mu väzenie pre mladistvých. Die cíti, že potom by už nemusel byť schopný vrátiť sa do normálneho života. Berie si Stevea domov.

Anne Dorval už účinkovala v štyroch Dolanových filmoch a v Zabil som svoju matku hrala… matku. (A Dolan hral syna.) Jej postava Die si za tri roky od manželovej smrti a synovej inštitucionalizácie ako-tak upratala život: pracuje, má dom, auto. Steve (Antoine-Olivier Pilon) je však ako bôžik nespratnosti. Die zakrátko po jeho návrate prichádza o auto (po havárke bez jej zavinenia). Mešká kvôli nemu do práce, tak ju šéfová vyhodí. (Pravým dôvodom je, že na atraktívnu Die žiarli, aj keď okrem bežnej koketérie a zaliečania sa šéfovmu egu Die nerobí nič navyše.) A ešte sa jej naprostred cesty trhajú platové tašky plné nákupu z potravín.

Časté roztržky s pubertálnym synom by neboli nezvyčajné, keby Steve neohrozoval pri svojich výbuchoch hnevu Die na živote. Steve je síce zlatý citlivý, charizmatický chalan, talentovaný na umenie a nikdy sa nezastaví, ale keď mu rupne v bedni, nepozná… ani vlastnú mater. Útoky kompenzuje okázalými vyjadreniami lásky a dojemnou starostlivosťou. Čo už nezmôže vynahradiť, sú financie na živobytie. V zúfalom stave sa Die zoznamuje so susedkou Kylou (Suzanne Clément).

Žije v dome naproti s manželom a malým synom. Pracovala ako učiteľka, ale po istej nehode sa dlhodobo zotavuje doma, zajakáva sa a pôsobí, akoby mala problém s prejavovaním citov voči manželovi aj synčekovi. Upätú Kylu spočiatku šokuje Diina a Steveova výstrednosť, ich prechody medzi nehou a osočovaním. Ale súhlasí, že začne Stevea doučovať. Die si tak môže nájsť novú prácu, Steve neostáva doma bez dozoru a zároveň sa môže pripravovať na návrat do školy. Chce sa prihlásiť na slávne konzervatórium Juilliard.

Mami! (Mommy, 2014)

Po náročnom zoznamovaní si Kyla získa Steveovu dôveru a rešpekt. Aj jej samej akoby pravidelné úniky z vlastnej domácnosti prospievali. Občasné Steveove sexuálne výpady už zvláda s úsmevom. Steve sa podobne niekedy správa aj k Dii. Minimálne raz ju pobozká na ústa spôsobom, nápadne pripomínajúcim milenecký dotyk, nie bozk matke od poslušného synáčika. Keď sa už zdá, že obloha sa vyjasňuje a Dolan dokonca používa flashforwardový klip s vybranými medzníkmi úspešnej Steveovej budúcnosti (prijatie na Juilliard, frajerka, svadba atď.), prichádza ďalší zvrat. Rodičia popáleného chlapca z úvodu chcú od Die vysúdiť peniaze za ublíženie na zdraví. Veľa peňazí.

Die sa obráti s prosbou o pomoc na ďalšieho suseda, právnika Paula. Vedomá si, že je mu sympatická, ide s ním na rande. Schôdzka sa prevrhne na oidipovskú kuca-pacu: Steve ich celý čas sprevádza a na Paula žiarli z celého srdca. Aby na seba strhol pozornosť, spieva v karaoke Vivo per lei od Andreu Bocelliho, venovanú mame. Spieva otrasne, takže hudbu asi na Juilliarde študovať nebude. Štamgasti sa mu vysmievajú a Steve sa nechá vyprovokovať k ďalšej bitke.

Život je pre Die a Stevea ako horská dráha: hore-dole. Pre ich vulgárnosť, vyzývavosť, aroganciu a neschopnosť cúvnuť sa s nimi ťažko sympatizuje, ale tu si Dolan pomáha neprehliadnuteľným formálnym rozhodnutím, keď obraz vtesnáva do formátu 1:1 počas väčšiny trvania filmu. Odôvodňuje to tak, že dnešný typický širokouhlý formát by mu zamedzil priblížiť sa k charakterom, ako potreboval. „Snažiť sa dostať do toho domu a filmovať týchto ľudí v (širokouhlom) pomere strán by bolo nevhodné.“ Dalo by sa namietať, že film sa odohráva v rôznych prostrediach a exteriéroch, nielen v Diinom dome, a že pokiaľ v zábere dominuje ľudská tvár alebo postava, divácka pozornosť sa sústredí na ňu, nie na pozadie.

Mami! (Mommy, 2014)

Ale Dolan štvorčekový formát potrebuje, aby ho v zriedkavých momentoch, spojených so spokojnosťou, šťastím až eufóriou mohol roztiahnuť do širokouhlého. Rovnako potrebuje rozostrené a spomalené zábery a hudbu: Eiffel 65, Dido, Céline Dion, Bocelliho, Oasis a iné popové hviezdy spred 15-20 rokov. Keď sa znenazdajky rozšíri obraz a rozozvučí sa Wonderwall, neexistuje, aby vás to nevytrhlo z deja. Čo chce Dolan dosiahnuť? Lepšie pochopenie vnútorného života postáv? Emocionálne uvoľnenie divákov pred nasledujúcimi krušnými chvíľami? Existuje obohranejšia skladba z 90. rokov ako Wonderwall? Dôležitejšie (minimálne pre Dolana) je však emocionálne preplnenie až patetickosť piesne. Slúži ako potvrdenie, že za svoje city sa nemusíme hanbiť, nech sme zdraví, chorí, v puberte či v kríze stredného veku, lebo nakoniec sa vždy pretlačia na povrch, možno už nezvládnuteľne.

Mami! končí súčasným songom, Born to Die. Lana Del Rey spomína na vzbury 50.-60. rokov, v jej letargickom prejave sa skrýva jednak poučený odstup až výsmech z naivity predchádzajúcich generácií mladých ľudí a ich ideálov a zároveň bolestný spodný prúd túžby po prebúraní sa z vlastnej kocky (štvorčeka). Pri Dolanovi je hlavný zdroj napätia v tom, že neviete, či práve uráža váš vkus alebo odhaľuje z vášho vnútra viac, ako by ste si priznali sami.