Transformers: Pomsta porazených

Nebudeme predstierať (hoci film sa o miernu kamufláž usiluje), že séria Transformerov pestuje v nadstavbe podobenstvo o rytierskych skutkoch a univerzálnych pravdách, ktoré sú vlastné všetkým civilizáciám. Zabudnime na chvíľu na Oskarovo dojímavé apely a pripomeňme si počiatky kinematografie. Okrem vzrušenia z prekračovania hraníc a nových objavov film napredoval tak rýchlo najmä preto, lebo ponúkal nevídanú zábavu a pohľad na veci, ktoré ľudské oko nikdy nemuselo naživo uzrieť. Pokračovanie úspešnej robotickej série je dôkazom toho, že ak je remeslo odvedené dobre, tak to na uspokojivý zážitok stačí.

Prvá kolekcia nápaditých hračiek sa v regáloch obchodov objavili pred dvadsiatimi piatimi rokmi, krátko na to sa rozbehol aj kreslený seriál a už v toku 1986 uzreli oči divákov prvý film The Transformers: The Movie, ktorý nemal očakávaný úspech. Napriek tomu sa impérium úspechu rozrastalo na všetky kontinenty a pokračovalo sériami komiksov, kreslených noviel a novými generáciami hračiek a frakciami robotov, ktorí na seba brali podobu dinosaurov, zvierat alebo ľudí. V najnovšom filme sa naozaj objavili aj nové druhy, ako napríklad ladný mechanický tiger či robot, ktorý sa dokáže rozložiť na niekoľko samostatných strojov.

Premiéra snímky s klasickým motívom „dobro víťazí“ sa zapísala do dejín ako druhá najvýnosnejšia v histórii a z kinosál sa naďalej valia hromady spokojných zákazníkov. Režisér Michael Bay je notoricky známy veľkofilmami (Armageddon, Pearl Harbour) a v poslednej dobe aj produkciou remakov (alebo podľa iných mrzačením) hororových klasík (3:15 zomrieš!, Texaský masaker motorovou pílou).

Nájdete ho všade tam, kde efektné spracovanie pochováva obsah pod čiernu zem a kde sa čokoľvek dá s trochou snahy a plnými vreckami peňazí premeniť na zaručený hit. Na scenári opäť pracovala dvojica z „jednotky“ Roberto Orci a Alex Kurtzman, ale tretieho člena zamenili za Ehrena Krugera, ktorý ich očaril svojou encyklopedickou znalosťou mytológie Transformerov. S ním na palube si mohli dovoliť zapliesť do deja hodný kus histórie z občianskych bojov medzi Autobotmi a Deceptikonmi. Štyri mesiace písania vyústili do prvej klapky už v máji minulého roku.

Typický plechový zvuk z predošlého filmu rozozvučí úvod, ale je prerušený hlbokým hlasom Optima Prima, vodcu Autobotov. Rozpráva o tom, ako sa jeho rasa zaplietla do pozemských dejín už pred tisícročiami a o prvých krvavých stretoch, ale aj o vzájomnej spolupráci, ktorú za posledné dva roky vybudovali. Problémom je, že roztržky medzi Deceptikonmi a Autobotmi sa stupňujú a predpovedajú príchod niečoho omnoho zlovestnejšieho. V tomto období sa mladý Sam Witwicky teší z normálneho života čerstvého vysokoškoláka, kým pri balení neobjaví úlomok zničenej Kocky, ktorá dokázala do takmer čohokoľvek vtisnúť život.

Jediným dotykom sa dajú veci do pohybu a jeho začnú prepadávať vidiny čudesných znakov rovnako, ako kedysi jeho pra-predka. Deceptikoni sa mobilizujú, aby sa znova pokúsili zvrhnúť Autoboty, a tým dosiahli obnovenie svojho rodu – samozrejme s nemalými deštrukčnými následkami. Na pozadí hlavnej dejovej línie sa odohrávajú aj menšie osobné príbehy, ktoré odpútavajú pozornosť od možného konca sveta a obohacujú scenár zábavnými a aj dojemnými momentmi.

Začnem najväčším (pre niektorých neprekonateľným), ale v rámci žánru a režisérskeho zámeru aj najnepodstatnejším negatívom. Transformeri: Pomsta porazených – ako to povedať jemne? – môže ideovo ponúknuť len toľko, koľko mu všadeprítomná akcia a megalomanské efekty dovolia. Takže nie veľa. To nemusí filmovým fajnšmekrom a klubárom vôbec voňať a nad filmom pokrútia nosom bez toho, aby mu dali šancu. Ak sa nad to však povznesiete, pohodlne sa usadíte a prepnete na čistú a nefalšovanú zábavu, viac ako dve hodiny vám ubehnú veľmi rýchlo a príjemne.

Ak sa aj niekedy pristihnete pri tom, že nerozumiete tomu, ako a kam sa dej posunul, nič sa nedeje – nestihnete sa ani začudovať. Počítačová animácia kombinovaná s drsnou silou a poletujúcimi iskrami sú výborne dávkované. Film veľmi zručne narába s dynamikou príbehu a postrannými motívmi, ktoré prinášajú zábavné momenty, na ktoré tak skoro nezabudnete. Ani táto snímka sa úplne nevyhne klišé, ale tieto momenty nie sú ani zďaleka dominantné a temer neprekážajú. To, čo robí z Transformerov jeden z najstráviteľnejších „akčňákov“, je fakt, že úplne postráda neporaziteľných a adrenalínom napumpovaných nasrdených superhrdinov, ktorými Hollywood zásobuje kinosály na tony.

Do filmu sa vrátili všetky pôvodné postavy a do pozemských a i tých mechanických radov pribudli aj nové, ktoré sa veľakrát do dva roky starého úvodu série nezmestili. Okrem striedmeho a dobre usmerneného výrazu detských hviezdičiek v prvej línii sa na plátne potešíte aj z návratu filmových rodičov Kevin Dunn a Julie White. Rovnako ako takmer všetky vedľajšie postavy, aj oni sa našli v omnoho komickejšej polohe. Na scéne nebude chýbať ani John Torturro, prepustený agent Simmons, ktorý balansuje napätý ráz filmu. V tomto smere mu štipľavými poznámkami a temperamentom dopomáha aj malý robot, ktorý na seba preberá podobu autíčka. Z hereckého obsadenia vyniká aj postava konšpiračného fanatika a Samovho spolubývajúceho v jednom balení stelesnený talentovaným Ramonom Rodriguezom.

Mimozemské kapoty podfarbuje znova hudba Steva Jablonského, ktorý s Michaelom Bayom spolupracoval okrem prvého dielu aj na niekoľkých jeho skorších filmoch. Pri tomto si na spoluprácu prizval aj skupinu Linkin Park, ktorá pre film zložila titulnú pieseň a jej motív sa niekoľkokrát objavuje aj počas neho. Celý soundtrack a hlavne zvuk elektrických gitár sa k plecháčom výborne hodí.

Ak teda tvrdohlavo trváte na tom, že kvalitný film vás musí vnútorne obohatiť, Transformerom sa radšej vyhnite (ak vôbec prenikli do vašeho kultúrou pestovaného rozhľadu). Ak sa však na nich pozriete rovnako ako ich tvorcovia – ako na skvelú zábavu, nebudete banovať. Hoci sa v ňom mihnú chvíle pripomínajuce kultový Matrix, Pomsta porazených je nápaditá, zábavná i napínavá a vizuálne veľmi dobre zvládnutá. A ako to v Hollywoode býva, z čoho padajú peniažky, to treba potriasť silnejšie, takže o tri roky sa môžeme tešiť do trojice na ďalší film.

---