Sin City – mesto hriechu, druhý názor

Komiksová adaptácia Sin City – Mesto hriechu vzbudila veľký rozruch nielen na našej stránke, ale aj v rozličných médiách po celom svete. Úplne rozdielne bol film prijatý v severnej Amerike (na IMDb sa film krátko po uvedení do kín dostal do rebríčka 250 najlepších filmov a momentálne mu patrí miesto číslo 91) a inak v Európe. Sin City sa od väčšiny podobných filmov líši svojím spracovaním, a to tak, že sa jeho tvorcovia na čele s režisérom kultového Desperada Robertom Rodriguezom pokúsili presne preniesť stránky komiksu na filmové plátno. Rodriguez sa ani veľmi netajil tým, že pre film urobil už dosť roboty samotný autor komiksu Frank Miller, keďže Rodriguez neskopíroval len príbeh a postavy, ale presne všetko, čo je v komikse. A to je pre množstvo divákov nestráviteľné.

Keďže má byť prepis presný, postavy presne hovoria to, čo majú komiksové postavy napísané v bublinách okolo obrázkov. V komiksoch je bežná vec, že tieto texty neobsahujú len rozhovory medzi postavami, ale aj to, čo si dané postavy myslia a aký je ich momentálny duševný stav. A presne tieto texty zaznievajú vo filme ako neustále voice-overy (jednoducho niekto neustále kecá okolo). A pritom film je vlastne umelecký druh, v ktorom sa emócie a pocity majú vyjadrovať pomocou scén zachytených kamerou a nie primárne pomocou komentárov jednotlivých postáv. A tak väčšine divákov (najmä v Európe) toto kecanie postáv veľmi vadilo a tu je jeden z hlavných rozdielov oproti USA. Jednoducho, keď Američania čítajú komiks, tieto rečí postáv vytvárajú atmosféru jednotlivých komiksov, a to sa práve snažil Rodriguez preniesť do filmu.

Pretože Američania čítajú komiksy ako u nás deti čítajú detské knižky (aj keď práve Sin City je príklad komiksu skôr pre dospelých), tak sú odmalička navyknutí na zobrazenie príbehu, ktoré nie je a ani sa nesnaží byť realistické. V komikse vystupujú značne zjednodušení hrdinovia, ktorí bojujú proti zlým protivníkom vo svete, ktorý sa vždy od nášho aspoň trochu líši. Či už tým, že hrdinovia majú superschopnosti (Batman, Spiderman alebo Fantastická štvorka) alebo ich svet je takou horšou verziou toho nášho. A to je prípad sveta Sin City, kde ani kladní hrdinovia nie sú veľmi čistí, nieto ešte záporní. V Sin City vládne korupcia, násilie a zneužívanie moci. Scény z tohto komiksu sú plné násilia, postavy na seba kričia jednu hustú hlášku za druhou a v podstate základom celého komiksu je jeho efektnosť. Film ani zďaleka nestavia svoj príbeh na nejakej hlbokej myšlienke. Hlavná je zábava.

Spracovanie musí byť celé ako v komikse, a tak aj vizuálne sa film veľmi približuje obrázkom. Film je až na pár výnimiek spracovaný v čiernobielom šate a snaží sa vyzerať ako starý film žánru noir. Kto videl trailer, ten vie, ako sa film približuje komiksu.

Keďže ale postavy neustále niečo komentujú, na hudbu nezvýšilo veľa miest, čo mrzí asi dosť ľudí, pretože Rodriguez mal vo všetkých filmoch výbornú hudbu. Navyše pomáhal vyberať hudbu aj do Tarantinovho Kill Bill, ktorý mu na oplátku zrežíroval jednu scénu zo Sin city, som zvedavý, či viete ktorú. A tak hudba zaznie iba na niekoľkých miestach a ani si ju veľmi nezapamätáte.

Podľa mňa jednou z málo slabín filmu je trochu nevyváženosť scenára, alebo skôr nevyváženosť výberu epizód filmu (pretože film je poskladaný z troch komiksových kníh). Stredná poviedka je viditeľne slabšie ako dve zvyšné, aj keď tiež má niečo do seba (možno je to aj tým, že hlavného hrdinu v tejto poviedke hrá trochu slabší Clive Owen. A tu sa dostávame k hercom, ktorých je vo filme požehnane. Hlavného hrdinu v jednotlivých poviedkach postupne hrajú Mickey Rourke, Clive Owen a Bruce Willis, a okrem Owena svoje úlohy zvládli na výbornú (najmä mohutný Rourke). Rovnako dobrí sú aj mužskí herci vo vedľajších úlohách, ako napríklad Benicio Del Toro alebo Elijah Wood. Horšie je to už so ženským herečkami. V súvislosti s filmom bola v médiách najviac spomínaná mladá hollywoodská star Jessica Alba, ktorá ale vo filme herecky veľmi nezažiarila (aj keď tancovanie okolo tyče je šlo veeeeeľmi dobre :). Zvyšok obsadenia nie je až taký výrazný, okrem Alexis Bledel, u nás známej z teenage seriálu Ženy z rodu Gilmorovcov, si asi nikoho veľmi nezapamätáte (skôr oblečky ženských hrdiniek sú lepšie na zapamätanie).

Keď som sa chystal na Sin City, čakal som netradičné spracovanie komiksu, na ktorom sa budem baviť. Nečakal som žiadny hlboký zážitok, len zábavu. A to som aj dostal. Spočiatku mi aj vadili tie neustále voice-overy, ale postupne som si na to zvykol a nechal sa unášať zaujímavým filmom, ktorý splnil, to čo som od neho vyžadoval. Nič viac, nič menej.

---