Koža, v ktorej žijem / La piel que habito, 2011 © Continental Film Koža, v ktorej žijem / La piel que habito, 2011 © Continental Film

Almodóvar sa vo svojom najnovšom počine nechal uniesť. A vlastne unáša i nás smerom k pochybnostiam o všetkom ľudskom. Je možné vziať človeku život bez toho, aby ste ho zabili? Ako zlomiť ducha bez toho, aby ste na tele zanechali jedinú jazvu? Čo nám dáva právo povyšovať sa nad zákon a prírodu? A, hlavne, kto stanovuje hranice medzi bielym a čiernym?

dráma
2011 / 118 min. / MP 15

Originálny názov
La piel que habito

Španielsko

Réžia
Pedro Almodóvar
Scenár
Pedro Almodóvar, Agustín Almodóvar, Thierry Jonquet
Snímka je žánrovo veľmi pestrá – od drámy cez sci-fi až k trileru s občasnými romantickými i komickými prvkami. Pravda, filmová postmoderna je žánrovo bujará, ale v rukách kohokoľvek iného by mohol tento kokteil nechtiac vybuchnúť. Pedro Almodóvar však nie je hocikto a za zjednocujúci prvok si zvolil napätie, ktoré je prítomné už od prvej minúty. Vďaka tomu je viac než trefný popis samotného režiséra: Koža, v ktorej žijem je „hororovým príbehom bez výkrikov a strachu“. Veľkú zásluhu na zvláštnej atmosfére má skvelá hudba – raz klasicky inštrumentálna, inokedy elektronická – španielskeho skladateľa Alberta Iglesiasa, ktorý sa momentálne uchádza o cenu Americkej akadémie za film Jeden musí z kola von (Tinker Tailor Soldier Spy, 2011).

Robert Lengard (Antonio Banderas) je bravúrny plastický chirurg a vedec, ktorý genetickou modifikáciou vyvinul kožu odolnú proti popáleniu, ktorá by mohla znamenať revolúciu. To, že experimentoval priamo na ľudskej bytosti, si samozrejme nechal pre seba. Jeho pokusnou myškou bola atraktívna Vera (Elena Anaya) uzamknutá v jeho dome. Do tejto podivnej, ale aj stabilnej situácie zasiahne neohrabaný Zeca. Jeho matka Marilie (Marisa Paredes) sa stará o Robertovu domácnosť. Zeca na úteku pred zákonom nájde úkryt práve v Robertovom dome. Tiež by sa rád zbavil škaredej jazvy, ktorá ho jednoznačne usvedčuje z lúpeže. Aby Roberta donútil operovať mu tvár, rozhodne sa vziať Veru ako svoju rukojemníčku.

Koža, v ktorej žijem / La piel que habito, 2011 © Continental Film

Herci, známi či nie, sa vždy pod Almodóvarovým vedením menia na anonymné postavy, ktoré s veľkou presnosťou vedie k spoločnému cieľu. To, čo vidíme, teda nie je svetoznámy Antonio Banderas, ktorého účinkovanie vo filmoch je v poslednej dobe založené iba na prítomnosti na pľaci. Tentoraz je to nanajvýš talentovaný a hĺbavý herec, režisérov nástroj, ktorý v sebe dokázal skĺbiť rafinovaného šialenca, oddaného otca a vzrušujúceho muža s nevídaným intelektom a neodškriepiteľnou charizmou. A to všetko s takou prirodzenosťou, že čokoľvek menej dokonalé by film roztrieštilo na nesúrodú zlátaninu. To isté platí i o Elene Anayovej a Marise Paredesovej, ktorých mená nie sú ani zďaleka tak zvučné, ale o reálnosti svojich postáv vás nemusia vôbec presviedčať.

Táto dráma je nepríjemnou, ale i pútavou štúdiou, pretože vďaka nej zistíte, ako málo vás naozaj delí od človeka, ktorý dokáže spáchať nevysloviteľné veci. Almodóvar je fascinovaný pomstou a tým, že ktokoľvek je schopný vziať život. Pod tlakom smútku a rodinnej tragédie sa komukoľvek môže pred očami črtať zdanlivo spravodlivý, ale krutý trest pre vinníka. Čo nám bráni v jeho realizácii? Sú to iba fyzické možnosti, guráž, inteligencia… alebo trpezlivosť? Toto všetko, keď do seba napokon zapadne, nevyvolá vo vás strach, ani hnus – iba čistú hrôzu, pretože Almodóvar dal činom vo filme takú formu, ktorá môže byť reálna a stačí jej na to málo. A toto vedomie je paralyzujúce.

Koža, v ktorej žijem nie je filmom na príjemný sobotný večer. Viac otázok kladie, ako zodpovedá a aj keď má skoro dve celé hodiny, napätie počas nich ani na moment neupadá. Či sa vám bude páčiť, čo snímka ukazuje, a či vám ju odporúčam sú dve nesúvisiace otázky. Odpoveď na tú druhú je: „Áno.“