Duchovia Inisherinu
Koniec jedného priateľstva

Martin McDonagh bez debaty patrí medzi najkreatívnejších a najzaujímavejších tvorcov súčasného filmu. Ukázal to v debute V Bruggách (r. 2008), následne aj v (hriešne nedocenenom) Sedem Psychopatov (r. 2012). Jeho tretí režijný zárez, Tri billboardy kúsok za Ebbingom (r. 2017), bodoval na Oscaroch a potvrdil, že kedykoľvek usadne za kameru, máme očakávať veľké veci. Teraz sa londýnsky rodák vrátil s filmom Duchovia Inisherimu (v origináli The Banshees of Inisherin).

Nachádzame sa na začiatku 20. storočia, na drobnom írskom ostrove menom Inisherin. Na území Írska v tomto čase prebieha krvavá občianska vojna, pre obyvateľov Inisherinu však ide maximálne o zvukovú kulisu. Denne načúvajú delám a strelám, no mimo toho si žijú pokojným a predovšetkým nudným životom.

Motív nudy a prázdnej existencie je centrom diania, vyjadreným prostredníctvom dvoch hlavných postáv. Colin Farrell a Brendan Gleeson hrajú najlepších priateľov… až do chvíle, kedy sa druhý menovaný zdanlivo bezdôvodne rozhodne dlhoveké kamarátske puto pretrhnúť. Postava Farrella náhlej zmene nerozumie, nedokáže sa s ňou identifikovať. Jednoduchý Pádraic (Farrell) na ceste za odpoveďou i v nádeji za obnovou vzťahu eskaluje predostretý konflikt-nekonflikt.

McDonagh je popri točení pre strieborné plátno oceňovaným divadelným režisérom. Divák to môže vzdialene cítiť v každom z doterajších štyroch filmov, a to vďaka bujarým, komplexným dialógom. Tie sú spravidla ostré a k veci; implementuje sa u nich čierny a morbídny humor, nadávky, priamosť a veľa z nich je citovania-hodných. Čaro týchto výmen je posilnené faktom, že McDonagh tieto prívlastky mieša a používa ich niekoľko naraz. Sledujúci je následne svedkom bizarných situácií a nevie, či sa smiať, plakať, alebo šokovane prežívať dramatickú stránku daného okamihu.

Sila replík by sama o sebe nebola dostatočná, ak by neboli po ruke výnimočne hrajúci aktéri. Pre Farrella je to tretia spolupráca s režisérom, pričom s Gleesonom sa stretol už vo filme v Bruggách. Okrem bezchybne hrajúcej hlavnej dvojky dopĺňajú dynamiku deja nemenej presní Barry Keoghan a Kerry Condon. Nominácie na plešatú sošku sú u celého kvarteta na mieste.

Technická stránka je neprekvapivo dobrá. Kamera Bena Davisa nás necháva pokochať sa rázovitým terénom ostrova a vyzdvihuje intímnu a nudnú atmosféru tunajšieho mestečka. Dramaturgii a eskalácii kamarátskeho rozkolu praje zase hudba Cartera Burwella.

Napriek tradičným autorským devízam a suverénnemu herectvu je toto najslabší režisérov počin. V prvom rade pretože predchádzajúce tri sú takmer dokonalé záležitosti, v rade druhom kvôli prílišnej riedkosti deja. Filmy primárne hnané charaktermi vedia byť nemenej kvalitné ako kúsky sústreďujúce sa v prvom rade na zápletku. Samotný námet prerušenia vzťahov z existencialistických pohnútok a konfrontácia vlastnej smrteľnosti si však zaslúžili viac, než čo nám tvorcovia prezentujú. Lahodne ponurá nátierka z hlavnej idey je natretá príliš natenko.

Duchovia Inisherimu nie je film pre každého – ako ostatne všetky McDonaghove tituly. Od diváka požaduje ústretovosť, za ktorú ho odmeňuje dávkou poctivo namiešanej depresie. Motívy a filozofia pracujúca s konceptom nudy, veľkých životných rozhodnutí a koncentrovania sa na vlastnú identitu si ale žiadala viac substancie a lepšiu vypointovanosť. Navzdory predchádzajúcej vete sme rozhodne dostali kvalitný kinematografický príspevok, ktorý si zaslúži chválu, uznanie a oplatí sa ho vidieť.