© CinemArt

Krajina stredozápadu, malé mesto, svojrázne postavičky. Americana. Pred siedmimi mesiacmi tu ktosi znásilnil a zavraždil tínedžerku. Vyšetrovanie sa nikam nepohlo. Mildred Hayes, matka obete, si prenajme tri billboardy na odľahlej ceste, ktorou chodia „iba stratení a retardi“. Stojí na nich postupne:
„Znásilnená, keď zomierala.“
„A stále žiadne zatknutie.“
„Ako to, náčelník Willoughby?“

dráma, čierna komédia, krimi
2017 / 115 min. / MP 15

Originálny názov
Three Billboards Outside Ebbing, Missouri

Veľká Británia / USA

Réžia
Martin McDonagh
Scenár
Martin McDonagh
Prvý si ich všimne Willoughbyho podriadený Jason Dixon a čoskoro o nich vie celé mesto. Verejná mienka je rozdelená. Niektorí Mildred podporujú, iní sa snažia dosiahnuť odstránenie „negatívnej reklamy“. Miestneho kňaza pošle, slušne povedané, domov. Násilníckého exmanžela (teraz s devätnásťročnou frajerkou) sa zbaví tiež s pomocou dospievajúceho syna Robbieho. Robbie, mimochodom, matke tiež zazlieva, že mu takto pripomína rodinnú tragédiu, akoby na ňu nemyslel dostatočne.

Prichádza za ňou aj Willoughby. Nežiada ju, aby billboardy stiahla. Chápe jej nespokojnosť. Vysvetľuje, čo v prípade miestna polícia spravila. Potom jej hovorí, že má rakovinu a zomiera. Čo Mildred spolu so zvyškom mesta už dávno vie. Takže toto na ňu nezaberie. Billboardy ostávajú. Napätie sa stupňuje.

Od Martina McDonagha, scenáristu a režiséra írskeho pôvodu, mám v pamäti dva kusy, V Bruggách (2008) a Sedem psychopatov (2013). Tri billboardy sú vlastne len tretím celovečerákom, ktorý v živote spravil, ale to s pripomienkou, že podstatnú časť profesionálneho života sa venoval divadlu, než prešiel do média, ktoré je vraj jeho srdcu bližšie.

Bruggy boli divácky i kriticky zásahom do čierneho, a tak sa po nich ani nebolo kam ponáhľať. McDonagh si podľa vlastných slov chcel užiť nejakú zábavu, preto druhý film prišiel o päť rokov, hoci v hlave ho mal najneskôr už po dokončení prvého. Sám som nadšenie úplne nezdieľal, zdalo sa mi, že postavy príliš často hláškujú na úkor iného typu humoru, celá zápletka mi prišla neuveriteľná (a záver ma z filmu úplne vykopol). Ale bavil som sa. Niečo podobné som cítil aj pri Psychopatoch. V istých ohľadoch mi boli sympatickejší, preháňalo sa tam transparentnejšie.

Tri billboardy bývajú prirovnávané k filmom bratov Coenovcov, čo vôbec nie je od veci. Hlavnú postavu Mildred hrá manželka Joela Coena Frances McDormand. Hrala už v coenovskej prvotine Blood Simple (1984) a najvýraznejšiu postavu predviedla asi v kultovom Fargu (1996). Kým Fargo využíva reálne existujúce mestá v Severnej Dakote a Minnesote, mesto Ebbing sa nenachádza v Missouri ani nikde inde v USA.

© CinemArt

Paralely v obsadení a prostredí nezavážia až tak ako spojenia v rozvíjaní zápletky, charakteroch a žánrovom filtri. Coenovci majú takisto sklon k cynickému hromadeniu nešťastných „náhod“, udalostí, ktoré pri pozornejšom pohľade vyplývajú skôr z nedokonalostí a vlastností postáv, vrhnutých do deja. Keď sa raz roztočí špirála, veci sa im vymykajú spod rúk a ony reagujú podľa svojich schopností a možností. Väčšinou „nesprávne“, teda tak, aby sa kolotoč krútil čoraz zbesilejšie až ich prepletené osudy vyústia do často násilného, úchvatného finále.

Vidieť ľudí takto znamená v podstate si z nich uťahovať, aj keď téma je smrteľne vážna, čím sa Coenovci tak ako McDonagh pohybujú prevažne v žánrovom poli čiernej komédie. Mildred má nabrúsený jazyk, čo ukazuje vo viacerých scénach, hlavne pri odfajčení kňaza. Obsah jej repliky sa dá považovať za solídny argument. Iba jeho formulácia je čisto filmová.

Napadá mi pri tom scéna z Maltézskeho sokola (1941), keď Humphrey Bogart ako Sam Spade podobnou kadenciou omračuje štátneho zástupcu a zastavuje svoju tirádu, aby sa spýtal stenografa, či stíha zapisovať. Stenograf prisvedčí a Bogart ho pochváli: „Dobrá práca.“ Scenár tu požmurkáva na divákov, pousmejete sa nad sebairóniou. Frances McDormand si svoje repliky užíva rovnako ako Bogart (právom, sú napísané takisto brilantne). Tri billboardy postupne vŕšia vypäté až extrémne scény, no McDonagh si dáva veľký pozor, aby svoj film nevykoľajil do priepasti sebareferencie. Možno mal dosť ozvien v Psychopatoch.

Scéna požiaru policajnej stanice potom vyznieva komicky, ale nie ironicky ani metareferenčne. Mildred v noci hádže policajtom do okien Molotovove koktejly, lebo si myslí, že to oni podpálili jej billboardy. Jej prvý omyl, lebo sa neskôr ukáže, že to bol niekto iný. Predtým telefonuje na oddelenie, aby sa uistila, že tam nikto nie je. Druhý omyl, lebo na stanici sa práve nachádza prepustený Dixon (Sam Rockwell).

V ušiach má slúchadlá a so zaujatím si číta list od Willoughbyho, takže si rastúce plamene všimne až po hodnej chvíli. Tu sa McDonagh pohybuje na hranici uveriteľnosti, ale výsledný komický efekt pri ohrození života stojí za to. Dixon je v doterajšom priebehu vykreslený ako ten sprostejší policajt (okrem toho násilnícky a implicitne rasistický a homofóbny).

Od väzenia Mildred zachráni ďalšia, tentoraz šťastná zhoda. Na mieste je prítomný trpaslík James (Peter Dinklage) a ochotne poskytne Mildred alibi výmenou za rande. Aj keď sekvencia udalostí vyzerá podozrivo, dej ich logicky odôvodňuje, nič sa nestane bez zmyslu. Že James má na Mildred slabosť, sa ustanovuje skôr v barovej scéne. Podobne nás McDonagh informuje aj o dôvode, prečo je v danom čase Dixon s listom na oddelení. A že rád počúva hudbu na slúchadlách, vďaka čomu chvíľu ignoruje vonkajšie dianie už v jednom prípade pred požiarom.

© CinemArt

Martin McDonagh nepochybne vie vytvoriť pamätné postavy a zápletky, v ktorých sa dokážu prejaviť. Až máte chuť zájsť do baru v Ebbingu a dať si pivo s jeho obyvateľmi, dozvedieť sa o nich viac. Vskutku, niektorí sú takí pamätihodní, že by si zaslúžili viac priestoru pre svoj príbeh, najmä Dinklageov James a exmanžel Charlie Johna Hawkesa.

Kým v predchádzajúcich filmoch prevládala satira nad úctou k postavám, v Troch billboardoch sa McDonagh pokúša o ucelenejšie poňatie. Všetci alebo takmer všetci môžu predviesť dobré vlastnosti na vyváženie zlých. Najvypuklejšie sa to prejavuje u Dixona, ktorému Willoughbyho „pastiersky“ list obracia priority.

Účinnosť McDonaghovho pokusu o zbližovanie jednotlivcov a upevnenie rozdelených komunít vymedzuje existencia postáv v akomsi vyvýšenom stave vedomia. Nepôsobí to prísne realisticky, príliš veľa ľudí v príliš malom priestore a časovom úseku koná extrémne. Je to model, obrovské rozpory obrovskej krajiny kondenzované do jedného fiktívneho mikrosveta.

Už len pre túto ambíciu – V Bruggách a Sedem psychopatov boli len o málo viac než bizarné historky o bizarných charakteroch – považujem tretí film Martina McDonagha za jeho najlepší. No možno okrem dialógov Tri billboardy veľmi nevyčnievajú z toho, čo Coenovci robia posledných tridsať rokov, a keď vám čierny humor až tak nevyhovuje, teda máte radi svoje sociálne problémy amerického vnútrozemia podané vážnejšie, skôr by sa vám z roku 2017 hodil Wind River.