Aladdin
Rodinný film od režiséra gangsteriek ničím neprekvapí

Aktuálna stratégia štúdia Disney je jasná – spolu s dokonalou animačnou technikou dozrel čas na hrané (resp. realisticky počítačovo vytvorené) verzie ich najväčších klasík. Začalo sa to v roku 2017 filmom Kráska a zviera a pokračovalo vlani v marci Dumbom, májovou premiérou Aladdina a júlovým Levím kráľom.

Filmy lákajú (štúdio aj divákov) na známe motívy, na moderne vyrozprávaný príbeh s istotou zážitku a, hlavne, na nový facelift – veľkolepejší a realistickejší než je realita sama. Ako by sa dalo odolať. Na tento júl je naplánovaná premiéra hranej verzie príbehu o Mulan a ohlásené sú už aj hrané verzie Snehulienky, Bambiho, Pinokia, prequel k Aladdinovi o tom, ako sa džin dostal do lampy, Malá morská víla a Zvonár u Matky Božej. Chýba ešte niečo?

Nové generácie publika novej stratégii prajú – doposiaľ všetky uvedené filmy zaznamenali veľký komerčný úspech. Reakcie recenzentov sú, na druhej strane, zatiaľ vlažné. Tým filmom, ktoré Disney už predstavil, totiž chýba iný ako finančný motív a z pekného obalu vytŕča nesympatický oportunizmus. No ruku na srdce, ak by ste sedeli na riaditeľskej stoličke u Disneyho, tiež by ste hľadali spôsoby, ako ďalej ťažiť z bohatej a divácky obľúbenej filmotéky.

V každom vydanom filme sa pokúšajú o aktualizáciu tém a postáv – najväčší boost dostala doposiaľ vždy emancipácia ženských postáv. Chvályhodný zámer však zvyčajne zostal príliš zviazaný klasickým námetom a danou štruktúrou príbehu. Aladdinova princezná Jasmína sa azda ako prvá vymaní z reštrikcií animovaného originálu. Rada by narušila tisícročné pravidlá a stala sa sultánkou miesto toho, aby pasívne čakala na manžela, ktorý by na trón zasadol miesto jej otca. Sny jej konečne splnil enfante terrible britského filmu, Guy Ritchie, ktorý sa s vervou pustil do klasického disneyovského námetu – podieľal sa na scenári a chopil sa réžie tejto hranej verzie rozprávky Aladdin. Človeku srdce zaplesá, konečne sa teší na Disneyovku s twistom. Márne.

Guy Ritchie tu spojil svoje láskavé pochopenie pre hrdinu z ulice, akým je Aladdin, s novoobjaveným záujmom o rodinné filmy, ktoré pozerá s troma malými deťmi zo svojho druhého manželstva. Bolo by skvelé, ak by sa čosi z jeho gangsteriek – rýchle tempo, drzosť a ledabolý humor – obtrelo aj o túto disneyovku. Namiesto toho je Aladdin plný pre Ritchieho netypického pozitívneho sentimentu a nostalgického vzdávanie holdu originálu z roku 1992. Na konci filmu vás dokonca čaká celkom zbytočná, no veselá tanečná sekvencia, ktorá v samotnom režisérovi podľa vlastných slov, zanecháva príjemný necynický pocit zo sveta.

Ritchie nám teda trocha zmäkol, zvľúdnel a priniesol (svojim) deťom pekný, zábavný filmový projekt, ktorý je režijne nevýrazný a teda presne taký, aby zaujal široké publikum. Podpis štúdia Disney je výraznejší než podpis režiséra, takže výsledok má svoju úroveň – typovo dobre vybraní herci, bohaté kulisy a efekty, ladná a dynamická kamera, ktorá sa kochá bohatou výzdobou perzsko-arabskej kombinácie blízkovýchodného sveta. Jediné, čo trochu zaostáva je tempo rozprávania – niekedy je prirýchle, inokedy sa zas príliš spomalí a výsledná dvojhodinová minutáž tak môže byť pre deti pridlhá.

To by sa vyriešilo, ak by ste vynechali všetky muzikálové čísla – ale to si želám asi pri každom muzikáli, pretože hudobné vložky pričasto len opakujú to, čo už bolo povedané, do hraného filmu až tak plynule nezapadajú a okrem dĺžky by sa tým vyriešil aj problém s nevyrovnaným tempom rozprávania.

Do pamäte sa vám vpíše – a to sa dalo čakať – Will Smith v úlohe džina, ktorý sa v komédiách cíti ako ryba vo vode. Multitalentovaný herec strúha grimasy a pózy, a pritom nie je gýčový, spieva a tancuje, a pritom vám nelezie na nervy. Sympaticky si robí celý čas žarty zo seba, a tak nikdy nemusí tlačiť na pílu.

Aladdina – toho animovaného z roku 1992, ak ste dostali radšej chuť na klasiku, aj jeho hraného súčasníka – nájdete v čase korony vo videotéke služby HBO GO.

---