Filmových 100 minút sa minie rýchlejšie ako ono vrtkavé šťastie. Je to dôsledkom vizuálne príjemného prostredia, sympatických postáv a nápadom, s ktorým sa dá bez námahy identifikovať.
Day Shift je po dlhej dobe skutočne skvelým kúskom v netflixovskom šatníku. Priemerný scenár popretkávali tvorcovia s klišé a vylepšili vypiplanými akčnými scénami ako aj dobre obsadenými hercami na čele s Jamie Foxxom a Davom Francom.
Nebudem napínať. Rovno vravím, že pokus o kvalitatívne znovunastolenie sa vydaril. U Prey klapli v podstate všetky veci, ktoré mali a v ktoré sme dúfali.
Ak sa človek uskromní, a to nie priveľmi, a postačí mu zábava s funkčným dejom a funkčným protagonistom, neoľutuje. Ba čo viac, Lightyear znesie aj opakované pozretie.
Postaršia žena nervózne obstáva v hotelovej izbe. Prestrih na mladíka vychutnávajúceho kávu v podniku. Ešte niekoľko takýchto expozičných striedaní dvoch scén až sa ozve klopanie na dvere onej izby. Žena otvára dvere. V nich stojí spomínaný mladík. Takýmto štýlom uvádza režisérka Sophie Hyde diváka do sviežej, nehanblivej konverzačky o sexe, láske, vzťahoch, rodine, túžbe, a očakávaní – skrátka o živote ako…
Plusom je sympatický Rafa hraný Álexom Monnerom, no jediné, čomu jeho charizma pomôže, je zmiernenie prázdneho a na vlastnú škodu jednoduchého deja. V ňom sa stane všetko tak, ako to asi čakáte.
The Unbearable Weight of Massive Talent je vo svojej podstate výborným konceptom s excelujúcim protagonistom (Cage si to skrátka dáva vždy, keď môže) a slušnou súhrou dvoch hlavných postav, ktorý sa však bezpohlavne točiacemu režisérovi a odfláknutému scenáru podarilo utopiť v priemernosti.
Slovenským tvorcom by nezaškodilo spolupracovať s našimi južnými susedmi častejšie. Ak by totiž dopadol každý projekt iba z polovice tak uspokojujúco ako Iná svorka, slovenský divák by mal byť na čo hrdý – hoci väčší podiel výroby leží na pleciach našich susedov.
Skoro-romantická dánska dráma väčšinu poteší a nikoho neurazí, avšak nikto z nej nebude od nadšenia skákať ako žaba, ani mať chuť to vidieť viackrát.
Poliaci nakrútili jeden z najlepších filmov za posledných pár rokov. Vylíčenie pravdivej udalosti, ktorá je mementom cynických ohavností komunizmu, kedy život jednotlivca nemal žiadnu cenu a osobná identita bola nežiadúca, vás schmatnú už v prvých minútach.
Ako hovorí postava Soni v Ujovi Váňovi: čo môžeme robiť, musíme žiť svoje životy. Obohaťte si ten váš o celuloidové stelesnenie excelencie. Tento export z krajiny vychádzajúceho slnka patrí na piedestál filmovej tvorby.
Niekto tu síce tu a tam vystrelí, no prestrelky prakticky nejestvujú. Scenár si (in)kompetentní nechali prichystať niekým, kto sa zasekol v rokoch osemdesiatych, keďže je tu prítomné každé jedno mysliteľné klišé krimi-komediálnej sféry. Ak vám do polky deja nedopne, ako to dopadne, nemáte toho asi nakukaného práve veľa.