Po minuloročnom Zázraku Juraja Lehotského prichádza ďalší dlhometrážny hraný debut slovenského dokumentaristu. Jaro Vojtek, autor oceňovaných dokumentov My zdes, Hranica alebo Cigáni idú do volieb predstavuje v týchto dňoch a týždňoch poviedkový film Deti.
Chlapec leží v posteli a zvierajú ho chlpaté obruče strachu. Monštrá, príšery, zmutovaní zombíci, schovaní v tme. Aby o nich získal dôkaz, nosí na krku Polaroid a fotí si každú podozrivú okolnosť.
To, že je dokumentárny film o Paľovi Demitrovi veľmi dobrý, už asi viete. Viac ako 50 tisíc predaných lístkov za prvý týždeň premietania hovorí síce skôr o sile témy, ale reakcie drvivej väčšiny divákov sú nanajvýš pozitívne.
Minulý rok samostatná Slovákia oslávila sexi 20-ku. Producenti Zora Jaurová a Matyás Prikler pripravili k výročiu antologickú výpoveď 10 krátkych filmov od 10 rôznych režisérov o tom, aké to naše Slovensko vlastne je.
Keď sa Marek Brezovský v júni 1994 ako 20-ročný predávkoval heroínom, rozhýbali sa sily, ktoré dnes vedú tvorcov dokumentu Hrana k tvrdeniu: „Marek Brezovský je možno prvý slovenský umelec, ktorý sa stal slávnym až po svojej smrti.“
V roku 2009 Róbert Slovák začal točiť film s pracovným názvom Fabrika smrti, propagovaný ako prvý slovenský horor. Nebol však taký dobrý producent, ako si myslel, peniaze po pár dňoch nakrúcania došli a nové už nezohnal.
Banda amatérov vyrobila za 8 rokov a vraj za 3000 evri [oprava: 18000, také lepšie švajčiarske hodinky] retro zombie horor z prostredia slovenskej strednej školy v 80. rokoch. A vyzerá to rovnako ósam ako to znie.
Ľudia mávajú rôzne, niekedy fakt podivné hobby a pasie. Podajedni sa do veci zažerú až tak, že im prerastie cez hlavu. Práve takéto typy priťahujú Janu Minárikovú. V Homo ciris rozpráva príbeh milovníka rýb.
Ak ste v jobusovskom vesmíre noví, možno si práve ťukáte do čela a iných voľných priestorov na hlave, ale film robí kus dobrej a bezpečnej roboty, aby vás ubezpečil, že v tomto svete (a zvlášť v jeho strede) je recesia oficiálnou štátnou ideológiou.
Oblaky, letecký záber na krajinu, panoráma zvlnených hôr, diaľkový záber na jeleňa (medveďa, zubra, líšku, bobra, sovu…), detailný záber na jeleňa (medveďa, zubra, líšku, bobra, sovu…). Marián Geišberg, pateticky prežúvajúci slabiky o návrate divočiny.
Ani nie hodinový dokument Pavla Barabáša uzatvára jeho šesťdielnu sériu Príbehy tatranských štítov v koprodukcii s RTVS. Posledný diel rekonštruuje jedinečnú expedíciu: zimný prechod tatranského hrebeňa.
Mladý huslista dostane ponuku zahrať si s filharmóniou mesta Fongopolis. Zobudí sa, sadne na emhádečku, vystúpi na stanici a potrebuje už len nájsť správne nástupište, odkiaľ o päť minút odfrčí jeho expres.