Žáner: antológia
Minutáž: 112 minút
Krajina: SR
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Juraj Herz, Martin Šulík, Peter Kerekes, Zuzana Liová, Mišo Suchý, Ondrej Rudavský, Peter Krištúfek, Viera Čákanyová, Miro Jelok a Iveta Grófová
Scenár: Juraj Herz a Juraj Raýman, Marek Leščák a Martin Šulík, Peter Kerekes, Zuzana Liová, Mišo Suchý, Ondrej Rudavský a Juraj Raýman, Peter Krištúfek, Viera Čákanyová, Miro Jelok, Iveta Grófová
Po dvadsiatich rokoch od vzniku Slovenskej republiky (ale to ubehlo) vznikol priestor na celospoločenskú reflexiu existencie a fungovania samostatného štátu. Bokom neostala ani umelecká sféra. Producenti Zora Jaurová a Matyás Prikler sa rozhodli pripraviť antologickú výpoveď 10 krátkych filmov od 10 rôznych režisérov o tom, čo je to Slovensko. V ponovembrových dejinách našej kinematografie je to unikátny pokus a ani predtým by sme ekvivalent len tak ľahko nenašli.Okrem produkčného experimentu sa so Slovenskom 2.0 spája aj distribučný. Film mal zároveň premiéru na webe (pod značkou Piano, čiže pre tých, ktorí ho ešte nevedia obísť, za peniaze), v kinách a v televízii (RTVS). V tom istom čase vyšiel aj na DVD. Podľa vyjadrení producentov na Artfilme, rozdelenie do viacerých distribučných kanálov naraz malo skôr synergický ako rozptyľujúci efekt. Ak som ich správne pochopil, boli spokojní so sledovanosťou v televízii aj v Piane. O číslach z kín veľa nehovorili, pretože v tom čase sa ešte len rozbiehala druhá vlna premietaní. Ale vraj sú porovnateľné s filmami podobnej kategórie, t. j. s autorskými alebo artovými snímkami, ako boli za posledné roky taký Môj pes Killer, Zázrak či Priklerov vlastný Ďakujem, dobre.Všetkých režisérov spája slovenský pôvod, aj keď niektorí z nich väčšinou pôsobia inde alebo „pendlujú“. Každý z nich mal priestor 10 minút. Inak sa odlišujú, ako sa len dá: generačne, pohlavím, reputáciou (myslím slávou). Pôsobia aj v rôznych filmových druhoch, takže okrem typických hraných filmov antológia obsahuje aj dokument, experimentálny a animovaný film. Výsledok ponúka mnohofarebný mix žánrov a osobných prístupov. Zjednocujúcim prvkom by mala byť práve látka, „reflexia moderných dejín krajiny a zároveň reflexia slovenskej kinematografie v jej rôznych podobách.“
Presne v takom duchu sa nesie úvodná animácia Pravidlá hry Ondreja Rudavského. Pešiaci v celotelových priliehavých kostýmoch v nej ťahajú niekoľkoposchodovú konštrukciu, pripomínajúcu spoločenskú pyramídu alebo aspoň zložky štátnej správy v komunistickej diktatúre (policajti s obuškami, vyšetrovatelia, nad nimi byrokrati, nad nimi politici). Na najvyššom poschodí sa nachádza projektor, ktorý premieta archívne zábery zhruba z posledného polstoročia slovenskej histórie. Rudavský mašinériu ukazuje postupne, v čiastkových záberoch. Až po prechode všetkými poschodiami nám poskytuje pohľad na celé súkolie, nielen jednotlivé súčiastky. Ako vidíme, pešiakom-ťahačom je určený obraz z premietačky, doslova majú oči iba preň. Čo Rudavský zdôrazňuje tak, že na maskách tvárí majú všetci iba jedno obrovské oko, nič iné. Občas sa ocitáme na ich mieste, keď sami sledujeme nastrihané zábery Husáka, súdružských bozkov, spartakiád a prvých májov.Nápad industriálnej mašinérie štátu určite nie je nový, ale Rudavského obrazové spracovanie stále imponuje. Súkolesie sa, pravdaže, zadrháva, obrazy sa menia a s nimi figúrky na najvyšších poschodiach (alebo aspoň ich rovnošaty): perestrojka, revolúcia, rozdelenie federácie, vstup do EÚ, Gorila. Za anonymného pešiaka, na ktorého dopadajú šrapnely alebo obušky dejín, sa môže dosadiť každý z nás. A všetci spolu zodpovieme otázku, aké archívne zábery sa budú premietať o ďalšie polstoročie.Martin Šulík si ako pozadie (a titul) svojho príspevku vybral Pohreb prezidenta. Presnejšie Václava Havla, na Slovensku veľmi rozporuplne vnímaného predstaviteľa ponovembrových zmien. Prenos oficiálnej rozlúčky s Havlom sleduje v televízii dôchodcovský pár, pričom hodnotia jeho zásluhy o štát (áno, zaznie aj obľúbená mantra nacionalistickej propagandy, že Havel „zrušil zbrojovky“). Manželia sedia v byte v plnom zimnom oblečení, pretože čakajú na sanitku pre muža. Šulík sa teda zameriava na paradoxy života staršej generácie v „novej dobe“. V byte visia tak komunistické diplomy, ako aj obrázky Krista. Manželia sú nútení zobrať si nákladný taxík, lebo v nemocnici ich žiadanku stratili a súkromná ambulancia si pýta absurdný poplatok. Stará pani za mriežkou nákladného taxi roztrpčene komentuje: „Toto by sa za Husáka nestalo.“ Okrem subtílneho komentára k úrovni slovenského zdravotníctva kladie Šulík nástojčivý problém postavenia a dôstojného dožitia súčasnej dôchodcovskej generácie. Je pre nich jedinou nádejou už len posmrtný pokoj, odchod do „Božieho svetla“?
Po dvoch fiktívnych prácach prichádza dokumentaristický pohľad Viery Čákanyovej na tak trochu stratenú existenciu Mikea Gogulski, pôvodom Američana, ktorý prišiel za prácou na Slovensko a neskôr sa na výraz odporu voči politike svojej veľmocenskej domoviny vzdal amerického občianstva. Svoje rozhodnutie zostať tu („middle of nowhere“) komentuje s ironickým odstupom, rovnako našu povahu a národnú kultúru (zvoleným symbolom sa stáva Štúr). V túžbe po autentickom zážitku (možno niečoho svetového) sa vyberá do Tatier za kamzíkmi, ale do autobusu si nemôže zobrať neškodného psíčka, lebo nemá náhubok, a po ceste je nútený počúvať xenofóbne reči spolucestujúcich. Že sme malomeštiacki a xenofóbni, je síce britké konštatovanie, ale aj po štvrťstoročí otvárania sa svetu stále do veľkej miery oprávnené. A na to nemusíte byť americký vysťahovalec s baranicou, ozdobenou červenou hviezdou.Bez vône Zuzany Liovej pokračuje v jej zameraní na rodinné a sociálne témy z celovečerných snímok Ticho (2005) a Dom (2011). Sleduje jednoduchú ženu, ktorá po 30 rokoch prichádza o prácu v továrni. Keďže hlavná postava takmer neprehovorí, jej pocity si musíme domýšľať z gest, pohybov a rozhodnutí. Z práce nejde autobusom s ostatnými, ale sama pešo. Pristaví sa na brehu rieky, kde si odloží veci. Vstúpi do rieky po členky, díva sa na schody, strácajúce sa v hĺbke. Ovoniava si ruky: na konci šichty, pri vode. V Liovej takmer čisto obrazovej štúdii sa spolu s postavou prechádzame industriálnou šeďou komínov a obchvatov, neskôr lacným ligotom nákupných centier a barov. Objektivizované rozprávanie pripomína aj poetiku Liovej generačných súputníkov Miry Fornayovej či Juraja Lehotského, zameranú na príbehy obyčajných, malých ľudí, tzv. strednej vrstvy, ak by to na Slovensku nebol pojem čisto teoretický.Návraty Miša Suchého témou vysťahovalectva a dokumentárnym riešením trochu súvisia s poviedkou Viery Čakányovej. Suchý však tému podáva cez vlastné prežívanie, portrétuje sám seba a svoju rodinu. Názov sa preto vzťahuje na jeho vlastné návraty na Slovensko za rodičmi a jeho osobnú skúsenosť človeka medzi dvoma svetmi. Používa podobne ako Čákanyová ručnú kameru, no už bez skreľujúceho efektu rybieho oka. Porovnávaním minulosti, keď ešte býval s rodičmi, a ich súčasného života, nadväzuje aj na Šulíka. Rozdiel je v tom, že Suchého viac než životná úroveň či spoločenské podmienky zaujíma vzťahová rovina, kvalita manželského spolužitia. Ide o najosobnejšiu poviedku z celého cyklu, čo Suchý podporuje aj svojím mimoobrazovým komentárom. Všeobecnejší presah vzniká nepriamo z uvedomenia, že v takmer každej slovenskej rodine majú niekoho, kto emigroval alebo aspoň dlhodobo pracuje v zahraničí.
Najstarší filmár vo výbere, novovlnový klasik Juraj Herz, poňal tému s komediálnym odľahčením. Svojím spôsobom sa tiež vracia domov ako Mišo Suchý. Prichádza po rokoch do rodného Kežmarku ako Čestný občan. Herza udelenie čestného občianstva pobavilo, keďže bol „vlastne z Kežmarku vyhnaný.“ Počas slávnostnej hostiny za účasti mestskej smotánky sa slávny rodák pripije a spomienky na mladícke neplechy čoskoro vystrieda súčasnými neplechami, vskutku nehodnými uznávaného umelca, ktorý by mal byť ostatným vzorom. Zrýchleným pohybom Herz upomína na nemú grotesku. Robí si srandu naraz aj zo seba, aj z malomestskej pretvárky. Jeho spolustolovníci by si radšej než úprimnosť vypočuli nejaké tie „veselé historky z natáčania.“ Kežmarčanom ku cti slúži, že sa tomuto pokusu o satiru nebránili: napríklad filmový primátor je primátorom aj v skutočnosti. V surrealistických vsuvkách Herz najskôr nostalgicky pripomenie pamiatku svojho otca a neskôr opäť v satirickej rovine stredoveké útrpné právo.Po najstaršom nasleduje hneď najmladší režisér, Miro Jelok (1987) s experimentálnym portrétom jedného dosť nezvyčajného („neznormalizovaného“) Slováka, akademického maliara Tomáša Krčméryho s krásne štrbavými zubmi. V spojitosti s Krčméryho povolaním Jelok inštaluje rôzne zátišia alebo skupiny postáv, občas situácie pôsobiace ako happeningy. Maliar medzitým prednáša úryvky zo svojej „ľudovej filozofie“. Ľudovej preto, lebo od akademických abstrakcií majú dosť ďaleko (a občan K. ich s nami zdieľa aj v krčme na pive). Jednotlivé zátišia oddeľujú údery činelov alebo iné zvukové znamenia. Niekedy sa Jelokovi zadarí aj provokatívny alebo vtipný obraz: sťahováci vynášajú z domu do auta posteľ s nahou ženou, čomu sa prizerá niekoľko „náhodne okoloidúcich“ svedkov, zo steny padá na zem prezidentský portrét Ivana Gašparoviča, po náraze sa otočí na druhú stranu s fotografiou Gustáva Husáka.
V Jedinej známej fotografii Boha Peter Krištúfek spároval mimoriadne obľúbenú dvojicu Emíliu Vášáryovú a Milana Lasicu. Hrajú v podstate samých seba – starších hercov, ktorí majú spolu natočiť scénu do filmu. Najskôr ich vidíme v taxíku cestou na pľac. Spomínajú na minulosť a rozmýšľajú, prečo si režisér vybral práve ich. Keď vyfasujú staromódne elegantné kostýmy, sadnú si do rozbúranej kulisy nad Bratislavou. Dve steny, podlaha a stôl reprezentujú všetko, čo zostalo z ich obľúbenej reštaurácie. Zrejme opäť kontrast minulosti a prítomnosti ako v Šulíkovom úvode, tu však smerovaný do (filmovej) kultúry.Iveta Grófová v Discoboji pokračuje v poetike na pomedzí dokumentu a fikcie z jej celovečerného debutu Až do mesta Aš. Ostáva verná aj lokalite. Kameru dáva do ruky ex-bratislavskému diskotekárovi (DJ-ovi, ak chcete), aby sa cez hrané rekonštrukcie kontaktov s výpalníkmi, bitiek, a požiarov pokúsil vyrovnať so svojou pohnutou minulosťou. Grófovej protagonista začínal s diskotékami hneď po revolúcii. V 90. rokoch bol jeho biznis často na muške zločineckých skupín, ktorým sa snažil vzdorovať, ale nakoniec z krajiny odišiel a dnes svoje tancovačky na česko-nemeckom pohraničí štartuje vetou: „Vitajte v mojom slovenskom kráľovstve!“ Režisérka vidí v jeho príbehu paralelu s vývojom slovenskej štátnosti.Na záver Peter Kerekes inscenuje pôvodne krčmový nápad pozvať na Slovensko cudziu armádu, aby zachránila demokraciu (tak ako kedysi Biľak pozval Rusov zachrániť socializmus). Už z toho je jasné, že Kerekesova poviedka je po Herzovej druhá s humorným základom. Hoci trhliny a pochybenia slovenskej demokracie sú aj pre Kerekesa vážnou vecou. „Skorumpovaný politický systém, ktorý občania nevedia zmeniť“, by podľa Kerekesovho pozývacieho listu mohli napraviť Fíni, lebo ako všetci vieme, v Škandinávii veci fungujú tak, ako by mali. Dokumentarista nezostáva iba pri liste, sám ide vec vydiskutovať s fínskym prezidentom a dôsledky prípadnej „vlastizrady“ preberá aj so slovenským ministrom vnútra. Kaliňák sa síce smeje, ale žeby sa cítil práve vo svojej koži, to by som nepovedal. Kerekesove úsmevné dobrodružstvá striedajú návštevy babičky. Ako Maďarka, narodená za prvej republiky, komentuje situáciu s odstupom veku a o niečo väčšieho pieskoviska. Aktuálne udalosti na Ukrajine dávajú poviedke mrazivú pointu.
Spomínala to kdesi aj producentka Zora Jaurová, tak po nej môžem zopakovať: spoločnou črtou obsahovo a formálne veľmi odlišných poviedok o otázke Slovenska po 20 rokoch štátnosti je osobný prístup. Ešte aj Rudavského koleso dejín sledujeme z pohľadu vybraného (hoci anonymného) jednotlivca. Vo viacerých poviedkach filmári sami vystupujú ako protagonisti a otvárajú nám až intímne vrstvy svojho života. Inokedy sú to zase ich postavy. Asi najpozitívnejšou črtou projektu je teda vyhýbanie sa kázaniu, nárokom na všeobecnú platnosť. Skôr sa každý snažil prispieť svojou časťou do mozaiky. Teda predstaviť rôzne Slovenská cez rôzne ľudské príbehy. Niektorým sa to podarilo umelecky presvedčivejšie (Šulík, Liová, Herz, Jelok, Kerekes), iným menej. Ak je táto krajina plná rozporov, ťažko by inak mohol vyzerať film o nej.
