Voda čo ma drží nad vodou (2019). © Continenal Film SK

„Film o najväčšej legende (česko)slovenskej poetickej scény – Jozefovi Urbanovi,“ uvádza distribútor. Podobné hyperboly bývajú varovným znamením. Platí to aj v tomto prípade.

Urban bol nepochybne úspešný básnik v čase, keď sa o literatúru a zvlášť poéziu všetci prestali zaujímať. Keby ostal pri poézii a nerobil by aj texty pre populárnych hudobníkov a skupiny (Meky Žbirka, Money Factor, Elán), zrejme by do širšieho povedomia nevstúpil. Stačí toto – a predčasná smrť – , aby sme ho vyhlásili za najväčšiu slovenskú básnickú legendu? (Čechy radšej vynechajme. Film tam ani nemá distribútora.)

Urbanovmu osobnému priateľovi a tiež spisovateľovi Ondrejovi Kalamárovi áno. V roku 2014 vydal knihu spomienok Pivo u Chárona (s Jožom Urbanom). Podľa týchto memoárov pripravil aj scenár filmu. Produkciu financoval s pomocou ďalších básnikových priateľov a obdivovateľov. Vznikol film, ktorý zo všetkého najviac pripomína narodeninové videá mapujúce život jubilantov.

Príležitostní filmári chceli prerozprávať „úsmevno-dramatický príbeh“ života autora Malého zúrivého Robinsona a ďalších štyroch zbierok. Nepodarili sa im ani úsmevy, ani dráma, ani príbeh. Iba rozprávanie. Huby postavy prakticky nezavrú.

„Dej“ filmu tvoria vybrané „zlomové“ epizódy, ktoré pozostávajú z toho, že Urban niekoho stretne (na literárnej súťaži, na ulici, vo vlaku, na pive) a začnú sa o niečom baviť. Dialóg trvá pár minút a nasleduje strih na stretnutie a rozhovor s niekým iným. Pokiaľ nie je čas na klipovú pasáž, podfarbenú buď výťahovou hudbou Lukáša Černého alebo ktorousi z popvých pesničiek otextovaných Urbanom. Na zvýraznenie nezáživnosti hlas Romana Pomajba (lebo on hrá hlavnú postavu) viackrát mimo obraz číta z Urbanových básní, akoby nešlo o film, ale o (hodinovú) chvíľku poézie.

Filmové vyjadrovacie prostriedky hlboko pochováva prevaha hovoreného/recitovaného slova. Všetko to rámcuje ešte jeden (meta)rozhovor – básnika s barmanom/Cháronom, keď je už po smrti a bilancuje. Z klipových sekvencií sa (ako mimoriadne stupídna) vyníma posteľná, ktorá má ukázať Joža Urbana ako milovníka (viacerých) žien. Plynutie času naznačuje zmena prezidentských portrétov na stene nad posteľou, kde zababušený do tradičných perín súloží s nemenovanými dámami. Od Husáka až po Kováča. Prečo má básnik doma nad posteľou zavesený oficiálny portrét prezidenta? To sú asi tie úchylky géniov.

Voda čo ma drží nad vodou (2019). © Continenal Film SK

Robo Roth ako Cháron si aspoň nerobí hanbu. Ostatní z hereckého a „hereckého“ ansámblu si žiadnu chválu nezaslúžia. Pomajbo je dobrý akurát na „komické“ grimasy. „Omladený“ na dvadsiatnika, keď behá sťaby drzý talent po chodbách Slovenského spisovateľa, pôsobí skutočne smiešne. Scenárista Ondrej Kalamár so svojím necvičeným, strojeným prejavom, sa do filmu vôbec nemal pchať. Asi nezohnal lacnejšiu alternatívu. Andrei Růžičkovej-Kerestešovej v úlohe Urbanovej manželky scenár nadelil dokopy dve repliky, z toho jedna je sobášne „áno“.

Vzhľadom na účasť českých priateľov na produkcii viacero slovenských postáv hrajú Česi. Čo by vôbec nevadilo, keby producenti mali peniaze (alebo záujem?) na ich predabovanie do slovenčiny. Počúvať slovenského klasika „Lubomíra“ Feldeka v podaní Miloslava Mejzlíka, ako sa baví s budúcim slovenským klasikom Jožom Urbanom po česky (a Urban, samozrejme, odpovedá v slovenčine), je priam surreálny zážitok. Niektorí z českých predstaviteľov podstúpili obeť najvyššiu a hovoria po slovensky. Zbytočne; ruší to rovnako, ak nie viac.

Podľa Kalamárovho účinkovania vo filme jemu treba ďakovať za to, že sa Urban v živote úplne nestratil a neupil predtým, ako nasadol do svojej Ibizy a trafil poľský kamión v protismere. V sérii didaktických rozhovorov ho „kamarát Ondro“ poučuje o daniach, ojazdených autách aj o alkoholizme. Väčšinou neúspešne. Najhoršie sú v tomto smere scény s insitným dušpastierom (a maliarom) Dušanom Danišom (Jan Kanyza), plné lacného moralizovania a motivačných gýčov.

O myšlienkovej hĺbke scenáru svedčí najlepšie barmanova (teda Cháronova) replika: „Všimol si si, že barmani nikdy nepijú?“ Nevšimol. Videl som takých, čo pili, aj takých, čo nie. Pri všetkom obdive, ktorým navidomoči tvorcovia oplývajú voči predčasne zosnulému priateľovi, z ich portrétu vychádza ako pomerne obmedzený egoista, donekonečna plieskajúci všetkým do tváre, že sa stal maturitnou otázkou ešte pred tridsiatkou. Inak iba nasáva, zahýba žene, ľutuje sa a (vysoko symbolicky) nadáva predbiehaným kamionistom.

Sériu komorných medailónikov z Urbanovho života s kamerou ako z telenovely z 90. rokov český producent, režisér, spoluscenárista (a bohužiaľ, áno, aj herec) Tomáš Magnusek uzatvára rozvláčnou epizódou o tvorbe textu k titulnej pesničke. Odhalí aj, čo básnika inšpirovalo k názvu Voda čo ma drží nad vodou. Poznámku pod čiarou, kuriozitu stavia na úroveň dlho očakávanej pointy, lebo všetko v tomto filme musí byť vypovedané, všetko je doslovné a k aspoň trochu originálnej alebo zmysluplnej metafore nie je nikdy blízko, ale čoraz ďalej.

Voda čo ma drží nad vodou (2019). © Continenal Film SK

Ešte nasleduje až kúzelne nešikovne natočená smrteľná nehoda (kamión ktovieprečo zaberá celú cestu). A už by aj mohol byť vari koniec… Keby autori nepotrebovali natiahnuť snímku nad 70 minút (asi aby spĺňala kritériá SFTA na zaradenie do výročných cien Slnko v sieti). Takže si vypočujeme novú nahrávku Vody čo ma drží nad vodou, ešte slizkejšiu než pôvodná, sprevádzanú zostrihom použitých „kľúčových“ záberov. A keď niekomu ani pri sépiovom filtri nie je jasné, že básnik zomrel a už nemá co říci, Pomajbo aka básnik dorecituje nepoužité bonusové slohy pesničky a pateticky rozhodí rukami brodiac sa cez „Acheron“. V spomalenom zábere.

Ak bol Jozef Urban taký talentovaný umelec, ako ho vidia jeho pozostalí zvolenskí priatelia, zatrhol by im túto prvoplánovú, poloamatérsku a nevkusnú „poctu“ v zárodku. Aby nestrápnili seba ani jeho.