V pivnici (Im Keller,2014)Originálny názov: Im Keller

Žáner: dokumentárny
Minutáž: 82 minút
Krajina: Rakúsko
Rok: 2014

Réžia: Ulrich Seidl
Scenár: Veronica Franz, Ulrich Seidl
Kamera: Martin Gschlacht
Strih: Christopher Brunner

Hrajú: Fritz Lang, Alfreda Klebinger, Manfred Ellinger, Inge Ellinger, Josef Ochs, Alessa Duchek, Gerald Duchek, Cora Kitty, Peter Vokurek, Walter Holzer a ďalší.

Všetci vieme o Josefovi Fritzlovi a niektorí sa pamätajú aj na prípad Wolfganga Přiklopila. Známy provokatér Ulrich Seidl síce tvrdí, že myšlienka pozrieť sa, čo Rakúšania schovávajú vo svojich pivniciach, ho napadla ešte pred prevalením Přiklopilovej aféry v roku 2006, ale keby Fritzl nebol zviditeľnil nášho juhozápadného suseda ešte viac v roku 2008, zaujal by tento nápad niekoho?

Po Fritzlovi sa rakúske pivnice stali námetom na špekulácie a nevkusné žarty. Pre Seidla námetom na rozmýšľanie, čo všetko vlastne jeho nenápadní spoluobčania v sklepoch schovávajú. Čo to o nich a o spoločnosti vypovedá. Seidl už má skúsenosť s dokumentmi a aj v hraných filmoch rád postupuje „objektívnou“ metódou nezúčastneného pozorovateľa veľakrát šokujúcich udalostí.

Aj bez prepojenia na mediálne pranierovaných psychopatov, väzniacich v podzemí mladé ženy, pivnica vyvoláva asociácie tmy, tajomstva, strachu a väzenia. V pivnici obvykle býva málo miesta a prirodzeného svetla, čo ju robí ideálnym priestorom na činnosti, ktoré by ich vykonávateľ radšej nezverejňoval, ktoré by mali ostať jeho súkromnou vecou. Temnice alebo žaláre v starých pevnostiach takisto bývali umiestňované do suterénov – ťažko sa odtiaľ uteká. Aj mňa otec strašieval, že keď budem zlý, zamkne ma v pivnici.

V pivnici (Im Keller,2014)

Svojich účinkujúcich Seidl menuje až v záverečných titulkoch, sám na kameru nevystupuje, ani ho nepočuť klásť im otázky. Predvádzajú sa sami a sami o sebe hovoria, niekto viac, niekto menej, iní vôbec. Veľa otázok, ktoré ich praktiky vyvolávajú, ostáva nezodpovedaných. Pri Josefovi, hoci je jednou z najzhovorčivejších postáv filmu, nie je jasné, či predmety spojené s nacizmom zbiera a vystavuje v pivnici z historického záujmu alebo z politického presvedčenia. Náznaky smerujú k druhej možnosti: súčasnú políciu označuje za Gestapo.

Iný respondent Fritz precvičuje vysoké C, zjavne mu je ľúto nerealizovanej kariéry operného tenoristu a pri tom sa stará o podzemnú strelnicu, kam si chodia uľaviť jeho kamaráti. Nadávajú na moslimov a iných prisťahovalcov. Fritz s nimi celkom nesúhlasí, skôr akoby hovorili za Josefa. Ktorému jeho alternatívny život vyhovuje viac ako „normálny“. Po príchode domov ide rovno dolu a trávi tam väčšinu času, sám alebo s kamarátmi z dychovky. Manželka, ktorú ani raz nevidíme, mu necháva tácku s jedlom na schodoch.

Najtajomnejšou z divných postáv je Alfreda, obyčajne vyzerajúca žena v stredných rokoch. Siahne na policu, vytiahne odtiaľ podlhovastú krabicu a z nej vyberie bábiku, skôr realistickú napodobeninu dojčaťa. Začne sa s ňou mojkať, oslovuje ju menom. Postup sa niekoľkokrát zopakuje, police sú plné krabíc. Okrem rozhovorov s „bábikami“ Alfreda na kameru viac neprezradí. Režisér však pri nej mieša dramatizáciu s dokumentovaním: priznal, že Alfreda v skutočnosti nezbiera bábiky. Čo chce jej konaním ukázať, nechám na vás.

V pivnici (Im Keller,2014)

Ani slovo neprehovorí nikto zo skupiny mladých mužov z inej pivnice, no podľa ich výzoru a malátneho správania súdim, že ide o narkomanov (spia, posedávajú, šúchajú sa po stenách). Ďalšia, ešte mladšia partia, zasa robí tú najobyčajnejšiu vec: využívajú suterén ako skúšobňu pre kapelu. Keď nehrajú, pofajčievajú. Žeby irónia, pán Seidl? Od dospievajúcich by sme v tomto filme čakali pozoruhodnejšie záľuby.

Ale ich striedmosť stojí v ostrom kontraste voči sadomasochistickému páru, kde dominuje žena a muž sa väčšinu po byte presúva kolenačky. Kým na poschodí a prízemí fungujú aj celkom nenápadne, tam dole dominuje iba ona až tak, že neváha svojho oddaného pupkáča zavesiť za vajcia. Proste musíte vidieť. Polovicu komického či odstrašujúceho efektu dodávajú systematické kompozície záberov na stred, kamera sa často nehýba a Seidl tak vytvára dojem klinickej štúdie. Hoci minimálne v prípade Alfredy je príbeh kolektorky bábik vyfabulovaný a môžeme si len domýšľať, ktoré všetky súkromné histórie si prifarbil, aby dosiahol takú mozaiku rakúskej pivničnej kultúry, akú si zaumienil.