© Forum Film

Kdesi v prvej polovici sa nachádza záber na niečo, čo by som bez váhania označil ako špinu. Fajn, pretože na film o obeti znásilnenia Špina pôsobí väčšinou hladko, zriedene. Najočividnejšie vo zvolenej palete, farby sú vyblednuté akoby ich niekto poriadne vydrhol. Film tak síce dostáva „artový“ nádych, ale stráca „edge“.

Nevyhnem sa porovnaniu s minuloročným Pirkom, keďže ich spája príbuzná tematika a hlavná predstaviteľka Dominika Morávková (-Zeleníková). Vyzerá tu hádam ešte lepšie a má aj – aspoň podľa môjho dojmu – viac čo hrať. Lena je plastickejšia postava než Martina aka Shakira. Debut Terezy Nvotovej však nie je „porno mizérie“, nevyžíva sa v špirále utrpenia až do absurdných polôh. Lena trpí, to je fakt. Režisérka však pozoruje vonkajšie prejavy jej vnútorného trápenia, uzavretie sa pred okolím, jej zmätok, stratu sebaúcty až letargiu (pod vplyvom liekov). Nvotová so scenáristkou Barborou Námerovou chcú podať pozitívny odkaz o vyrovnaní sa s traumou, o tom, ako sa dá prekonať, chcú dať ľuďom nádej.

To sa mi páči. Už menej, ako vytvorili situáciu, keď má dej vrcholiť a úchylný učiteľ sa priznáva k tomu, čo spravil. Lebo Lena s kamoškou a svojím postihnutým bratom naňho vyvíjajú taký nátlak, ktorý by mal zniesť a nie sa hneď zosypať. Ťažko sa tomu verí, ale ok, potrebovali sme finále. Na jednej strane je pochopiteľné, že scenár sa sústredí na Lenu, jej prežívanie. Ľudia stále o znásilneniach a obetiach vedia málo, ľahko sa zvezú na predsudkoch a mýtoch. V tomto smere je Špina dôležitá a dúfam, že ju uvidí čo najviac ľudí. Myslím si, že tematicky je táto snímka významnejšia než taký Únos.

Keď A, tak aj B. Pri zameraní na Lenu ostatné postavy majú málo priestoru, aby sme im porozumeli a cítili s nimi. Prečo je Lenin brat až taký blbec? Chápem, že telesná chyba ho frustruje, do toho puberta a všetko, ale rodinné scény s ním sú niekedy až hysterické, chalan to prehráva a jeho náhly prerod, keď sa z nenávisti voči sestre stane zrazu jej pomstiteľom pôsobí ako ten blesk z jasného neba. Krv nie je voda?

Ďalšou veľmi problematickou postavou je lekárka v ústave, kam rodičia pošlú Lenu „rehabilitovať“. Nvotová si to zrejme uvedomuje, lebo sa prikrýva vyjadreniami skutočných psychiatrov, ktorí jej zobrazenie inštitúcie a jej predstaviteľov odobrili (že to tam fakt tak vyzerá a že je aj taký personál). Doktorka Ely Lehotskej je monštrum v tradícii sestry Ratchedovej, akurát s oveľa menšou dávkou osobnosti a individuality. Je tam len na to, aby trápila hlavnú hrdinku a ďalšie deti. Napríklad Ivu (Juliana Oľhová) jej škandalózna „terapia“ doženie k tomu najhoršiemu.

© Forum Film

Týmto sa film stáva aj kritikou starostlivosti o mladistvých, všetkých tých decákov, ústavov, polepšovní a Čistých dní, kde naša budúcnosť rozkvitá a prehlbuje svoj potenciál. A to už je na jeden filmík trochu priveľa, nemyslíte? Mať ešte toto na pleciach.

Úchylný matikár (Róbert Jakab) sa z príbehu prakticky vytráca. Autorky nemajú vôbec ambíciu predstaviť jeho verziu, čo mi neprekáža. Ale že psychiatrička je plochá bezcitná karikatúra, zastupujúca rakovinu celého slovenského zdravotníctva, výchovy a sociálnej starostlivosti, to ma už celkom štve.

Jasné, že o týchto veciach sa musíme baviť. Ale kým debatu o vyrovnávaní sa s traumou znásilnenia Nvotová s Námerovou zvládajú dôstojne, s pochopením a vkusom, pri druhej debate, veľkej téme, ako tu nič nefunguje, skĺzavajú do zjednodušení pirkovského levelu, kde sa nič neodkrýva, iba sa búši kladivom do hlavy a na jazyku ostáva pachuť.

Smiešny detail: Môže sa psychiatrička opýtať na „prudké striedanie nálad s mesačným odstupom“? Zjavne môže. Takisto môže naordinovať ECT (elektrošoky), ako sa jej zapáči. A aký režim to vlastne majú chovanci v ústave? Keď Lenu prvýkrát navštívi kamoška Róza (Anna Rakovská), utekajú z budovy, akoby nemali dovolené vychádzky mimo areál. Neplynú z toho žiadne konzekvencie a v ďalších scénach ich vidíme v exteriéroch po celej Bratislave. Čiže vlastne nejde o nič a Lena nie je na psychiatrii až taká zavretá? Čo potom tá veľká scéna Anny Šiškovej, keď dcéru za vzrušeného kriku a prudkých pohybov vyslobodzuje z pazúrov ústavnej hydry? Bolo to treba? Mohlo to kľudne skončiť v strižni a nič by sa nestalo. A ešte jedna sprostá otázka: Odkedy sprcha zaberá na sedatíva?

Pripomínam, že Tereza Nvotová Špinou debutuje, je to jej absolventský film na FAMU a absolvovať dlhometrážnym filmom je dosť výnimočná vec, o to viac, že rotuje na festivalovom okruhu a šiel do kinodistribúcie v Čechách aj na Slovensku. Naša kinematografia je bohatšia o výrazný talent a o film, ktorý otvára nástojčivé témy, obvykle ignorované alebo zamlčiavané, čo obetiam sexuálneho násilia pridáva okrem utŕženej rany aj urážku. Nie, nemôžu si za to samy. Tereza vyštudovala aj dokumentaristiku, má za sebou niekoľko kusov, z ktorých asi najväčší ohlas vzbudil Ježiš je normálny! z roku 2008 o sektároch. Momentálne strihá celovečerný portrét Vladimíra Mečiara a na ten sa strašne teším.