Režisérka Tereza Nvotová a scenáristka Barbora Námerová na slovenskej premiére filmu Špina © Cinemaview.sk
Tereza Nvotová (1988), dcéra režiséra Juraja Nvotu a herečky Anny Šiškovej, debutuje celovečerným hraným filmom Špina. Je to jej absolventský film na FAMU, kde vyštudovala aj dokumentaristiku. Zaujala už svojím prvým dokumentom Ježiš je normálny! z roku 2008 o sektároch. Okrem toho hrala vo viacerých českých a slovenských filmoch (Malé oslavy, Tango s komármi). Momentálne strihá celovečerný portrét Vladimíra Mečiara.
Bola Špina od začiatku plánovaná ako celovečerný film, aj keď ide o študentskú prácu?
Áno. FAMU sa väčšinou končí krátkym filmom. Aj ma k tomu na katedre celkom tlačili, aby som nešla do celovečerného formátu, pretože je to ťažké. A je to naozaj ťažké zafinancovať, ale zároveň som vedela, že pokiaľ chcem spracovať túto tému, musím ísť do celovečerného formátu. Dokonca sme si v raných fázach urobili aj nejaké verzie scenára krátkeho filmu, aby sme videli, čo by z toho bolo. Zistili sme, že to nefunguje, že ten film hovorí o niečom, o čom nechceme hovoriť. Že priestor vyrozprávať ten príbeh musí byť takýto, aby sme došli tam, kam sme došli. Neviem, či mám hovoriť, kam… (smiech). Ale nechcela som robiť film iba o tom, že niekomu sa niečo takéto stane a teraz trpí a trpí a trpí… Aj to utrpenie má nejaký priebeh, aj komunikácia so svetom, teda rozbitie a znovunadväzovanie vzťahu so svetom. To bol pre mňa jeden z najdôležitejších prvkov príbehu.
K slovenskému producentovi ste sa dostali ešte v prípravnej fáze?
Keď sme už mali s Barborou (Námerovou, pozn. autora) takú verziu scenára, že sme ju už mohli dať niekomu prečítať, dali sme to Peťovi (Badačovi, BFilm, pozn. autora), lebo aj on chodil na FAMU a trochu sa poznáme. Peťovi sa to páčilo, potom sme ešte šli na scenáristický workshop Midpoint a spolu s ním sme ďalej vyvíjali scenár a zároveň sme sa začali snažiť o nejaké financie.
Postava Dominiky Morávkovej nesie istú podobnosť s jej hlavnou úlohou v minuloročnom Pirku.
Ja viem, a toto bola úplná haluz, lebo ja som ju jednak vôbec nepoznala, ani z rozprávania, ani som nevedela, že hrá v nejakom Pirku, ani že je nejaké Pirko, keď som obsadzovala film. Takže som ju vybrala na základe kastingov, kde som videla fakt veľa báb. Až potom, keď som ju vybrala, začali sme sa viac baviť a ona mi hovorila, že práve točila to Pirko, aké tam mala scény, atď. Ja som to, bohužiaľ, doteraz nevidela, nestihla som. Tak sa to stretlo, ale rozhodne som ju na základe toho nevybrala a zároveň som vedela, že pre ten film je najlepšia. Povedala som si, že sa tým vôbec nebudem zaťažovať, že je to v pohode. Dominika môže hrať, kde chce a ja si môžem režírovať, čo chcem, toto je samostatná vec (smiech).
Mladí neherci vybraní z prostredí ústavov nemali problémy s tým, že sa vo filme rekonštruuje prostredie, v ktorom sa museli pohybovať?
Pohybujú sa, lebo veď oni bývajú v tých decákoch a diagnosťákoch. Nie, vôbec s tým nemali problém. Naopak. Vyberala som si tie decká, keď som bola napr. na tábore detských domovov alebo som išla do diagnostického ústavu. Potom som ich potrebovala vidieť spolu, zobrali sme ich do kastingovky v Bratislave, čo má Diana Blatnická. A to bolo divné. Omnoho divnejšie, než keď sme prišli na psychiatriu, kde sa cítili úplne v pohode, vieš. (Smiech) Omnoho divnejšie bolo zobrať ich do „filmového“ prostredia, teda do kastingovej agentúry. Na psychiatrii sme si sadli do kruhu a nemusela som im nejak extrémne vysvetľovať, v akej situácii sa ocitajú, pretože to vlastne poznajú lepšie než ja.
Robili ste aj improvizované scény?
Áno, áno, hlavne tá jedna dlhá scéna skupinovej terapie. To sme točili celý deň.
To je tá scéna, kde sa má hrdinka predstaviť „kolektívu“?
No, vedela som, že potrebujem celý deň, lebo potrebujem práve decká, nielen aby naše herečky rozprávali. Bolo to super, ale potom to už bolo dosť o strihu, ako tú situáciu vlastne postaviť.
Hovorila si o tom, že vo filme vychádzate aj z osobných skúseností zo svojho okolia. Ako títo ľudia reagovali na to, že spracovávate témy znásilnenia a pobytu na psychiatrii?
Našim blízkym ľuďom sa to páčilo, lebo už boli tak pri tom filme, že ich to nejak extra neprekvapilo. Skôr je zaujímavé, že teraz sme mali projekciu Špiny v Prahe, v Bohunicích na psychiatrii, a tam prišla baba, ktorá hovorila, že majú nejakú svojpomocnú skupinu pre ženy, ktoré majú skúsenosť so sexuálnym násilím, že ten film vidí už druhýkrát, predtým na Febiofeste. Jej sa to stalo, aj ďalším holkám, s ktorými tam bola, a chceli film vidieť znova. Alebo ma tiež v Prahe zastavili na ulici nejaké ženy, že mi ďakujú za ten film, bolo z toho celkom jasné, čo tým chcú povedať, teda že niečo také zažili. Z toho usudzujem, že je to od nich prijímané dobre. Alebo majú pocit, že je dobre, že sa táto tematika otvára. Nie že som ich vyspoilovala a zahodila.
Aký je dôvod oneskorenej premiéry na Slovensku oproti Čechám (o dva mesiace)?
Vieš, prečo? (smiech) Aj kvôli Piatej lodi, teda kvôli tomu, že tu bolo viacero slovenských filmov na kope, bol Únos, bola Piata loď, a my sme nechceli konkurovať a súťažiť s týmto, takže sme to naplánovali takto aj na odporúčanie distribútora. Ja som si hovorila, prečo to nie je skôr, ale toto mi dali za dôvod, že si myslia, že to bude lepšie. A zároveň my to chceme aj v lete dávať do amfiteátrov atď., aby si to ľudia mohli pozrieť vonku. Uvidím, ako to dopadne, ale je to z toho dôvodu, aby tie slovenské filmy, keď už sú, tak nech si navzájom nevybíjajú divákov.
Toto si videla? (Ukazujem Tereze darčekové potítko, zinkasované na novinárskej projekcii Špiny, s citátom z filmu „Reže sa to pozdĺžne“.)
Hej. (smiech)
Čí to je nápad? (smiech)
To nebol môj nápad! (smiech)
A si s tým v pohode, hej?
Počúvaj, ale toto nie je pre ľudí, toto bol darček pre štáb, hej? Ako taká vec, ktorú každý chápe, kto tam bol s nami, toto je absolútne interný džouk. To sa nemôže dávať ľuďom. Myslím, že to vymyslel Peťo (smiech).
Teraz máš rozrobený dokumentárny film o Mečiarovi?
Hej, teraz ho strihám. Snes som prišla zo strižne, zajtra idem späť. Dúfam, že to ešte tento rok budem mať hotové. Robíme to v spolupráci s HBO.
Má to byť teda veľký portrét Mečiara „se vším všudy“?
V podstate áno. Ono to nie je iba Mečiar, snažím sa tam spracovať príbeh Slovenska od 89-teho až doteraz cez postavu Vladimíra Mečiara. Preto mi to trvalo štyri roky, robila som tisíce rozhovorov s ľuďmi, snažila som sa nájsť takých, ktorí vždycky boli pri tom, pri jednotlivých udalostiach, ktoré ma zaujímajú. Zároveň hľadanie v archívoch, lebo to rozprávame aj priamo archívnymi vecami. Keď som už zistila, že je o túto tému záujem, tak sa to snažím robiť čo najzodpovednejšie. Teraz bojujeme s tým, že je to strašne dlhé a musím to skracovať a zjednodušovať. Kopu ľudí mi povedalo strašne zaujímavé veci, ktoré by ľudia mali počuť. Chcem teda urobiť aj taký internetový projekt, kam chcem dať všetky rozhovory, čo som urobila, v plnej verzii, vrátane rozhovoru s Mečiarom. Nech si to môže človek, ak má záujem, poskladať sám.
