Prvé festivalové ráno v stane. Odhadom niekedy po štvrtej sa vracia do stanovej osady rozjarená partia, plná zážitkov a túžby vykecávať sa o nich z plných pľúc, čo ostatných osadníkov dosť irituje. Po sérii zdvorilých upozornení sa nakoniec ozve rázny hlas nasratej Češky:
„Držte kurva tlamy, nejste tady sami!“
Rýmovačka! Potom som opäť spokojne zaspal do nejakej siedmej, čo mi bohato stačilo. Oproti piatku sa ochladilo a zvetrilo, mraky neveštili nič dobré a stan som opustil s vidinou, že vnútro už túto noc také suché nebude. (Hlavne svoju provizórnu striešku som v tomto vetre musel oželieť.). Program sa mi však začínal slnečne, filipínskou surferskou koméfiou Dieťa Apokalypsy, pri ktorej som zatúžil konečne sa naučiť aspoň plávať. Poobede ma čakali krátke filmy, blok, v ktorom sa predstavil jediný slovenský zástupca v súťaži, Atlantída, 2003. Režíroval ho Michal Blaško a venuje sa v ňom emigrácii a obchodu s bielym mäsom.
Ďalšiu fajočku som si mohol dať pri večernom kuse AWOL, nezávislej americkej produkcii o mladej lesbičke, ktorá sa rozhoduje medzi dosť zamotanou prvou láskou a armádou. Fajočkou myslím LGBT tematiku, lebo to je na filmových festivaloch pravidelná záležitosť. (A keď na to dobrovoľne chodím, asi sa nesťažujem.)
Noc patrila v Kunsthalle Terrenceovi Malickovi, konkrétne jeho poetickému dokumentu Voyage of Time (Cesta času) o vesmíre, čase, ľudstve a vôbec. Boli aj digitálne dinosaury, našťastie vlastne iba jeden a mal iba zopár záberov, lebo uprostred tej obrazovej nádhery pôsobil trochu nepatrične. Čisto po vizuálnej stránke zatiaľ najlepšia vec, akú som tu videl, a pochybujem, že to niečo stihne prekonať.
Nasledovala párty v Tabačke, kvôli počasiu preložená dovnútra, čím sa bar napakoval na prasknutie a nebolo tam miesto. Moja socializácia prebiehala v solitárnom posedávaní na dvore, až kým ma dážď nezahnal úplne do úzkych a podarilo sa mi dostať do kontaktu s tými tromi ľuďmi, ktorých som na akcii poznal. A na záver, niekedy dávno po polnoci, prišla Jezabel.
Aká bola tvoja noc, Jezabel?
Skoro som sa vyspala s nachlastaným hercom X. Snažil sa ma zbaliť na párty v Tabačke, rozprával niečo o produkcii filmu, došli sme k nemu na hotel, zrazu si hovorím, to sa mám cítiť ako kurva či čo? Zavolala som sestre, aby mi pomohla dostať sa odtiaľ.
Čo si robila potom?
Vrátili sme sa na párty a stretla som Dominga. Po zvyšok noci mi tento mladý džentlmen, zhodou okolností sestrin kolega, robil spoločnosť. Cítila som sa výborne, a potom som stretla teba.
Áno, bolo už neskoro v noci. Povedala si mi, že rýchlo odhadneš, koho máš rada a koho nie, a mňa áno.
Bola som veľmi opitá. Asi si mi bol sympatický.
Bolo to od teba milé. Väčšinu noci som sa s nikým nebavil. A zrazu taký nával emócií, konečne som sa smial. Ponúkli ste mi, že môžem u vás prespať, lebo bola kosa a navyše pršalo. (Nedalo sa byť vonku a bar bol natrieskaný.) Vzhľadom na predstavu premočeného stanu som vašu ponuku v sekunde prijal. Tvoja sestra prehodila, že má ešte víno, a ja som vedel, že krajšie už táto noc nemôže dopadnúť. Škoda len, že sa k nám Domingo nedostal do taxíka (prekročili sme kapacitu), a ani jeho ďalšie galantné pokusy o dostavenie sa na adresu dvoch sestier neviedli k uspokojivému výsledku.
Sedeli sme na gauči v bielej izbe a z kúpeľne rádio vyhrávalo Ty a tvoja sestra. Teda nie som si istý, asi som si to práve vymyslel, ale nejaký No Name určite išiel. Zhovárali sme sa, kto čo robíme. Popíjali víno, ktorého názov si nepamätám, ale bolo červené a znelo francúzsky. Bol som upozornený, že gauč sa prehýba, lebo sa na ňom udialo veľa vecí, vieš, čo myslím.
Nevadí mi spať na mieste, kde sa ľudia mali radi.
To teda mali a veľakrát.
Vonku zúri vietor, svitá, vedľa v izbe spí polonahá Jezabel. Domingo nikdy neprišiel.
