Raw (Grave, 2016) @ Film Europe

Priaznivci poctivého a remeselne zdatného celuloidového hororu sa v posledných rokoch môžu oprávnene cítiť podvyživení. Niežeby sa filmy hororového žánru znenazdajky prestali produkovať, vôbec nie. Problém je, že súčasné hrôzostrašné trháky sú takmer ako cez kopirák a neustále sa dojí stokrát obohraný model založený na lacnej a prvoplánovej ľakačke s nezaujímavými postavami a trápnymi klišé.

Pripúšťam, že problém môže byť aj vo mne, pretože moje hororové chute sú nezmazateľne poznačené klasikami od Johna Carpentera, Daria Argenta, či Williama Lustiga. Keď si spomeniem, aké neskutočne nočné mory som v šiestich rokoch prežíval po zhliadnutí filmu Maniac Cop 3 (Maniac Cop 3: Badge of Silence, 1993), tak mi pri sérií filmov ako Paranormal Actvity, či novodobých remakoch Nočnej mory z Elmstreet alebo Helloweenu nezostáva nič iné, len nostalgicky zalomiť rukami a uroniť slzu.

dráma, horor
2016 / 96 min. / MP 15

Originálny názov
Grave

Taliansko / Francúzsko / Belgicko

Réžia
Julia Ducournau
Scenár
Julia Ducournau
Pochopiteľne, neznamená to, že podobná pochmúrna charakteristika sa vzťahuje na všetky snímky  so zvýšenou prístupnosťou. S hororovými danosťami sa v poslednej dekáde pohral už všelikto, a tak nám bol už niekoľkokrát naservírovaný samotný žáner ohlodaný až na kosť a postavený na hlavu. Občas aj s istým presahom artového či (prepáčte) filozofického charakteru a v nejednom prípade to bolo dokonca okorenené istou dávkou hrubozrnného a politicky nekorektného humoru.

Do tejto zvláštnej a neľahko charakterizovateľnej škatuľky by som zaradil diela ako Chata v horách (Cabin in the Woods, 2012), Neutečieš (It follows, 2014), ale aj remake Úsvitu mŕtvych (Dawn of the Dead, 2004) od Zacka Snydera. Špeciálnou kategóriou sú však rýdzo európske projekty, ktoré sa o hororový žáner síce obtierajú, ale nejednému puristovi dokážu privodiť väčší či menší sok. Tripoidné a nejednoznačne vyznievajúce filmy ako Amer (2009), Zvláštna farba sĺz tvojho tela (Strange Colour of your Body’s Tears, 2013), A l’interieur (2007) či nedávno uvedený Neon Demon sú síce vedené v spomínanej kategórii, ale pri ich dôkladnom skúmaní by sme mohli dospieť k pomerne odvážnym záverom a označeniam.

@ Film Europe

Francúzsko – belgická snímka Raw (Grave, 2016) je prvý celovečerný projekt francúzskej režisérky Julie Ducornau, ktorá ním na minulom ročníku festivalu v Cannes spôsobila slušný rozruch. Film predchádza pomerne škandalózna PR kampaň postavená na tom, že to nie je snímka pre celu rodinu a niektorým sa z nej možno spraví trošku nevoľno. Vo Švédsku sa počas premietania údajne z kinosály porúčalo asi 30 ľudi, z ktorých sa niektorí vraj povracali a niekoľkí aj omdleli. Na Slovensku z projekcie odišiel Sajfa. Dodám len, že distribučná spoločnosť Film Europe podávala na slovenskej premiére filmu v útrobách svojho kina ako darček akýsi jedlý biscuitový prstík. Toľko k spoilerovaniu.

Ústredná protagonistka Timid Justine (Garance Marillier) pochádza zo striktne vegetariánskeho rodinného zázemia a práve nastupuje do prvého ročníka na vysokú školu v Belgicku, na veterinárny odbor. Jej sestra Alexia (Ella Rumpf) je už v tej dobe pomerne slušne zhýralá veteránka na rovnakej škole aj v rovnakom odbore. Pre neskúsenú a útlocitnú Justine tak nastávajú pomerne krušné časy, keď si musí prejsť očistcom v podobe nováčikovských rituálov, ktoré jej a jej rovesníkom pripravili starší študenti a v rámci ktorých je svojou sestrou prinútená zjesť akúsi ťažko identifikovateľnú fľakotu mäsa inzerovanú ako „zajacie ľadviny“. Reakcia na seba nenechá dlho čakať. Vyhádže sa po celom tele a okrem toho v sebe pocíti akúsi doposiaľ potlačovanú túžbu po niečom mäsitom. Udalosti naberú vskutku nečakaný spád.

@ Film Europe

I keď som to po zhliadnutí plagátu a akej-takej znalosti francúzskych hororových filmov z posledných rokov nečakal, snímka nie je epileptickou videoklipovou jazdou s našľapaným elektronickým soundtrackom. Je to skôr hĺbavá a pomerne intímna esej na tému dospievania s určitými metaforickými presahmi, do ktorých by som sa možno aj mohol pustiť, avšak obávam sa obvinenia z nadržanosti, takže to radšej prehliadnem a vystačím si s poznatkom, že mi to rodovo nie je súdené dešifrovať.

Vo filme sa objaví aj narážka na kultový horor Briana De Palmu Carrie z roku 1976, s ktorým má táto snímka pomerne veľa spoločného. Je tu prítomna vnútorná hrôza a neistota, ktorá sa ťažko vysvetľuje, avšak pokiaľ ju chcete precítiť, musíte si to s hlavnou hrdinkou prežiť sami. 

Film Raw je tak do istej miery celkom unikátnym projektom, ktorý tematicky nemá obdobu. Je na pomedzí spomínaných snímok Carrie a Neon Demon, s ktorými zdieľa ženský pohľad na svet i nástrahy, ktoré sú vlastné najmä nežnejšiemu pohlaviu.

Jedna z výhrad by možno bola, že celkovo ma film bavil väčšmi až po jeho zhliadnutí, pretože v ňom možno nájsť isté hluché miesta, no ako celok treba vyzdvihnúť odvážny pohľad na mnohokrát prevarený žáner a tematickú jedinečnosť. Rozhodne nejde o tuctový, zameniteľný projekt, na ktorý zabudnete ešte skôr, ako sa skončia záverečné titulky.