Neon Demon

Petra Adamková
Recenzie

Neon Demon (The Neon Demon, 2016)Originálny názov:The Neon Demon

Žáner: horor, triler
Minutáž: 118 minút
Krajina: USA | Nemecko | Francúzsko
Rok: 2016
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Nicolas Winding Refn
Scenár: Nicolas Winding Refn, Mary Laws, Polly Stenham
Kamera: Natasha Braier
Hudba: Cliff Martinez
Strih: Matthew Newman

Hrajú: Elle Fanning, Karl Glusman, Jena Malone, Bella Heathcote, Abbey Lee, Desmond Harrington, Christina Hendricks, Keanu Reeves, Charles Baker, Jamie Clayton a ďalší

„Kanibalistický fashion horor“ je prekvapivo trefné označenie, keď sa na film pozriete spätne. Taktiež by som sa nedivila, ak by ste ho po pozretí považovali za odporný, či nevkusný film. Zaujímavé je, že v dobe, keď filmový priemysel nešetrí výbuchmi, strieľačkami, vraždami a bohapustým prelievaním krvi si vďaka snímke Neon Demon uvedomíte efemérnosť a žalostnú slabosť ponúkaných filmových zážitkov. Herci sa pred vašim zrakom kaličia hlava-nehlava, a vy čo? Bavíte sa? Fandíte tomu, ktorý spravodlivým hnevom kole jedného neboráka za druhým? Zaslúžia si to, veď boli napísaní ako zlé postavy. Takže niet dôvod cítiť sa zle, žialiť, ani ľutovať premárnené fiktívne životy.

Neon Demon však k pocitom odporu a fyzickému hnusu speje, intenzívne negatívne pocity sú žiadané. Nie je to jednoduché prekusnúť. Veď i táto recenzia vznikla na papieri už pred niekoľkými mesiacmi, hneď po premiére filmu, no zvíťazila vo mne túžba nevracať sa k Démonovi ani len v myšlienkach. Na konci roka, pozerajúc sa na to, čo nám filmový kalendár posledných dvanásť mesiacov priniesol, musím však uznať, že posledný film Nicolasa W. Refna patrí medzi to najoriginálnejšie a najzaujímavejšie, čo tu bolo.

Nemyslím si, že tento film prostredím, do ktorého je vsadený, hovorí čosi podstatné o svete modelingu. Môže o ňom hovoriť veľa, a nemusí o ňom hovoriť celkom nič, na tom vôbec nezáleží. Režisér a scenárista Refn nás len pozýva nechať sa vtiahnuť do paralelnej reality. Nejde o žiadne sci-fi, takých osobných malých realít je veľa, máte ju aj vy, aj ja. Môže ňou byť škola, univerzita, rodina, pracovisko, úzky okruh známych. Príslovečná bublina, na povrchu ktorej sa možno okolitý svet odráža, no zároveň vás od neho izoluje.

Neon Demon (The Neon Demon, 2016)

Do takejto svojskej reality sveta modelingu prichádza Jesse, ponára sa do neho pomaly, no stačí spoznať pár jeho figúrok, aby podľahla pokušeniu myslieť si, že má tento svet obmotaný okolo svojho malíčka. Ten skromný počet postáv, ktoré sa napohľad dobre orientujú v modelingovom univerze a poznajú správnych ľudí, ktorí na oplátku zas poznajú ďalších, predstavuje skvelú ilúziu. Malý okruh známych sa ľahko zmení na klaustrofobickú klietku, ktorej si Jesse nie je vedomá. Ide o geniálny prvok filmového rozprávania, necháte sa totiž strhnúť aj bez davu. Aj Jesse sa chcela nechať strhnúť.

V pomalých, niekedy v celkom statických, vizuálne prepracovaných a efektných záberoch sledujeme, ako sa jej vnímanie seba samej mení a ako podlieha svojmu novému Ja. Spolu s ňou sa mení i naša tolerancia pre maniere tohto sveta. Hľadáme v ňom dobro, poriadok a zmysel – veď v tomto svete sa rozhodla žiť hlavná postava. Nemôžem napísať „hrdinka“, lebo to by som blúznila spolu s ňou. Jesse sa darí. Stúpa? Posúva sa niekam? Minimálne ona si to myslí, takže sme späť pri vlastných bublinách, ktoré príhodne vpustia dnu len to, čo chceme vidieť.

Nuž, asi je jasné, že toto nie je ten typ filmu, pri ktorom si oddýchnete. Toto je ten typ, do ktorého sa zahĺbite, zabudnete na seba a prijmete režisérovo rozprávanie – alebo sa naňho s hromžením vykašlete. Inak to nejde. Bez toho, aby ste film prežívali naplno, a to najmä fyzicky, neobjavíte, že vám môže ponúknuť veľmi nevšedný zážitok bez toho, aby ste sami vyšli zo svojej komfortnej zóny. Film pre veľké plátno a malého diváka-masochistu. Je to síce klasický príbeh o tom, ako pýcha predchádza pád, no to, čo ho stavia mimo bežnú filmovú tvorbu, je sugestivita filmu a jeho schopnosť vyvolať záujem bez zjavnej zápletky a neskôr navodiť tak intenzívne a fyzické prežívanie filmu, že naň tak ľahko nezabudnete. Aj keby ste chceli.

Neon Demon (The Neon Demon, 2016)

Nemyslím si, že existuje niečo ako neónový démon, ani zvláštna aura, ktorá by Jesse predurčovala k hviezdnej modelingovej kariére, ako si myslí jej okolie a neskôr i ona sama. Je to len nepodložené presvedčenie, mýtus, ktorému je ľahšie veriť ako čeliť náhodnosti života bez akéhokoľvek božského zámeru – tá bublina, v ktorej sa normalita kriví na nepoznanie. Neon Demon je o tom, ako ľahko a nebadane sa nahnutej realite vieme podvoliť a ignorovať výstražné znamenia, lebo nám práve teraz vyhovuje.

Ak si Neon Demon nebudete chcieť nikdy viac pozrieť, sme na tom rovnako. No treba povedať, že to nie je spôsobené len tým zhnusením, s ktorým film plánovite pracuje a ktoré zaiste mnohí v závere filmu cítili. Kľúč je v tom, že ten silný pocit odporu nebol namierený voči režisérovi, voči hercom či voči filmu samotnému. Je to zhnusenie z nás samých, pretože v tomto filmovom svete sa udeje nepredstaviteľná ohavnosť a vy ako divák dobre viete, že je to ten istý svet, o ktorého normálnosti a konvenčnosti ste boli na začiatku filmu presvedčení.