Toni Collette. Prekliate deičstvo (2018) © Forum Film
Našťastie, na spontánny prejav nadšenia nikto z osadenstva nereagoval a vytrhnutie z príbehu sa filmu podarilo do pár minút načisto vyžehliť. Je však celkom možné, že niečo podobné sa stane aj vám, ak sa na Prekliate dedičstvo vyberiete do kina. Čo by ste v prípade, že ste hororový fanúšik, rozhodne mali.
Natočil ho totiž ako svoju celovečernú prvotinu zarytý vyznavač hororov a film je vyznaním lásky tomuto populárnemu žánru, predovšetkým klasikám zo 60. a 70. rokov, keď sa horory v rukách vynikajúcich režisérov vyhrabali z béčkového statusu a aj najsnobskejší kritici ich museli začať brať vážne.
Myslím na Rosemaryino dieťa (1968) od Romana Polanského, Exorcistu (1973) Williama Friedkina, Suspiriu (1977) od Daria Argenta či Kubrickovo Osvietenie (1980). Pravdaže, dali by sa menovať aj ďalšie: Romero dodal rešpekt zombie subžánru Nocou živých mŕtvych z roku 1968 a podobnú vec spravil pre slasher John Carpenter svojím Halloweenom (1978). Ale pre Prekliate dedičstvo to už nie sú primárne zdroje inšpirácie.
Od Ariho Astera sa dá odkukávanie z kánonu očakávať aj pre jeho pozadie v podobe štúdia na konzervatóriu Amerického filmového inštitútu (AFI Conservatory). Aster tak vrchovato spĺňa nároky na postmoderného režiséra; videofreak, ktorý má navyše aj formálne vzdelanie.
Z Kubricka vytiahol geometrické kompozície (stredovú symetriu) a chladný prístup k postavám (teda odstup), sníma ich ako keby skúmal laboratórne myši, neinvestuje takmer žiadnu energiu, aby ich spravil sympatickými. Otec (Gabriel Byrne) je až provokatívne normálny a čistý, stále sa snaží s kľudom a racionálne preklenúť čoraz neznesiteľnejšie rodinné pomery po smrti svokry. (Jej pohreb štartuje dej.) Jeho úchylkou, definujúcou črtou je, že nemá žiadnu úchylku. Naproti tomu Annie, jeho žena, matka ich dvoch detí a tvorkyňa miniatúr, je chodiacou Pandorinou skrinkou psychických porúch a tráum, nielen zdedených po zosnulej matke, ale aj zapríčinených jej výchovou a svetonázorom. Preto zamedzila jej kontaktu so starším synom, prehuleným 16-ročným Petrom. Nedokázala ju už však izolovať od 13-ročnej Charlie.
Na Charlie sa rodinná anamnéza paranormálnych záľub a narušenej psychiky vybúrila azda najviac, stačí sa na ňu pozrieť a hneď viete, že to decko nie je v poriadku. Sčasti to spôsobuje skutočne výnimočný zjav Milly Shapiro, ktorý mi ani mesiac po premietaní neschádza z mysle. Mladučkú herečku ešte určite uvidíme v nejednej excentrickej úlohe, pretože má aj schopnosť využívať svoj výzor tak, aby z filmu „nekričala“. Postave Charlie dokázala dodať presnú kombináciu divnosti a zraniteľnosti (viď scéna, kde odstriháva hlavu mŕtvemu vtáčaťu).
Herecké výkony patria k najväčším kvalitám filmu. Sústredením na jednu rodinu žijúcu v relatívnom odlúčení (v dome pri lese) Prekliate dedičstvo tiež pripomína Kubrickovo Osvietenie a Toni Collette (Annie) sa v priebehu deja vyšinie až k tým levelom hystérie, čo nadchýnajú alebo iritujú divákov pri Shelley Duvall. Oproti nej stoja mrazivo striedmy Gabriel Byrne a Alex Wolff (Peter), pohupujúci sa medzi snahou o „kúlovosť“, zakrývajúcou normálnu tínedžerskú neistotu a emocionálne výkyvy, až po nepríčetnosť poslednej tretiny.
Nadprirodzené, duchárske témy, ktorých pôsobenie sa postupne zosilňuje, film tematicky viac približujú k Rosemary a Vyháňačovi diabla. Odráža sa to aj na psychofyzických zmenách postáv. Aster sa k základnej téme dostáva detektívnym, postupným spôsobom. Explicitnosť záveru môže časť obecenstva sklamať (napätie, znechutenie a zimomriavky môže vystriedať ironický úškrn), ale pritom zachováva vnútornú filmovú logiku. Koniec Čarodejnice (The Witch, 2015), iného artového hororu z posledných rokov, bol v tomto ohľade o niečo metaforickejší a vďaka zasadeniu do historickej éry honov na čarodejnice sa s ním dalo aj ľahšie zmieriť.
Tu sa zrejme prejavuje Asterova inšpiráciou efektovou stránkou hororových filmov, bombastickosťou, ktorá stojí v príkrom kontraste s takmer dve hodiny budovanou atmosférou cez pomalé nájazdy, nezvyčajné uhly a prirodzene pôsobiace osvetlenie. Aster sa navyše, vďakabohu, veľmi umne vyhýba typickým hororovým ľakačkám, aspoň do dvoch tretín filmu, a využíva alternatívy ako nedoostrenie (keď nie je jasné, čo je vlastne v zábere) alebo naturálne zvukové efekty. Tľoskanie jazykom ešte nikdy nevyvolávalo také zimomriavky ako teraz. Očakávam, že to bude jeden z najparodovanejších prvkov snímky.
Snímky, ktorá sa, dúfam, bude hodne parodovať, pretože ide o vynikajúci, kvalitne, s potešením a zo srdca natočený film, do ktorého všetci tvorcovia dali zo seba úprimne to najlepšie. Že je to pritom škaredé, hnusné a bezvýchodiskové? Trikrát hurá. Len nech sa nestane čo pri spomínanej Čarodejnici, že prívržencov žánru znechutia práve najvýznamnejšie atribúty: pomalé tempo, civilnosť, obraznosť, „umelecké“ ambície.
