Portrét ženy v plameňoch (2019). © ASFK

historický, romantický
2019 / 119 min. / MP 15

Originálny názov
Portrait de la jeune fille en feu

Francúzsko

Réžia
Céline Sciamma
Scenár
Céline Sciamma
Mladý maliar dostane zákazku na portrét mladej ženy, šľachtičnej. Obraz si objednáva jej matka, aby presvedčila potenciálneho ženícha. Maliar a jeho objekt sa do seba zamilujú, nakrátko medzi nimi zahorí zakázaná láska, no potom sa podvolia osudu a rozlúčia sa. Do posledného dychu na tento románik spomínajú ako na svoju najväčšiu lásku.

Stará dobrá historická romanca. Lokalizovaná do Bretónska, pár desaťročí pred revolúciou 1789. Nahé scény áno, predsa francúzsky film. Prvá už v deviatej minúte (veľmi estetická). Maliar sedí nahý pred kozubom (suší sa) a poťahuje z fajky. Teda maliarka.

Maliar je maliarka. Stará dobrá historická romanca, lesbický variant. Režisérke Céline Sciamma umožňuje elegantne obísť podozrenia z prehlbovania male gaze; díva sa predsa žena. A Marianne (Noémie Merlant) sa musí veľa dívať, lebo jej objekt, Héloise (Adèle Haenel), odmieta svadbu a odmieta sa nechať portrétovať. Marianne ju maľuje potajme, spamäti po večeroch, kým cez deň ju sprevádza na prechádzkach.

Prechádzajú sa pri mori, najradšej na útese, odkiaľ prednedávnom skočila Héloisina sestra, pôvodná nevesta pre milánskeho pytača. Héloise matka (Valeria Golino, moja detská láska) vytiahla po troch rokoch z kláštora a ponúkla Milánčanovi ako náhradu.

Takže tieto dve sa majú o čom výdatne rozprávať, kým si Marianne a kamera prezerajú Héloise, študujú kúsok po kúsku jej anatómiu. Začínajúc od siluety, ako učí svoje žiačky o desaťročia neskôr. Pri prvom stretnutí budúcich mileniek kamera ukazuje najskôr Héloisinu siluetu od chrbta, zahalenú plášťom a kapucňou. Sleduje ju v polodetaile, ako vychádza z chodby do záhrady. Pod stromami jej kapucňa skĺzne na plecia, odhaliac tak plavé vlasy a hlavu. Až keď sa Héloise rozbehne k útesu a tesne pred hranou sa zastaví (kamera „beží“ za ňou z Marianninho pohľadu), ukáže prvýkrát svoju tvár.

Maliarka je v možnostiach svojej epochy emancipovaná žena. Zarába si na živobytie, je nezávislá na mužskom „patrónovi“, nemusí sa dobre vydať a rodiť dedičov. Héloise má lepší rodokmeň, pohodlnejší život, no o jej budúcnosti rozhoduje matka. Musí sa vydať za muža, ktorého pred svadbou neuvidí. A on sa pre ňu rozhodne na základe portrétu.

Komentár o postavení žien v spoločnosti Céline Sciamma zlaďuje s rastúcou náklonnosťou hlavných postáv a fascináciou umeleckou metódou. Dlhé pohľady na Héloise vcelku alebo na určité detaily môže Marianne odôvodňovať ako štúdium svojho modelu. Mimo obraz cituje maliarske poučky, akoby si v duchu ospravedlňovala, prečo toľko zíza. Čím viac zíza, tým viac ju Héloise priťahuje.

Portrét ženy v plameňoch (2019). © ASFK

A tým viac ju intímne spoznáva. Čo platí aj naopak. Ako svedčí Héloise, portrétovaná sa pozerá späť na svoju portrétistku a tiež sa na základu výrazu, mimiky giest učí rozoznávať jej emócie. V samom závere dokonca Héloise komunikuje s Marianne cez svoj neskorší portrét, kde je spodobená ako matka s dieťaťom a v ruke drží knižku, ktorá je spoločnou tajnou spomienkou iba pre ňu a Marianne.

Mužské postavy v príbehu vystupujú iba nepriamo. Trojuholník matky, Héloise a Marianne dopĺňa slúžka Sophie (Luàna Bajrami). V grófkinej neprítomnosti vyjde najavo, že nevydatá Sophie je tehotná. Héloise a Marianne jej pomôžu sprostredkovať potrat, lebo vo svojej pozícii nemôže mať dieťa.

Ukončenie Sophienho tehotenstva režisérka inscenuje s dávkou humoru a ako špecificky ženskú skúsenosť bez traumatických asociácií. Zákrok vykonáva zrejme miestna babica u seba doma, vedľa ležiacej Sophie sa prevaľuje kojenec.

Marianne sa odvracia, akoby nechcela narušiť Sophiino súkromie. Tá, ktorá sa doteraz neprestajne dívala. Héloise ju vyzýva, aby sa otočila naspäť. Neskoršie Marianne z tejto spomienky vytvorí skicu, ktorú by v danom čase nemohla uverejniť, ani keby bola chlap. Nie v čase prevládajúcich námetov z antickej a kresťanskej mytológie.

Ešte predtým sa odohrá scéna nočnej prírodnej slávnosti pri vatre výlučne so ženskou účasťou. Héloise sa tu na chvíľu od ohňa chytia šaty, čo inšpiruje Mariannin spomienkový obraz, titulný Portrét ženy v plameňoch. Po nociach v chodbách panského domu sa Marianne zjavuje nielen Héloise v horiacich šatách, ale aj svadobných. Mátoha budúcnosti.

Portrét ženy v plameňoch (2019). © ASFK

Postavy diskutujú aj o hodnotách výtvarného umenia, napríklad o konvenciách a originalite alebo o spoločenských obmedzeniach pre ženy umelkyne. Intenzitu ich vzťahu režisérka sprostredkúva aj cez ďalší umelecký druh – hudbu. Paradoxne tým, že hudbu využíva minimálne, iba ako súčasť príbehu. Marianne sa pokúša Héloise, ktorá pozná iba náboženskú hudbu, zahrať na čembale Vivaldiho Ročné obdobia. Po rokoch náhodou vidí Héloise na koncerte, kde znie tá istá skladba.

Druhýkrát hudba zasiahne do diania v scéne nočnej slávnosti a Héloisinho vznietenia ako viachlasný zborový ženský spev, sprevádzaný polyrytmickým tlieskaním. Vo zvyšku filmu sa pracuje „iba“ so zvukovým dizajnom od burácania príboja po praskanie ohňa v kozube. Tajomnú atmosféru a zdanie historickosti posilňuje prirodzené svetlo – niekedy iba sviečok.

V Portréte ženy v plameňoch sa stretáva historická lesbickoromantická dráma s témami rodovej rovnosti a možností umeleckého vyjadrenia v širšom sociálnom kontexte. Otázky, čo sa môže a čo nemôže zobraziť a kto to môže zobraziť, sú aktuálne aj v súčasnej spoločnosti. Dosiahli napríklad ženy režisérky vo filme rovnaké príležitosti ako muži? Sciamma podporuje hnutie 50/50, určite by k tomu mala čo povedať.