Piata loď CinemArt SK

Pre desaťročnú Jarku (Vanessa Szamuhelová) existujú dva svety. Jedným je sídlisko, byt v paneláku, kde žije so svojou matkou Luciou a starou matkou Irenou, druhým záhrada kdesi za vinohradmi, kde je paňou sama sebe.

Hoci dalo by sa to postaviť aj tak, že je nezávislá aj na Lucii a Irene v priestoroch bytu, pretože sa niekedy tvária, akoby jedna pre druhú neexistovala. Pre Luciu (Katarína Kamencová) je Jarka výsledkom nerozvážnosti, mala ju veľmi mladá a nechce si nechať zničiť život zodpovednosťou za dieťa. Chce očarúvať, byť umelkyňou, ísť napríklad spievať na loď. Hlavne preč odtiaľto.

Podobný odmietavý vzťah má Irena k Lucii. Kým Lucia párti hard, chorá Irena (Johanna Tesařová) leží na posteli, sťažuje sa a nadáva na potomstvo. Muži túto domácnsť opustili, prichádzajú iba kvôli chlastu a sexu za Luciou alebo ako zdravotníci za Irenou.

Jarka si zo svojich výletov prinesie v krabici ježa (vhodný symbol napätých vzťahov v trojgeneračnej, no značne okyptenej rodine). Našiel ho síce jej jediný kamarát Kristián (Matúš Bačišin), ale jeho prehnane starostliví rodičia (presný opak Lucie) by mu nedovolili ani len sa dotknúť niečoho takého.

Bez ohľadu na to, ako veľmi Lucia chce byť Jarkinou nalepšou kamoškou („nevolaj ma mama“), keď sa zbalí plniť si svoje sny do Prahy, Jarkin prirodzený inštinkt je nasledovať ju. Kúpi si lístok na rýchlik. Na peróne ju zaujme žena s dvojičkami. Dovolí jej chvíľu kočíkovať, potrebuje si niečo vybaviť.

Kým na ňu Jarka čaká, vlak odíde. Napokon ju nájde popíjať s kumpánmi pred staničným bufetom. Jarka sa rozhodne: keďže sa žena o deti nechce starať, postará sa o ne sama.

Privezie deti do svojej záhrady, schová ich v chatke. Do starostlivosti zapojí aj Kristiána, má peniaze od rodičov, ktoré Jarka potrebuje na sunar a plienky. Je odhodlaná zabezpečiť bábätkám všetko, čo jej chýbalo: úprimnú materinskú (a otcovskú) lásku a starostlivosť. A zvláštna rodinka funguje oproti tým „ozajstným“ až príkladne.

CinemArt SK

Niektoré stereotypy sa prenášajú aj sem: Jarka hovorí deťom, že keď budú zlé, nebude ich mať rada, ako jej to zvykla hovoriť Lucia. To je však len úsmevná replika. Oveľa dôležitejšie je, s akou nedetskou zodpovednosťou pristupuje k novej úlohe. A Kristián – hoci bol do nej prakticky prinútený – rovnako. Keď vysype sunar a má zohnať ďalší, očakávame, že sa už nevráti. Drobný okuliarnatý šikanovaný chlapček, doma doteraz pestovaný ako v bavlnke, prekoná tmu a strach. Neopúšťa Jarku ani v najhoršej chvíli, jediný chlap vo filme, na ktorého platí pozitívny význam tohto označenia.

Piata loď podľa úspešného románu Moniky Kompaníkovej z roku 2010 na motívy skutočných udalostí narúša zaužívanú predstavu matky v slovenskej literatúre a vo filme opakovane a programovo. Na matku sa obvykle dalo spoľahnúť. Keď už nič iné nefungovalo, aspoň tie ruky, na ktorých smieš plakať, zostali. Zabúda sa pritom, že matka nie je len nejaký vzor oddanosti, ale normálny človek so svojimi rozpormi, chybami, morálnymi zlyhaniami. Čo Eva Nová koncentrovala v hlavnej postave, sa v Piatej lodi rozmieňa do viacerých, obohacuje o generačné a sociálne rozmery.

Predtým, než sa začneme rozhorčovať nad krkavčími matkami: toto má byť skôr o tom, ako nefungujú zdanlivo samozrejmé vzťahy, a ako vzniká zúfalá potreba zaplniť to prázdne miesto. Namiesto horekovania nad márnomyseľnými čarodejnicami by sme sa mohli pýtať: A kde sú všetci chlapi? Prečo ich zastupuje neduživé drobča?

CinemArt SK

Strigy nespomínam náhodou, prvky okultizmu sa tu vyskytujú ako vedľajší motív. Niečo, čo možno má postavám poskytovať úľavu alebo ich ešte hlbšie zvrhávať do vlastných ilúzií o fungovaní sveta. Stará mama je vraj liečiteľka, má energiu v rukách. „A načo ješ toto?“, ukazuje Jarka na sadu tabletiek. V izbe chorej ženy sa povaľujú ezoterické pakšamenty a talizmany. Lucia sa ovešiava haldou šperkov a radí Jarke: „Keď nebudeš vedieť, čo máš robiť, sleduj znamenia.“ Aj o ceste do Prahy „rozhodne“, kam ukáže roztočená plechovka.

Spolu s premysleným používaním svetla a farieb (veľa modrej) magická linka posilňuje atmosféru ľahkého, „detského“ surrealizmu. V réžii Ivety Grófovej (Až do mesta Aš) nie sme nezúčastnenými pozorovateľmi, naše vnímanie naopak prechádza zmenou, možno návratom do čias, keď farby a zvuky boli intenzívnejšie, emócie bezprostrednejšie.

Môže za to aj veľa detailov, aj scéna z priehrady s Jarkiným skokom do vody, aj scéna zo železničnej stanice, kde režisérka na malej ploche hromadí komparz bizarných, groteskných indivíduí, medzi ktorými Jarka blúdi podzemím. A môže za to aj záver, keď už nadobro opúšťame realistickú pevninu a vydávame sa na more.

Tento príbeh sa neľahko počúva, ale mal by byť vypočutý. Nie je šťastný, ani veselý. Ani ktovieako šťastne nekončí. Hovorí o tom, čo v živote máme: problémy. Už od útleho detstva, a potom sa s nami vezú, a spoluurčujú, akí sme. Grófovej adaptácia však hovorí aj o nádeji, o odhodlaní a snahe žiť lepšie, o dospelých, čo sú ako deti a o deťoch, čo sú vyspelejšie, než by sme im priznali. Ešteže sú.