Žáner: dráma
Minutáž: 80 minút
Krajina: Slovnesko | Česká republika
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Iveta Grófová
Scenár: Iveta Grófová, Marek Leščák
Kamera: Viera Bačíková
Hudba: Matej Hlaváč
Hrajú: Dorota Billá, Silvia Halušicová, Robin Horký, Jarka Bučincová a ďalší

Až do mesta Aš (2012)Začínajúci autori v akomkoľvek type umeleckého remesla sa bežne obracajú k sebe, svojmu životu a svojim skúsenostiam. Iveta Grófová rozpracovala námet na základe dávnej niekoľkomesačnej brigády. Keďže nechcela, aby sa jej zaznamenaný pohľad na ľudské mravenisko v najzápadnejšom českom meste kĺzal iba po povrchu, vracala sa do komunity roky, počas ktorých zbierala dokumentárny materiál. Časť z neho aj použila. Jej film tak pôsobí veľmi autenticky a „drsne“.

Premisa je jednoduchá. Cigánka Dorotka (Dorota Billá) od Bardejova po škole odíde do česko-nemeckého pohraničia zarobiť si do fabriky ako šička. Doma necháva ľahostajných rodičov a fešáka Ďodiho, čo určite príde za ňou, „keď mu skončí podpora“. Vo fabrike si zarobí akurát tak na ubytovňu a na jedlo. Časy sú zlé, majiteľ prepúšťa. Dorotka schytá tiež vyhadzov a k núdzi citovej sa pridá aj materiálna. Pod ochranou skúsenejšej spolubývajúcej Silvie sa Dorotka vyberie do zafajčených barov, s nádejou na spoločnosť a bubáky niektorého z víkendových Nemcov, ktorí si sem chodia lacno zašpásovať. Zoznámi sa s Johannom, dajme tomu šesťdesiatnikom s nežným slovníkom a ušľachtilým zámerom oddýchnuť si od vyžitej manželky. Dorotka, pôvodne „slušné dievča“, postupne stráca všetky istoty a ak nechce zamrznúť niekde na výpadovke alebo hladovať, musí sa prispôsobiť. Ďodi už neesemeskuje ani nesleduje webkameru na námestí, pred ktorú sa Dorotka stavia v dohodnutých termínoch, doma ju bez peňazí nechcú. Jedine Johannovi nič neprekáža, len to, keď je smutná.

Až do mesta Aš (2012) Až do mesta Aš (2012)

Sociálnou tematikou a zameraním na „subtílnejšiu“ polku ľudstva film dostupuje do línie debutantiek posledných rokov, mám na mysli Zuzanu Liovú (televízne Ticho, 2005; Dom, 2010) a Miru Fornay (Líštičky, 2009). Iste, tri režisérky ešte nerobia generáciu. Čoraz silnejší babský podiel na domácej kinokultúre však nie je ničím, za čo by sa bolo treba hanbiť, skôr naopak, najmä po desaťročiach nespochybňovaného patrónstva. Čoraz významnejšie sú v našej kinokultúre aj tzv. menšinové žánre či druhy, dokumentaristika a animovaný film. Grófová pôvodne študovala práve tieto odbory a vo svojom celovečernom debute ich prepája s hraným filmom. Väčšina scén pôsobí aspoň polodokumentárne, niektoré úplne. Na prvú časť profesionálneho základu odkazuje krátkymi „zošitovými“ animáciami. Najprv s poníkmi a princami, neskôr, keď sa Dorotke darí stále menej, princov nahradia diabli.

Okrem miešania filmových druhov Grófová púta pozornosť miešaním médií. Záznam z mestskej webkamery dokladá Dorotkinu osamelosť a stratenosť v cudzom svete. (A tiež postupnú zmenu životného štýlu skrze zmenu imidžu.) Funkciu ručnej kamery miestami preberá mobil, obzvlášť v sekvencii nočného záťahu s alkoholom, drogami, sexom, bitkami a útekmi. Chaotické digitálne šmuhy vyjadrujú opilecký zmätok dostatočne vierohodne, problém by mohol nastať iba u diváka, ktorý by rád aj niečo videl a z videného by si rád poskladal pokiaľ možno priamočiaru kauzalitu. Režisérka sa pohybuje v polo i plne ilegálnom prostredí bez senzáciechtivosti a celebrovania svojich figúrok. Jej záujem o osudy dievčat i ženštín ošľahaných robotou a nenaplnenými vzťahmi vyzerá úprimne. Chlapom nijako nelichotí, no nestavia ich ani do polohy bezohľadných vydriduchov. Veď aj oni potrebujú lásku a peniaze.

Až do mesta Aš (2012) Až do mesta Aš (2012)

Sympatizujúcej sonde medzi ponížených a urazených ťažko niečo vyčítať, pokiaľ si autorka vskutku zaumienila bez odsudzovania zobraziť Dorotkinu premenu, zámer jej vyšiel. Rovnako ťažko sa dá povedať, či si dievča získa také sympatie u divákov ako u autorky. Predsa len jej vnútorný svet by okrem nevinného zniesol aj pomenovanie „banálny“. Fantáziu suplujú animácie, ktoré zjavne (ani len kresby) nepochádzajú od Dorotky, ale dramaturgicky šperkujú nezvratný smer príbehu. Najsilnejšou námietkou, akej som schopný, si zároveň nie som veľmi istý. Smeruje k aktualite konkrétneho námetu a jeho spoločenskej rezonancii. Nemám poruke policajné či mimovládne štatistiky, ale obchod s bielym mäsom a podobné podniky sú snáď v strede Európy už za tým najbrutálnejším zenitom.

Ak na túto tematiku bolo treba upozorňovať, trebárs aj filmom, malo to byť zrejme o niečo skôr. Iste, splácanie dlhov je činnosť potrebná a záslužná. A náš dlh voči všetkým Dorotám a Silviám sa každým rokom nechutne nafukuje. Lenže autorka v postave Dorotky nezosobňuje nadgeneračný či nadetnický symbol zneužívania, nevypovedá za niekoho iného ako za ňu samu. Ostávame svedkami prípadu – prípad sa nás netýka. (Vo filme okrem Ďodiho na podpore nevystupuje vlastne žiadny slovenský chlap.) Môžeme si spokojne odfúknuť: ide o problém emigrácie, exotický problém, ide o zlý cudzí svet, skryme sa radšej doma.