Operácia Entebbe
Cesta do duše teroristu

Viacero informácii o tomto trileri sme publikovali v dlhšej správe na začiatku decembra, takže sa jeho autormi nebudem v tejto recenzii zvlášť zaoberať a prejdeme rovno k filmu.

Operácia Entebbe (7 Days in Entebbe) je napriek negatívnym recenziám i reakciám publika, ktoré môžete nájsť najmä v zahraničí, kvalitným filmom. Mnohé veci sa mohli urobiť inak a veľa divákov je celkom pochopiteľne nespokojných. Osobne mi však spôsob prerozprávania týchto historických udalostí a ich umelecké spracovanie sadlo.

Jednou z vecí, s ktorými môže byť divák po pozretí nespokojný, je záverečný útok na letisko a oslobodenie rukojemníkov. Zachytené je veľmi symbolicky, vidíme len malú časť celej operácie a aj tá je ešte prekladaná zábermi na tanečné vystúpenie priateľky jedného z útočiacich vojakov. Táto umelecká rovina príbehu, súčasný tanec postavený na tradičnej židovskej piesni, sa vinie celým filmom. Najprv v rovine skúšok súboru, na konci v podobe samotného vystúpenia pred plnou sálou divákov, ktoré sa časovo zhoduje s priebehom operácie.

Film si tak buduje svoju vlastnú poetiku, ktorá bežne nie je zlúčiteľná s kriminálnym trilerom či vojenskou operáciou, ale tu to funguje. Avšak divák, ktorý očakával plnohodnotnejšie spracovanie útoku izraelskej armády na letisko v ugandskom Entebbe, bude zákonite sklamaný. Režisérovi Josému Padilhovi a scenáristovi Gregorymu Burkovi išlo o úplne iné veci, ako sa kochať vojenským a plánovacím umením Izraela. Inak klobúk dole, Izraelci dali zo seba pri tejto operácii maximum a bol to aj historicky dôležitý medzník v ich boji proti terorizmu.

Bokom v príbehu do veľkej miery išli aj rukojemníci. Kamera si ich všíma len ako masu, individuality dostanú priestor prejaviť sa len výnimočne a vždy nakrátko. Jedinú výnimku predstavuje letecký inžinier z posádky Air France (Denis Ménochet), ktorý sa snaží pravidelne komunikovať s jedným z dvojice nemeckých teroristov Wilfriedom Bösem (Daniel Brühl). On a jeho parťáčka Brigitte Kuhlmann (Rosamund Pike) sú hlavnými protagonistami filmu. Slovu hrdinovia je v tomto prípade lepšie sa vyhnúť.

Snímka bola totiž kritizovaná aj za negatívny postoj k Izraelu a za sympatizujúci postoj najmä k tejto dvojici nemeckých ľavicových radikálov. Bez akýchkoľvek predsudkov si však myslím, že tieto obvinenia nie sú oprávnené. Film nikdy nevedie diváka k tomu, aby si ku komukoľvek z teroristov vytvoril pozitívny vzťah – divák si ho zrejme nevytvorí k nikomu, lebo na to väčšinou nie je čas, čo je jedna z najväčších slabín filmu. Scenár totiž zachytáva viacero paralelných dejových línií a na žiadnu neostáva toľko priestoru, koľko by sa oplatilo.

Týka sa to najmä línie, ktorá sa odohráva priamo v Izraeli, v sídle vlády. Ide o veľmi zaujímavé momenty, ktoré odhaľujú, aké dilemy riešili poprední izraelskí politici (nielen tej doby) – minister obrany Šimon Perez (Eddie Marsan) a premiér Jicchak Rabin (Lior Ashkenazi). Obaja sa neskôr významnou mierou zasadili o mier s viacerými susedmi Izraela a za mierovú dohodu s Palestínou získali spoločne s Jásirom Arafátom Nobelovu cenu mieru. V čase únosu lietadla sa však ich názory na riešenie krízy zásadne rozchádzali a dospieť k rozhodnutiu im trvalo niekoľko dní. Ani to však na nich nevrhá zlé svetlo, skôr naopak. Oba postoje, útok aj vyjednávanie, sú totiž dostatočne objasnené.

Postoj filmu a filmárov k teroristom by sa dal nazvať ľudský. Ani Nemci, ani Palestínci tu nie sú zobrazovaní ako monštrá. Každý má svoje viac či menej pochopiteľné dôvody, mnohí z nich sú hlavne naivní, čo platí najmä pre Wilfrieda Böse. Treba si uvedomiť, že nemecká dvojica bola v skutočnosti omnoho mladšia, než ako to vyzerá vo filme. Böse mal len 27 rokov a bol to doslova idealistický mladík plný snov o lepšej spoločnosti. Našťastie pre rukojemníkov, nebol nastavený na zabíjanie.

Operácia Entebbe vás môže v mnohom príjemne prekvapiť. Netreba sa však nechať zmiasť jej žánrovým zaradením, lebo aj keď vie budovať a udržať napätie, krimitriler to ani zďaleka nie je. Netreba ani očakávať akčný film či dôkladné zobrazenie vojenskej operácie. Je to hlavne pokus o pohľad do hláv teroristov, čo je samozrejme tenký ľad, keďže nikto z nich neprežil a nikdy nemohli byť so svojimi činmi konfrontovaní .

---