Oni a Silvio (2018). © ASFK

Originálny názov
Loro

životopisný, dráma, komédia
2018 / 150 min. / MP 15
Taliansko

Réžia
Paolo Sorrentino
Scenár
Paolo Sorrentino, Umberto Contarello
Zrejme najúspešnejší taliansky režisér súčasnosti Paolo Sorrentino (Veľká nádhera, Mladosť) sa už v minulosti venoval politickému prostrediu svojej domoviny. Najvýraznejším príkladom v jeho kinematografii je Božský (Il divo) z roku 2008 o významnom kresťanskom demokratovi Giuliovi Andreottim, sedemnásobnom premiérovi.

Kým Andreotti mal v čase vzniku biografického filmu aktívnu kariéru a život prakticky za sebou (zomrel v roku 2013 ako 94-ročný), novinka Oni a Silvio sa venuje činiteľovi, ktorý ešte nepovedal posledné slovo. Silvia Berlusconiho nezastavil ani zákaz držania verejného postu, ktorý mal trvať aj v tomto roku. So svojou stranou sa zúčastnil posledných parlamentných volieb a najnovšie kandiduje do Európskeho parlamentu. (Pozn. 28. 5.: Úspešne.)

Berlusconi nie je len predmetom filmu. Nepriamo zasiahol aj do výroby. Jeho firma Medusa Film obvykle spolufinancuje Sorrentinove projekty. Na tomto nebol ochotný participovať. Z pochopiteľných dôvodov. Scenár síce dáva vyniknúť jeho silným stránkam, no nelíška sa mu. Skôr opačne.

Pôvodný názov Loro znamená „oni“. Vystihuje skutočnosť, že príbeh sa z väčšej časti zaoberá životom ľudí, ktorí sa pohybujú v jeho blízkosti alebo by sa do nej radi dostali. Fyzicky politik a mediálny magnát vstupuje do filmu až približne v polovici. Dovtedy sa o ňom všetci iba zmieňujú, prípadne s ním telefonujú. Označujú ho „on“ (lui), a film tak okolo neho vytvára zvláštnu auru tajomstva a neprístupnosti.

Ktorú režisér s radosťou vymaže hneď v prvej scéne, kde sa Toni Servillo objaví ako On sám, Silvio, v cirkusovom ženskom prevleku a mejkape, pokúšajúc sa pobaviť znechutenú manželku Veronicu. Servillova premena opäť raz fascinuje. Keď sa odlíči, ukáže svoju „ozajstnú“ berlusconiovskú masku, charakteristickú ulízanými vlasmi a širokým nablýskaným úsmevom, neschádzajúcim z tváre spolu s vejárom vrások okolo večne prižmúrených, kalkulujúcich očí.

Oni a Silvio (2018). © ASFK

Po vizuálnej stránke Oni a Silvio obsahuje už tradičné sorrentinovské prvky. Nablýskanú výpravu, úchvatné scenérie z Ríma či prímorskej vily, kostýmy, záplavu krásnych ľudí, pochopiteľne, najmä žien. Počet odhalených bradaviek pravdepodobne presahuje minutáž kinoverzie (150). V jednom zo symbolických obrazov párty na prechádzke nočným Rímom sleduje, ako oprotiidúce smetiarske auto v spomalenom zábere vyletí z mosta, po dopade nahromadené plyny v jeho útrobách vybuchnú a všetok odpad prší do stáročných ulíc.

Ďalším výrazným momentom je dialóg Berlusconiho s jeho podnikateľským partnerom Enniom Dorisom. Prichádza v čase, keď je politik v kríze, lebo tesne prehral voľby, prišiel o post premiéra a jeho manželstvo s Veronicou je v troskách. Silvio pred ním asi ako jediným odhaľuje svoje vnútro. Ennio navrhuje riešenie politických aj osobných problémov a povzbudzuje Silvia pripomínaním, v čom je skutočne dobrý. Duchovnú spriaznenosť Silvia a Ennia režisér zdôrazňuje obsadením Toniho Servilla aj do úlohy Ennia. Berlusconi teda hovorí sám so sebou – a jedine so sebou sa dokáže úprimne porozprávať.

Verzia, ktorá prišla do kín, je výrazne oklieštená. Pôvodný film má vyše 200 minút v dvoch dieloch. Zostrihaním o hodinu sa z neho vytrácajú aj dôležité scény, napríklad Berlusconiho aféra s ledva 18-ročnou Noemi Letizia. Zmieňuje sa o nej iba Veronica v hádke, ktorú vyvolá jej rozhodnutie podať žiadosť o rozvod.

Naproti tomu ostalo vo filme miesto pre bezuzdné masové párty a voiceover vysvetľujúci účinkovanie extázy. Berlusconi sa z deja vytráca ešte viac. Najviac priestoru totiž dostávajú večierky organizované ako lákadlo preňho, nie tie, na ktorých sa naozaj zúčastňuje. Na vykreslenie jeho morálnej skazenosti stačia aj zmienky, no priame sledovanie hlavnej postavy by nepochybne zanechalo silnejší dojem. A prospelo by pochopeniu Veroniciných pohnútok.

Oni a Silvio (2018). © ASFK

Berlusconi stále vychádza zo Sorrentinovej snímky ako človek, ktorý nedokáže byť sám, lebo potrebuje pozornosť a obdiv, a práve preto je až smutne osamelý, človek, ktorý sa priživuje na ľudskej slabosti a bolesti, ale nikomu nechce reálne pomôcť. Ktorý vyhlasuje, že miluje Itáliu, a pritom ju ponára hlbšie do bahna korupcie a klientelizmu.

Ako hovorí svojmu politickému partnerovi, vážne očakával, že keď vystúpa na vrchné poschodia talianskeho biznisu a politiky, bežní ľudia ho budú proste milovať. Tešiť sa s ním a obdivovať jeho úspech. Berlusocniho filmové ego siaha tak ďaleko, že (ako viackrát zdôrazňuje) ho jednoducho nemožno uraziť. Urážky a odsúdenia si k srdcu neberie. Signalizujú mu, že jeho protivník či partner sa v debate nechal strhnúť emóciami. A s tými vie on manipulovať ako málokto. Emócie mu vynášajú peniaze, hlasy, lojalitu.

Pokiaľ je divák čo i len povrchne oboznámený s kariérou skutočného Berlusconiho, Sorrentinova interpretácia osobnosti pôsobí realisticky a vierohodne. Zostrihaný formát režisérovu verziu mierne splošťuje a zmierňuje. Skrátený Silvio môže vyvolávať ľútosť. Ostáva iba špekulácia, že kompletný film mu takúto láskavosť nerobí.