Mafstory. Prvý pôvodný seriál TV JOJ. © TV JOJ

Renesancia seriálovej tvorby, ktorá produkciou dnes už pomaly konkuruje samotnej kinematografickej tvorbe (o čom svedčí aj fakt, že viaceré prestížne festivaly zaradili seriály do svojho programu), zasiahla publikum všade tam, kde sú dostupné VoD platformy od Netflixu, HBO a ďalších. Trendy, ktoré určujú tieto spoločnosti a tvorcovia (pričom sú medzi nimi aj renomovaní filmoví režiséri a scenáristi), sa dotýkajú aj lokálnej tvorby. Pestujú u diváka vzťah k vyššej kvalite, príbehovej náročnosti, výpravnosti a formujú iný typ diváckeho návyku, pri ktorom možno skonzumovať celú sériu v čase určenom nimi samými a bez prerušovania reklamnými prestávkami. V slovenskom prostredí, kde seriály produkujú v drvivej väčšine dve komerčné (JOJ, Markíza) a občasne verejnoprávna televízia (RTVS), sa tvorba zasekla v akejsi zotrvačnosti, v ktorej čerpá z overených šablón (seriály s veľkým počtom dielov, páčivé témy a prostredia, osvedčené tváre), i keď sa objavujú prvé pokusy o zmeny (kratšie série či minisérie, exkluzívne seriály, snahy o komentovanie súčasnej spoločenskej či politickej situácie, menovanie zásadných problémov).

Keď sa ohliadneme do minulosti, slovenská seriálová tvorba vznikla de facto po vzniku a rozbehu súkromných televízií. Dovtedy mohli domáce seriály vznikať iba v prostredí Slovenskej televízie, aj keď na tomto žánri vo svojom programe veľmi nestavala. „Slovenská televízia pred rokom 1989 nemala v dramatických programoch ako dominantný žáner seriálovú tvorbu, redakcia literárno-dramatického vysielania sa venovala majoritne sólo drámam, ktoré sa vysielali pravidelne v pondelok. Známe sú ako bratislavské televízne pondelky,“ hovorí šéfdramaturgička RTVS Jana Kákošová. Z tohto obdobia zostávajú „zlatým fondom“ dobrodružno-historický seriál Vivat Beňovský (1975) či 6-dielny historický film podľa rovnomenného románu Alžbetin dvor (1986). „Od 90. rokov, aj pod rôznymi koncepciami striedajúcich sa manažmentov, postupne strácali dramatické programy svoj pravidelný termín vysielania, čím sa oslaboval aj dovtedajší divácky návyk,“ vysvetľuje Jana Kákošová. Keď sa presunieme do éry samostatnej Slovenskej republiky, teda po roku 1993, vo vysielacích štruktúrach STV sa dramatické programy objavovali s menšou intenzitou. Medzi najzaujímavejšie projekty z tohto obdobia patrí 11-dielna rodinná séria Škriatok (1995) v hlavných úlohách s Táňou Pauhofovou a Emilom Hurajom a vtedy originálnym príbehom. Dvojica školákov sa v ňom vďaka modernej počítačovej technológii dostáva do dobrodružstiev z diel klasickej literatúry. „Tento seriál bol po dlhom čase prerušenej kontinuity v tomto žánri pozoruhodný aj modernými trikovými postupmi, ktoré ešte bolo potrebné technologicky zabezpečovať v zahraničí,“ približuje Jana Kákošová. Škriatka nasledoval koprodukčný projekt Koniec veľkých prázdnin (1996) o ľuďoch, ktorí z rôznych dôvodov chceli alebo museli v 80. rokoch emigrovať. Relatívne úspešnou bola seriálová groteska Buď Bindi (1996) v hlavných úlohách s Mirom Nogom a Stanom Dančiakom, ktorá štýlom evokovala humor Mr. Beana. Po nich vznikli sitcom Duchovia (1997), a dramatické seriály Horská služba (1998) a Útek do Budína (2003). Ešte v roku 1999 vznikol komediálny seriál Zborovňa s 50 dielmi ako projekt TV Luna, po ktorej zániku odkúpila práva na vysielanie STV.

Ako sa už vyššie spomína, situáciu zmenil vstup súkromných televízii na trh. TV Markíza začala vysielanie 31. augusta 1996, TV JOJ 2. marca 2002.

Prvý seriálovým počinom TV Markízy bol v úvode jej vysielania komediálny seriál Silvánovci (1996) v hlavnej úlohe s Mariánom Labudom. „Jeho najväčšou slabinou bola ťažkopádnosť rozprávania, pomalé herectvo a neprirodzené dialógy. Okrem hendikepu obrovskej konkurencie obľúbených seriálov zo zahraničia a veľkého hladu slovenských divákov po zahraničnej tvorbe tento seriál trpel nedostatkom skúsených tvorcov, či už scenáristov a režisérov, ktorí pochádzali zväčša z filmového prostredia. Seriál vsadil na známe slovenské osobnosti, ale celkovo nezaujal a v konkurencii neobstál,“ hovorí dramaturg TV Markíza a scenárista Stano Dančiak. Po tomto pokuse nastalo ticho, ktoré o desať rokov neskôr prerušili nové a jednoznačne vydarenejšie sitcomy. Prvým pôvodným seriálom TV JOJ bol sitcom Mafstory (2006), ktorý nadväzoval na úspešnú hru divadla GUNAGU a ktorý karikoval život slovenskej mafie. Jeho prínosom bol aj posun k špecifickejšiemu humoru, ktorý sa orientoval viac na mestského diváka strednej vrstvy. V tom istom roku priniesla úspešný sitcom aj TV Markíza. Peripetie každodenného života dvoch manželských dvojíc seriálu Susedia (2006) nadväzovali na úspech zábavných televíznych relácií Uragán a Hurikán. „Susedia boli prvý divácky úspešný komediálny seriál. Jeho vznik znamenal posun diváckeho záujmu od estrád a reality show k pôvodnej seriálovej tvorbe,“ pokračuje Stano Dančiak. Susedia v tom čase trhali rekordy sledovanosti a seriálu sa darí aj s pokračovaním po rokoch.

V roku 2007 vznikol ďalší seriálový projekt, ktorý zmenil mediálny trh a ktorý úspešne oslovil divákov. TV Markíza uviedla dlhodobý seriál z prostredia gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia Ordinácia v ružovej záhrade (2007). O rok na to prišla TV JOJ s prvým slovenským denným seriálom Panelák (2008). „Panelák bol pilierom vysielacej štruktúry TV JOJ v hlavnom vysielacom čase od roku 2008 do roku 2017. V tvorivom zázemí bola štruktúra tímu taká, ako to poznáme zo zahraničných produkcií, čo bolo predpokladom úspechu. Konečný úspech však určite zabezpečila téma, zástup nových hereckých tvárí, ktoré seriál objavil pre ďalšie roky televíznej tvorby a aktualizácie reagujúce na spoločenské udalosti,“ hovorí marketingová riaditeľka TV JOJ Ivana Semjanová. 

Ordinácia v ružovej záhrade. © TV Markíza

Ordinácia v ružovej záhrade a Panelák vytvorili u divákov zvyk očakávať nasledujúci diel a vyhradiť si preň čas vo svojom programe. Keďže oba seriály boli určené rodinám, našli si cestu k viacerým generáciám. V tomto období možno badať aj tzv. konkurenčný boj, ktorý vznikol medzi týmito televíziami. Na jednej strane znamenal, že sa televízie navzájom doťahovali, čo posúvalo tvorbu dopredu, na druhej strane vytváral akýsi dojem nutnosti výberu. Televízie pre tieto seriály objavili alebo spopularizovali množstvo hercov, ktorí sa postupne stali súčasťou ich imidžu a objavovali sa viac-menej len v projektoch in house.

Slovenská televízia týmto projektom, ktoré sa pre svoje televízie stali vlajkovými loďami, nedokázala konkurovať. „Trend občasných sérií a seriálov priniesli do mediálneho priestoru najmä nové súkromné televízie, ktoré mohli pri dlhodobých seriáloch využívať predaj reklamného času počas breakov. Tým vytvorili konkurenčný tlak v zápase o diváka aj pre STV. No z finančného a kapacitného hľadiska mali súkromné televízie omnoho výhodnejšie podmienky pre vznik viacerých mnohodielnych seriálov, ako Ordinácia v ružovej záhrade a Panelák, ktoré sa rýchlo stali fenoménom diváckej úspešnosti. Keďže sa divácka sledovanosť čoraz viac upierala práve na vysielanie týchto televízií, Slovenská televízia sa napriek snahe o „konkurencieschopnosť“ svojimi seriálovými projektami či dramatickými sériami čoraz viac potýkala s postupnou stratou diváckej pozornosti. Okrem Markízy a JOJky k tomu prispela aj možnosť sledovať viaceré zahraničné kanály. Vernejší jej ostal skôr konzervatívny divák vyššieho veku,“ hovorí Jana Kákošová.

Súkromné televízie posmelené úspechom a záujmom divákov pokračovali vo výrobe hraných seriálov. To, ako zarezonovali Mafstory a Susedia, nepochybne napomohlo vzniku viacerých sitcomov v nasledujúcom období. Tie bohato využívali lokálne témy a istým spôsobom nadväzovali už na to, čo vybudovali Mafstory a Susedia. Pre JOJ to boli v roku 2008 dva tituly. Kutyil s.r.o. s tromi sériami, ktorý voľne staval na Susedoch, aj keď ich úspech neprekonal, a úspešnejší Profesionáli s ôsmimi sériami. „Profesionáli nadväzovali na popularitu Mafstory, aj keď z druhej strany príbehu slovenského zločinu. Mali výborne zvládnutý scenár a pointovanie, navyše boli hereckým koncertom,“ pokračuje Ivana Semjanová. V tom istom roku predstavila TV Markíza svojim divákom seriál Priateľky o dvoch rozvedených kamarátkach. Dopĺňali ich projekty Áno, miláčik! a Normálna rodinka, tie však väčší úspech nezaznamenali.

Keď už spomíname sitcomy, tie sa vrátili do štruktúr televízií aj o pár rokov, no veľa vody nenamútili, o čom svedčí, že viaceré z nich mali krátku životnosť vo vysielacom čase. Pre TV Markíza to boli tituly ako Zita na krku (2011), Sekerovci (2013) či Atletico Cvernofka (2016), pre TV JOJ napríklad Hoď svišťom (2011), Svet podľa Evelyn (2015) či Dvojičky (2015). Zdá sa, že posledné obdobie praje žánru komediálneho seriálu viac a že tvorcovia opäť našli kľúč, ako osloviť svojich divákov. Niektoré stavajú na situačnom humore, na komentovaní politických a spoločenských udalostí či charakterových čŕt, iné využívajú láskavejší humor, ktorý môžu konzumovať viaceré vekové skupiny. TV Markíza sa to podarilo s titulom Horná Dolná (2015) či Kuchyňa (2018). „Horná Dolná bola ďalšou dlhodobo úspešnou pôvodnou komediálnou sériou zameranou na najširšiu divácku cieľovku,“ približuje Stano Dančiak. TV JOJ sa darí so seriálom Naši (2016) alebo s nedávnymi titulmi Ministri (2018) a Som mama (2018). „Naši boli prvým licencovaným seriálom TV JOJ, ktorý ukázal ďalšie možnosti pri tvorbe seriálov. Kanadská predloha poskytuje celý rad scén z rodinného života, pričom scenáristi vyberali do slovenskej verzie tie, ktoré sú blízke nášmu publiku. Seriálová rodina Rodinovcov bola najmä v prvej sérii prijatá s obrovským úspechom. Dôvodom boli predovšetkým zobrazované problémy známe všetkým viacpočetným domácnostiam a akýsi seriálový návod, ako ich zvládnuť,“ opisuje Ivana Semjanová. O atraktivite tohto žánru svedčí aj to, že tento rok plánujú televízie uviesť nové projekty. Pokiaľ ide o rodinný seriál s komediálnymi prvkami, TV JOJ si pochvaľuje aj projekt Prázdniny (2017), v ktorom sa hlavných postáv zhostili detskí predstavitelia. „Prázdniny zmenili vnímanie toho, čo nazývame rodinným seriálom. Po prvýkrát boli divákmi predovšetkým deti vo veku 4+, ktoré pritiahli k obrazovkám aj svojich rodičov.“

Horná Dolná. © TV Markíza

Kým hovoríme o komerčných televíziách, verejnoprávna STV v tom čase viedla iný boj. „Rok 2003 sa stal pre pôvodnú dramatickú tvorbu v STV „prelomovým“ v negatívnom zmysle. Vtedajší manažment hodnotil túto tvorbu ako „zbytočný luxus“, dramaturgické centrá s týmto zameraním sa rozpadli. V snahe znovu získať diváka a najmä mladšiu cieľovú skupinu sa tvorba programu orientovala na veľké hudobno-tanečné show. Dramatika dostávala priestor len sporadicky, pokúšala sa aj o žánre, ktoré dovtedy patrili skôr do programového portfólia komerčných televízií,“ opisuje situáciu Jana Kákošová a ako príklad uvádza denný seriál Obchod so šťastím (2008), ktorý bol realizovaný v televíznom štúdiu a vysielal sa podvečer. „Konzervatívneho diváka príliš neoslovil. Na jednej strane sa seriál usiloval priniesť vážnejšie dramatické témy, na druhej strane mu však práve preto chýbala „ľahkosť“ typická pre žáner soap opera. Pokus o dramatický seriál Rodinné tajomstvá (2005) sa tiež nestretol s výraznejšou diváckou odozvou. Tvorcovia nemali veľkú profesionálnu skúsenosť v tomto žánri, a tak nesplnil očakávania ani tých divákov, ktorí by možno prijali klasický seriál „dietlovského“ typu á la Nemocnica na okraji mesta,“ hodnotí Kákošová. V tomto desaťročí urobila STV pokusy osloviť mladšiu cieľovku, napríklad seriálom Gympel (2010), ale to príliš nezafungovalo.

Vráťme sa však späť ku koncu prvého desaťročia 21. storočia. Kým diváci si pravidelne zasadali k televízorom a sledovali Ordináciu v ružovej záhrade a Panelák, televízie pripravovali ďalšie seriály a popri tých rodinných a vzťahových začali pracovať aj so žánrom krimi. Prvým pôvodným žánrovým seriálom po 89. roku bolo Mesto tieňov (2008), ktorý nasadila do programu TV Markíza. Jednotlivé epizódy boli inšpirované skutočnými príbehmi, ktoré sa odohrali v histórii Československa a Slovenska. Vlastný kriminálny seriál v roku 2009 nasadila aj TV JOJ – Prvé oddelenie. V porovnaní s Mestom tieňov však šlo o slabší projekt, ktorému chýbal dobrý scenár a vierohodné herecké výkony. TV JOJ v tomto období zaznamenala divácky úspech s iným projektom, a to dramatickým seriálom Odsúdené (2009), ktorý sa odohrával v prostredí ženskej väznice. „Tento seriál prišiel na trh so šokujúcou témou. To v kombinácií s legendárnymi herečkami aj novými talentami prinieslo na obrazovky nezvyčajnú energiu,“ myslí si Ivana Semjanová.

V ďalších rokoch už prinášali komerčné televízie niekoľko seriálových projektov ročne, kvalita však bola kolísavá. Badať možno posun od lokálnych tém a prostredí v snahe priblížiť sa zahraničiu, a teda snahu vytvoriť seriály, ktoré sú zasadené do atraktívneho prostredia. Tento posun ku „globálnosti“ nahráva aj možnosti predaja do zahraničia, čo sa nakoniec pri niektorých tituloch aj podarilo. Kým predošlé projekty boli často postavené na „kolektívnom“ hrdinovi, v ďalším období dostávajú priestor aj seriály postavené na jednom protagonistovi, ktorého úlohou je vťahovať diváka do deja svojou charizmou či výraznými povahovými črtami.

Pri televízii TV JOJ spomeňme napríklad seriály ako Keby bolo keby (2009) o troch rodinách s prepletenými osudmi, seriál z právnického prostredia Aféry (2010), Dr. Ludsky (2011) zasadený do lekárskeho prostredia (potom pokračoval ako Dr. Dokonalý), Vdova (2014), ktorý situoval príbeh do mafiánskeho podsvetia či ZOO (2016) z prostredia zoologickej záhrady. Z posledného obdobia možno spomenúť seriál Vlci (2018), ktorý sa voľne inšpiroval skutočnými politickými vraždami zo slovenského prostredia z 90. rokov 20. storočia alebo historický detektívny seriál nakrúcaný v kaštieli Betliar a okolí s názvom 1890. „Táto séria je najvýpravnejším pôvodným seriálom posledných desaťročí a pre komerčnú televíziu bola obrovskou investíciou. Nakrúcala sa výlučne v exteriéroch. Hlavná zápletka bola síce mystifikáciou, ale dej zahŕňal množstvo postáv a malých konfliktov, ktoré sa opierali o skutočné udalosti zaznamenané v matrikách regiónu. Vedenie televízie poskytlo tvorcom na napísanie scenára a na nakrúcanie neobmedzený čas, pretože prioritou bola kvalita,“ ozrejmuje Ivana Semjanová. TV JOJ sa podaril úspech aj s krimitrilerom Za sklom, ktorý bol tiež inšpirovaný reálnymi udalosťami. „Na rozdiel od Českej republiky, kde majú pôvodné kriminálne seriály tradíciu a u divákov veľký úspech, slovenský trh s týmto žánrom bojuje. Za sklom zarezonoval najmä vďaka hereckému výkonu dvoch hlavných protagonistov – Jána Koleníka a Tomáša Maštalíra. Jeho príťažlivosť však tkvie v zobrazovaných udalostiach. Scenáristi predviedli vynikajúcu investigatívnu prácu a dokázali, že sú naozaj informovaní o tom, čo sa deje pod povrchom udalostí, ktoré denne sledujeme v médiách,“ hovorí Ivana Semjanová. Aj tento projekt výrazne posilnil imidž televízie.

V prípade televízie Markíza patria medzi projekty z posledného obdobia seriál z lekárskeho prostredia Doktori (2014), kriminálny seriál Detektív Dušo (2018), dramatický seriál Milenky (2018) o štyroch priateľkách z rôznych prostredí či adaptácia rakúskeho krimi seriálu Komisár Rex – Rex (2017) v hlavnej úlohe s Jurajom Bačom. Zabudnúť netreba na denný seriál Oteckovia (2018), v ktorého prípade „ide o najúspešnejší denný seriál odvysielaný v divácky menej atraktívnom vysielacom čase medzi 18:00 a 19:20,“ hovorí Stano Dančiak.

1890. © TV JOJ

Verejnoprávna Slovenská televízia aj naďalej nebola schopná nájsť model, ktorými by oslovila. „V roku 2010 prišlo k ďalšiemu pokusu nájsť v konkurenčnom mediálnom priestore typ dramaturgického programu, ktorý by bol „iný“ ako dlhodobé seriály na komerčných staniciach. V koprodukcii vznikol cyklus adaptácií klasických predlôh, prenesených do súčasnosti, pod názvom Nesmrteľní (2010). Napriek dobrému zámeru a evidentným umeleckým ambíciám projektu sa ukázalo, že cyklus samostatných dramatických príbehov nemôže dosiahnuť masívnejšiu návykovú sledovanosť, akú na seba viazali dlhodobé príbehové seriály v komerčných TV,“ hodnotí Jana Kákošová. Podľa nej sa s obdobným problémom potýkal aj ďalší cyklus Filmoviedky (2010), ktorý prinášal zaujímavý koncept príbehu prerozprávaného kontroverznou optikou z rôznych pohľadov. „Manažment RTVS si v roku 2012 po vyhodnotení všetkých týchto doterajších skúseností vzal za úlohu zabojovať voči obecnej skepse a pokúsiť sa oživiť televíznu dramatiku. Sitcom Hlavne, že sa máme radi… (2013) nezafungoval, no bol aj ponaučením pre dramaturgické koncepcie televízie do budúcnosti v tom, že žáner patriaci skôr do komerčných televízií by diváka verejnoprávnej televízie neoslovil. Takže pre hlavné programové ciele RTVS v oblasti dramatickej tvorby vyvstala otázka, ako a čím zaujať diváka a vrátiť ho k sledovaniu programov prvého kanála,“ pokračuje Jana Kákošová. Keďže bolo zrejmé, že „sólo drámy“ divácky návyk neobnovia a ani nevytvoria, vedenie RTVS a dramaturgia sa rozhodli ísť cestou kedysi úspešného seriálového formátu, ktorým bol 13-dielny dramatický seriál s uzavretými príbehmi postáv. Takým projektom bola nakoniec Kolonáda (2013) – dramatický príbeh lekárskej rodiny odohrávajúci sa v kúpeľnom meste. Získal si silnú divácku pozornosť a veľkú odozvu, čo bolo pre televíziu nevídané. „Pri analyzovaní tohto prekvapivého úspechu sa ukázalo, že divák bol v tom čase už trochu „presýtený“ dlhodobými seriálmi v komerčných televíziách a uvítal dramatický seriál s limitovaným počtom epizód a uzavretým príbehom. Taktiež ocenil psychologicky prepracované drámy postáv, ktoré umožnili aj pozoruhodné herecký výkony,“ hovorí Jana Kákošová. Na to neskôr nadviazal seriál Tajné životy (2015), ktorý priniesol príbehy žien z azylového centra. „Tento seriál posunul „kredibilitu“ dramatiky televízie ešte vyššie. Priniesol spoločensky závažnú a dovtedy nezobrazenú, skôr tabuizovanú tému násilia v rodinách, problematiku sociálnych záchranných sietí a azylových domov,“ ozrejmuje Jana Kákošová. O úspechu seriálu hovorí silný divácky ohlas aj ocenenia. Televízia divákom priniesla aj koprodukčný seriál Doktor Martin (2015) o obvodnom lekárovi, ktorý prichádza do malej dediny pod Beskydami. RTVS načrela aj do žánru krimi a divákom ponúkla dva tituly. Kriminálka Staré mesto (2010) predstavovala solídnu kvalitu, Inšpektor Max (2018) v hlavnej úlohe s Jurajom Kukurom zase priniesol výraznejšiu štylizáciu hlavného protagonistu a predal sa aj do zahraničia.

Výrazné zastúpenie v tvorbe komerčných televízií má aj žáner soap opera alebo romantický seriál. Príbuzný telenoviel, ktoré v 90. rokoch pomerne intenzívne okupovali vysielací čas, si na trhu našiel uplatnenie. Televízie sa mu intenzívnejšie začali venovať potom, čo sa obrovským hitom stala turecká telenovela Tisíc a jedna noc vysielaná TV Markízou. Do éteru sa tak dostali romantické či rodinné seriály, ktoré by sme sem mohli zaradiť pre košaté vzťahové linky. Televízia Markíza natočila Druhý dych (2012) pod značkou TV Doma, Chlapi neplačú (2013), Horúca krv (2012) či úspešné Búrlivé víno (2012) z vinárskeho prostredia. „Búrlivé víno bol dlhodobo najúspešnejší denný seriál vysielaný v prime time,“ hovorí Stano Dančiak.

Žáner romantiky si osvojila aj TV JOJ, ktorá priniesla Pod povrchom (2012), Klan (2013), Klan – V dobrom aj zlom (2014) či jej najväčší hit medzi divákmi Divoké kone (2015). „Výpravný seriál napísaný predovšetkým pre ženskú cieľovú skupinu po prvýkrát na veľkej vysielacej ploche pracoval s množstvom exteriérov a so zvieratami. Presné cielenie na adresáta a výpravnosť vytvorili z neho predajný artikel. Dodnes sa Divoké kone predali do piatich krajín, kde zaznamenali nadpriemerné čísla sledovanosti staníc, ktoré ich vysielali,“ približuje Ivana Semjanová.

Ak by sme to mali zhrnúť, v priebehu posledných dvoch desaťročí vzniklo viacero projektov, ale len máloktoré z nich dokázali spojiť divácky úspech s kvalitou, ktorú by ocenili aj nároční diváci. Hovorme teda skôr o projektoch, ktoré priniesli zmenu alebo určili nový smer. Medzi kľúčové jednoznačne patria dlhovysielané seriály Ordinácia v ružovej záhrade a Panelák, ktoré priniesli nové herecké tváre (väčšina sa opakuje v zástupe ďalších seriálov dodnes), naštartovali domácu seriálovú tvorbu a vytvorili divácky návyk. Žáner sitcomu spopularizovali Susedia a Mafstory. Záujem o krimi navodilo Mesto tieňov a to, že diváci príjmu aj „iný“ typ prostredia ukázali Odsúdené, ktoré treba oceniť za odvahu prísť s majoritne ženským kolektívnym hrdinom. Diskutovaným fenoménom v bulvárnych a lifestyleových médiách, ktoré odrážali záujem divákov, boli aj romantické série Búrlivé víno a Divoké kone. Pokiaľ ide o vizuálne stvárnenie a štylizáciu (set dizajn či kostýmy), práve seriál 1890 ukázal, že aj slovenský seriál sa zmôže na viac ako katalógové interiérovky. Škoda je verejnoprávnej televízie, pre ktorú je ťažké dohnať stratené roky. Oceniť však treba sériu Tajné životy. Tá ako jedna z mála na slovenskom trhu skĺbila dobre zvládnutý scenár s dôležitou spoločenskou témou.

Tajné životy. © RTVS

Rastúca produkcia hraných seriálov, či už prebraných formátov zo zahraničia alebo pôvodná tvorba, môže vytvárať dojem zlepšujúcej sa situácie. Pri bližšom pohľade na vývoj seriálovej tvorby na Slovensku, ktorý sa viac-menej začal koncom 90. rokov, nemožno uprieť istý progres, ale ide skôr o posun, ktorý prináša doba. Pokiaľ ide o tematicky záber, herecké výkony či vizuálne spracovanie, stále sa je kam posúvať. Azda najslabšou stránkou seriálovej tvorby (čo je však symptomatické aj pre filmovú tvorbu) sú práve scenáre. Tlak na tvorcov a televízie bude stúpať pod vplyvom porovnávania so zahraničnou produkciou, ktorá je dostupnejšia ako nikdy predtým. A vôbec nejde len o vysokorozpočtové „hollywoodske“ seriály. V našej blízkosti, na európskom trhu sú príklady, ktoré ukazujú, že televízie dokážu divákom ponúknuť aj náročnejšie projekty a nestratiť ich dôveru, práve naopak.

Keď som pred dvomi rokmi robila na workshope MIDPOINT pre Pravdu rozhovor s dánskym scenáristom a režisérom Rumplem Hammerichom, ktorý stál za úspešnými seriálmi Most a Vláda, povedal mi o tom, ako v Dánsku nakopli tvorbu toto: „Okolo nás bolo veľa frustrácie. Producenti boli frustrovaní, že nezarábajú dosť peňazí, politici boli frustrovaní, lebo minuli peniaze na filmy, ktoré neuspeli. Televízie nemohli spraviť tituly, ktoré by diváci pozerali, herci boli frustrovaní, pretože chceli hrať skôr tým americkým štýlom, ale nemali v čom. Režiséri a scenáristi boli frustrovaní, pretože „publikum ich opustilo“ a považovali ich za idiotov. A publikum bolo znudené. Bolo to jeden veľký kruh frustrácie, ale viete – frustrácia je tiež energiou. Stalo sa to, že sme mali aj malé kolieska, ktoré to veľké mohli dať do pohybu. A tie kolieska boli v podstate blázniví talentovaní ľudia, ako napríklad Lars von Trier alebo Ole Bornedal. Producenti začali hercov z ich projektov využívať vo filmoch, ľudia začali pozerať tieto filmy, lebo poznali hercov. Začali zarábať peniaze, inštitúcie nám pridali z rozpočtu, pretože sa to hýbalo správnym smerom, režiséri začali pracovať aj v televíznom biznise a tí skúsení sa začali chytať televíznych seriálov. Takže celé to koleso začalo meniť smer a v istom zmysle sa krúti dodnes.“

(Príspevok vznikol pre Pilot – festival seriálovej tvorby, organizovaný OZ Metaforum a OZ Publikum.sk 29.-30. marca 2019 v priestoroch Malého Berlína v Trnave.)